Dámy zosmiešnili vlastný sviatok
Ešte nikdy nevyvolali oslavy MDŽ také ostré protireakcie ako tento rok. Škoda. Téma postavenia žien v spoločnosti si totiž zaslúži serióznu diskusiu. Hŕstka protestujúcich dám pred úradom vlády jej však svojím neprimeraným vystúpením urobila medvediu službu. Práve preto som svoju reakciu v novinách odkladal. Verím, že zbytočné negatívne emócie už stihli opadnúť, rovnako ako chúťky na ďalšie cirkusantské kúsky na Námestí slobody. Tvrdé slová? Ako inak sa však vrátiť do reality? A realitou je, že Smer organizuje oslavy MDŽ každý rok. Robil to v opozícii a tradíciu neopustil ani po vstupe do vlády. Scenár sa rok čo rok obnovuje, ale princíp zostáva: zábavnou formou ponúknuť ženám poldruha hodiny oddychu od každodenného stresu a povinností. A upozorniť mužov, aby si svoje partnerky, mamy, sestry, dcéry či kolegyne všímali o čosi viac. Cirkus namiesto diskusie Zmyslom takýchto akcií je osláviť ženy a ich medzinárodný deň nenásilnou formou. Pritom ich organizátori nikdy nezabudnú pripomenúť, prečo a za akých okolností sviatok vznikol. A prečo niet dôvodu, aby sme ho po novembri 1989 prestali oslavovať. V prvej polovici marca sa konala tá istá séria podujatí po celom Slovensku ako pred rokom či dvoma. Reakcia časti ženských aktivistiek však vyznela úplne inak. Vlani ani predvlani protestujúce dámy pred sídlom vlády neboli. Prečo tento rok áno? Pretože budú parlamentné voľby. Naozaj je na protivládne útoky nevyhnutné zneužívať za každú cenu aj medzinárodný sviatok? Ak by totiž išlo o seriózne upozornenie na nedostatky štátnej politiky voči ženám, nemalo by to podobu predstavenia pouličného divadla. Čím iným bolo ostentatívne vracanie kvetov ženami, ktoré nijaké kvety nedostali? Vari si ich samy kúpili? Alebo aktivistky z niektorých mimovládnych organizácií vracali kytice v mene tých, ktoré ich od premiéra a jeho kolegov naozaj dostali? Akým právom však táto skupinka vystupuje v mene tých, ktoré na slávnostné podujatia Smeru chodia rady? Spokojní iba novinári Protestná akcia pred úradom vlády ukázala, že v spoločnosti sú hlboké rozdiely aj medzi ženami. Napríklad v tom, ako si predstavujú svoje postavenie alebo oslavy MDŽ. Nik neberie právo malej skupine nesúhlasiť s podujatiami Smeru. Nemala by sa však tváriť, že reprezentuje okrem seba aj niekoho iného. Protestujúce ženy majú právo na svoj postoj, ale nech ho nevnucujú iným. A nemali by urážať ženy, ktoré chodia na oslavy 8. marca v réžii Smeru. Akoby preto, že sa chcú na MDŽ zabaviť, boli menejcenné. Celému protestu dám chýbalo to najdôležitejšie – dôveryhodnosť. Politici sú správnymi adresátmi výhrad k postaveniu žien v spoločnosti, ale nie sú jediní. Nie nadarmo sa hovorí, že kto nie je v novinách, akoby neexistoval. Ako často sa týmto aktivistkám darí dostať do médií v serióznej podobe pri riešení problémov žien? Cirkus s kvetmi si novinári ujsť nenechali. Koľkokrát v roku sa však aj oni venujú povedzme platovým rozdielom medzi oboma pohlaviami? Také otázky, žiaľ, nie sú v centre mediálneho diskurzu. A je isté, že sa neuskutoční ani po emotívnych výlevoch pred kamerami a cvakajúcimi fotoaparátmi. Iba niektorí redaktori sa potešia, že zachytili vo svojom spravodajstve dajaký konflikt. Je im pritom jedno, aký, aká je jeho podstata a už vôbec nikoho nezaujíma, aké bude mať vyústenie. Veď kto si na to pri sledovaní zajtrajších správ spomenie? Nespravodlivé rozdiely Zmeny v postavení žien odrážajú celkové spoločenské zmeny. Preto napríklad súvisia s prechodom našej spoločnosti ku kapitalizmu v jeho neoliberálnej podobe. V podobe, v ktorej sa pretŕhajú staré väzby, ktoré sa často nenahrádzajú. Jedným z hlavných princípov takéhoto kapitalizmu je totiž individualizmus, presvedčenie, že každý má byť zodpovedný sám za seba a spoločnosť sa do života jednotlivcov nemá starať. Podľa tejto „filozofie“ by aj postavenie každého človeka malo byť len výsledkom jeho osobného úsilia a konania. Ak si úspešný, je to tvoja vec, ak nie si, je to tvoj problém. Médiá si za pomoci „emancipovaných bojovníčok“ vybrali ako dôkaz nerovnoprávneho postavenia žien na Slovensku vývoj mzdových rozdielov medzi ženami a mužmi. Pochopiteľne, lebo je to ukazovateľ, ktorému každý hravo porozumie. A každý v podstate porozumie aj nespokojnosti zamestnankyne, ktorá na tej istej pozícii a za tú istú prácu ako jej mužský kolega, dostane menej peňazí. Ale naozaj každý to považuje za znak nerovnoprávnosti, do ktorej by dokonca mali zasahovať politici? Sotva. Medzi takto presvedčených nepatria ani novinári, ktorí sa škodoradostne pýtali Roberta Fica, čo urobil pre to, aby sa tieto mzdové rozdiely zmenšili. A dokonca nie je isté ani to, či medzi presvedčených patria aj ženské aktivistky. Lebo ak áno, mali by jasne povedať, aké nástroje by mali politici použiť, aby túto nespravodlivosť odstránili. Neoliberálne princípy Iste, ženy nemajú v porovnaní s mužmi rovnoprávne postavenie ani v súčasnej spoločnosti. Zároveň však nepochybujem, že ide o neoddeliteľnú súčasť, jeden zo základných princípov, na ktorých stojí „individiualistický“ kapitalizmus. Znižovať tieto nerovnosti znamená odstraňovať z nášho života práve tieto princípy. Princípy, z ktorých vychádza deregulácia ekonomiky, masívna privatizácia všetkého, oslabovanie štátu, kde sa len dá, kapitalizačný pilier dôchodkového systému... Ak sú ženy naozaj nespokojné so svojím postavením, ich nepriateľkou nie je ľavicová vláda. A ak ju ako nepriateľku vnímajú, ide im o niečo úplne iné. Autor pracuje na úrade vlády
