O slobode tlače aj inak
V roku 2007 obsadilo Slovensko v rebríčku slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc tretie miesto. Keďže to už spadalo do obdobia súčasnej vlády Roberta Fica, bolo hodnotenie takéhoto umiestnenia Slovenska spochybňujúce.
Predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska Miloš Nemeček sa vtedy vyjadril, že tento rebríček treba brať s nemalou rezervou a že keďže vzniká anketovým spôsobom, vždy obsahuje a bude obsahovať nemalú mieru subjektívneho pohľadu. Mediálny expert Gabriel Šípoš napísal, že dotazník Reportérov bez hraníc je príliš hrubé sito na zachytenie problémov slobody médií v demokratických krajinách. Najďalej v spochybnení vtedajšieho umiestnenia Slovenska zašiel v tom čase komentátor denníka SME Marián Leško, ktorý videl vo vysokom umiestnení Slovenska v roku 2007 zlé alebo laxné vyplnenie dotazníka ľuďmi zo Slovenského syndikátu novinárov a vyjadril vieru, že Slovensko určite v rebríčku klesne, ak dotazník vyplní niekto iný.
Zdá sa, že sa nemýlil, a napokon ponúkol aj jasný návod, ako sa majú k dotazníku postaviť tí dvadsiati anonymní ľudia zo Slovenska, ktorí v nasledujúcom období vypĺňali anketový dotazník a z čoho vyplynulo naše aktuálne 44. miesto v rebríčku slobody tlače. Mimochodom, tento pokles v hodnotení Slovenska, na rozdiel od roku 2007, dostal širokú medializáciu v printových aj elektronických médiách, no nikto už nespomínal, že tento rebríček treba brať s rezervou a že je subjektívny. Jednoducho, hoci ide o rovnakú metódu, ak je Slovensko hodnotené zle, tak je to zrazu objektívne a nespochybniteľné.
Našli sa, samozrejme, aj dôvody, prečo je u nás tlač údajne menej slobodná. Jedným z nich má byť nový tlačový zákon, a to doslova v tom zmysle, že prináša: „nebezpečný koncept automatického práva na odpoveď a dáva ministrovi kultúry priestor a zodpovednosť ovplyvňovať zverejňované materiály“. No je to naozaj tak?
Tlačový zákon platí už dosť dlho na to, aby sme si mohli overiť, či spôsobil všetko to, o čom v čase prijímania hovorili vydavatelia a novinári. Pýtam sa, sú naše noviny zaplavené žiadosťami o odpoveď? Sú titulné stránky novín rozbité týmito odpoveďami? Sú slovenské periodiká menej investigatívne? Menej kritizujú súčasnú vládu? Na to si môžu najlepšie odpovedať sami čitatelia našej tlače.
No zastavme sa aj pri vyššie uvedenom citáte, že tlačový zákon obsahuje koncept automatického práva na odpoveď a dáva ministrovi kultúry priestor ovplyvňovať zverejňované materiály. Kde to Reportéri bez hraníc vzali? Zrejme to tak napísali niektorí z 20 anonymných respondentov zo Slovenska. V tlačovom zákone sa totiž nenachádza automatické právo na odpoveď. Jednak sa odpoveď vzťahuje len na skutkové tvrdenia zasahujúce do osobnostných práv, teda sa nedotýka úsudkov a komentárov, no predovšetkým tlačový zákon presne vymedzuje podmienky zverejnenia odpovede (a v nejednom prípade práve nedodržanie týchto podmienok bolo dôvodom na neuverejnenie odpovede).
A v akom zmysle alebo akým spôsobom dáva tlačový zákon ministrovi kultúry priestor ovplyvňovať zverejňované materiály? To by som sa naozaj rád dozvedel. Možno by som takúto možnosť v slabej chvíli aj využil. No akokoľvek študujem tlačový zákon, nenachádzam v ňom možnosť ovplyvňovať informácie, články či komentáre novinárov. Ak sme teda na základe takýchto informácií klesli v rebríčku slobody tlače, musíme ho naozaj brať s veľkou rezervou.
No napriek tomu nás môže hodnotenie Reportérov bez hraníc podnietiť k širšiemu rozmýšľaniu o našej tlači a jej problémoch. Jedným z nich, akosi opomínaný, je nízka kvalita obsahu slovenských novín. Toto moje (subjektívne) hodnotenie vyplýva z každodenného čítania slovenských novín a viacerých zahraničných periodík. Možno aj z tohto dôvodu je pre našich vydavateľov zaujímavé, ak nevedia zaujať čitateľov kvalitou, vnútiť verejnosti predstavu, že musia bojovať o svoju slobodu.
A napokon, možno s tou slobodou majú aj pravdu, len s tým rozdielom, že je ohrozovaná z inej strany. A teraz mám na mysli napríklad to, čo sa bežne stáva redaktorom, že do obsahu ich článkov zasahuje editor aj bez ich vedomia alebo k ním prilepí taký titulok, ktorý je v rozpore s obsahom článku. Myslím si, že keby mohli alebo sa odhodlali niektorí radoví redaktori priniesť svedectvo o tom, aká panuje „sloboda“ pre ich písanie vnútri v redakcii, boli by sme prekvapení.
Takže, dovolím si na záver vysloviť názor, že nie umiestnenie Slovenska v rebríčku organizácie Reportéri bez hraníc na základe 20 anonymných respondentov, ale kvalita tlače a vnútroredakčná sloboda, to sú reálne problémy slovenskej tlače.
(Blog na aktualne.sk, 26. 10. 2009, uverejnené so súhlasom autora)
