Zlata Matláková Oživené dušou
Poetka Zlata Matláková vníma poéziu, ako vraví, nepretržite a aj v každodennosti. A žije ňou a s ňou od malička. Najprv ju fascinovali verše v učebniciach a časopisoch. Dvanásťročnej sa jej dotkli básne Charlesa Baudelaira. V hudobnej škole v Modre sa ona dotkla poézie prostredníctvom textu Vinca Šikulu, ktorý tam vtedy učil, napísal jej ho do pamätníka a zhováral sa s ňou o pravdivosti v literárnom texte. A začala poéziu žiť. Žila ňou aj na hodinách prírodopisu a chémie na Základnej škole v Špačinciach, kde dlhé roky učila, aj na hodinách tvorivého písania, ktoré si k predmetom pribrala, aj na Bienále ilustrácií Bratislava či na iných výstavách, na koncertoch alebo divadelných predstaveniach, kam pravidelne vodievala svojich žiakov. A poéziu žije aj ako dlhoročná členka a teraz už viac rokov ako predsedníčka poroty celoslovenskej súťaže mladých autorov Literárny Kežmarok. Prečo? To neraz zostáva skryté aj autorom. Zlata Matláková sa však v jednom rozhovore vyznala: „Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v úsilí dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých.“ Publikuje časopisecky, jej poézia vyšla v zborníkoch Nadránom, Právo na pieseň, Výhonky, Horizonty. V rokoch 1985 až 1987 bola spoluautorkou televíznej relácie Poďte s nami. V roku 2007 ju za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť ocenili Medailou sv. Gorazda. Doteraz vydala zbierky Všetky blízke bytosti (NOI 2001), V krajine chodidiel (Magna 2002), Nečakané veci (Tripsoft 2007), Rozopnutá duša (Tripsoft 2009). Jej verše vychádzajú aj v talianskych prekladoch. Čitateľom Slova ponúkame básne oživené autorkinou dušou, z ďalšej pripravovanej zbierky. Marta Moravčíková DAR – NEDAR Vzďaľuješ sa po bokoch úst, cez hrdlo, už len obrys postavy. Aj otočený chrbtom má svoju tvár. V jej očiach staviaš steny, v ústach zosúvaš nehlasné do ticha. Kričím, čo s perlou... Mám ju stále v prsteni. Takto označený prst mal odísť s tebou, dosiahnuť odtieň fotografie a zožltnúť na nej. VERÍŠ MI Kráčať po decembrových ústach, počúvať hudbu z vlhkých zvonov, cencúle chytať, prsty k prstom, k budúcej vode. Čas sa nemení, len všetko v ňom. Aj visiaci ľadový anjel odchyľuje krídlo, steká ku mne – – podobnej jednoklíčnej snežienke. Prečo sa hľadám v kvete? Mohla by som presvitať z tvojich rúk, z kútikov medzi prstami. Nechávaš ma voľnú, prikrytú plachtičkou zo snehu. Vieš, že sa zdvihnem, lebo anjel odchýli druhé krídlo a z úst mi vyberie jar. SKUPENSTVÁ Na tvári pieskoviska dieťa naplní formičku v tvare ryby, preklopí, potom hľadá jazero, v ktorom piesok tečie a voda sa sype. Nezáleží na tom, aký je priestor. Stačí vojsť do jeho tenučkého tajomstva, kde čas nepovie: Dosť! On to urobí. Rozleje piesočnú rybu, aby mohla vsiaknuť. SAMU SEBA ZDVIHNÚŤ Žena odchádza z lesa, paprade na poschodiach listov hovoria o jej nahých lýtkach. I pôvabnica, k tej sa zohne, uloží si jej parfum v podvečerných viečkach, no chýba šťastie rozhovoru. Prvý netopier naznačí návrat do voliéry v dome, tam má smútok veľa vrstiev. V jednej zlatoočka na dne okna, v druhej mesiac v splne podobný tabletke na spanie. V ďalšej muž v nakrivenom večere má príliš presné nohy v krokoch z bytu, navždy. NEVYHNUTNOSŤ VOĽBY Ženské dni sú roztrhnuté na polovicu, v jednej muž a v druhej dieťa. Láska a čas hrajú zvláštnu hru. Toľko slov ti hovorím, ale sú tichšie ako zvuk. Vlastne ich nepočuť. Z veľkého priestoru nad domom spúšťa sa mesačný odlesk, aby ma naplnil. Dieťa spí a tvoja noc sa podobá mojej.
