Lisabonská hra s Benešovými dekrétmi
Predseda vlády Robert Fico sa zasa hrá na mesiáša, ktorý však nič a nikoho nezachránil. Takto komentujú premiérovi kritici závery európskeho summitu, ktorý sa uskutočnil minulý týždeň v Bruseli. Môžem potvrdiť, že toto hodnotenie vôbec nezodpovedá atmosfére v zákulisí. Spotené tváre vyjednávačov dokazovali, že zúčastnení politici brali aj finále prijímania Lisabonskej zmluvy veľmi vážne do poslednej chvíle.
Všetko to spôsobila prekvapujúca požiadavka českého prezidenta Václava Klausa, ktorý odmietol podpísať zmluvu, lebo vraj Listina základných práv a slobôd, ktorá je jej súčasťou, ohrozuje českých občanov, ktorí (vy)užívajú majetok po sudetských Nemcoch.
Džin z fľaše
Objektívne treba priznať, že Václav Klaus šokoval európskych politikov spôsobom, z ktorého sa budú ešte dlho spamätávať. Pritom to zas nebolo až také prekvapivé – Klaus je lídrom tzv. euroskeptikov a už dávno robil (aspoň v politickej rovine) všetko pre to, aby reformná zmluva EÚ nevstúpila do platnosti. Český prezident sa rozhodol „vydierať“ v situácii, keď bol vopred známym víťazom. Hrozba akéhokoľvek neúspechu európskeho integračného projektu ním nemohla zatriasť, lebo on mu aj tak neverí a nie je jeho zástancom. Obrazne povedané, k ústupku by ho nepresvedčili ani vyhrážkou, že sa EÚ rozpadne, lebo by to považoval za svoj veľký úspech.
Václav Klaus sa nikdy netajil, že vkladá nádeje do írskeho referenda. Teda, že v ňom ostrovania Lisabonskú zmluvu odmietnu. Pritom zmluva bola v Českej republike v parlamente schválená v podstate bez problémov a jej Listina práv nebola nikdy vážnym predmetom sporu. Proti zmluve sa objavovali rôzne výhrady, celkom konkrétne (sic!) formulovali konzervatívni senátori v podaní na ústavný súd. Ani oni však nespomenuli tzv. Benešove dekréty.
Džina z fľaše vypustil V. Klaus až v poslednej chvíli, keď už po prvom rozhodnutí českého ústavného súdu začalo byť jasné, že niet prekážky, aby Lisabonskú zmluvu podpísal. Treba si uvedomiť, že Benešove dekréty spôsobujú Čechom aj vyše polstoročie po vojne silnú traumu a sú pre nich stále živým politickým problémom.
Oveľa viac ako pre nás, Slovákov. Benešove dekréty sú takmer posvätnou relikviou, ktorou sa dá zakryť a ospravedlniť (takmer) čokoľvek. Benešove dekréty sú v Česku tiež absolútnym argumentom, proti ktorému sa nenamieta, axiómou, ktorú si nikto nedovolí spochybňovať. Tak to bolo aj teraz a práve na tom postavil prominentný odporca Lisabonskej zmluvy svoju stratégiu.
Pre historikov, nie právnikov
Nemá zmysel, aby sme špekulovali, nakoľko si uvedomoval, že do tejto hry chtiac – nechtiac vťahuje aj „bratské“ Slovensko. V každom prípade, v momente, keď so svojou požiadavkou vyšiel, bolo jasné, že ani slovenskí predstavitelia nemôžu zostať ticho. Ako prvý jednoznačne a jasne zareagoval predseda vlády Robert Fico. A teraz prichádza rozhodujúci moment – čo to vlastne premiér povedal, čo to vlastne chcel požadovať a aký je rozdiel medzi tým a medzi tým, čo napokon dosiahol.
Ešte predtým si pripomeňme, že Slovensko pred časom zažilo ďalšiu z vĺn domáceho spochybňovania Benešových dekrétov a definitívne ju odmietlo jasnou politickou deklaráciou Národnej rady SR. Takéto spochybňovanie však dokazuje, že hoci to nepatrí medzi aktuálne politické priority, musíme byť pozorní, keď sa ktokoľvek usiluje touto kartou hrať, pretože stále existujú sily domnievajúce sa, že možno robiť rektroaktívne politické i právne rozhodnutia.
Benešove dekréty sú však pevnou súčasťou československého (a teda aj „dedičského“ českého a slovenského) právneho systému. V súvislosti s nimi je mimoriadne dôležité, že po roku 1990 už existovalo niekoľko pokusov spochybniť nielen dekréty ako také (ako celok), ale spochybniť aj konkrétne majetkovo-právne rozhodnutia, ktoré z nich vyplývali. Nie je to žiadna novinka a tiež nie je žiadnou novinkou, ako sa tieto pokusy skončili. O platnosti rozhodnutí na základe dekrétov niet pochýb ani po vyše 60-ich rokoch. Benešove dekréty sú dnes „aktuálnou vecou“ akurát tak pre historikov, určite nie pre právnikov.
„Ak politicky zvýši ochranu“
Toto všetko si slovenská vláda uvedomovala aj v čase, keď v parlamente presadzovala ratifikáciu Lisabonskej zmluvy. Opozícia ju síce využila na bezprecedentné politické vydieranie, aby poškodila vládu a vôbec obraz Slovenska i záujmy Slovákov v EÚ. Ale ani Dzurinda, Hrušovský a Csáky vtedy netvrdili, že zmluva má čokoľvek spoločné s Benešovými dekrétmi. Nemožno teda povedať, že by sa teraz ukázalo, že vláda SR niečo zanedbala a teraz sa to premiér Fico zrazu usiloval dobehnúť. Na Slovensku nikto nepochyboval a nepochybuje, že Lisabonská zmluva (ani jej Listina práv a slobôd) nemá s Benešovými dekrétmi nič spoločné.
Robert Fico 19. októbra vo svojom videoblogu vyhlásil: „Ak Česká republika pre seba vyrokuje výnimku a politicky zvýši svoju ochranu pred akýmkoľvek spochybňovaním Benešových dekrétov, Slovensko s tými istými dekrétmi a ich oponentmi nemôže zostať pasívne. Buď budeme vetovať český návrh, alebo budeme trvať, aby sa vzťahoval aj na Slovensko.“
Na prvý pohľad razantné slová, ktoré mali znamenať, že po Českej republike (a jej prezidentovi) sa aj Slovensko (a jeho premiér) stane „troublemakerom“ Európskej únie. Pritom pôvodne sme z hľadiska rýchlosti prijatia Lisabonskej zmluvy boli skôr európskym premiantom. V skutočnosti to však bolo uvážené vyhlásenie, ktoré bolo serióznou a premyslenou reakciou do poslednej bodky. A napriek tomu, o čom sa teraz usilujú presvedčiť svojich čitateľov premiérovi kritici, sa aj do bodky uskutočnilo.
Výnimka poškodila ľudí
Premiér Fico totiž vyhlásil, že „budeme trvať, aby sa vzťahoval aj na Slovensko.“ Ale čo? „Český návrh,“ ktorý „politicky zvýši ochranu pred akýmkoľvek spochybňovaním Benešových dekrétov“. A v tom je podstata celého „problému“. Českí vládni politici boli nepochybne v Bruseli minulý týždeň úspešní – získali výnimku, ktorú požadoval Václav Klaus a otvorili tak dvere k definitívnej ratifikácii Lisabonskej zmluvy. Ale rozhodne neboli úspešní v tom, že by vyjednali „výnimku,“ ktorou by „politicky zvýšili svoju ochranu pred akýmkoľvek spochybňovaním Benešových dekrétov.“ Nezískali to, čo ich prezident oficiálne požadoval. A teda to, čo by mohlo ohroziť pozíciu Benešových dekrétov na Slovensku.
Takže slovenská vládna delegácia nemala dôvod, aby v Bruseli požadovala pre Slovensko to isté, s čím do belgickej metropoly prišiel premiér Jan Fischer. Nijakým spôsobom by to totiž nezvýšilo „politickú ochranu“ Benešových dekrétov. Naopak, výnimka, ktorú Česi získali ich občanov v skutočnosti poškodila a priznala to aj časť českých politikov. Listina, ktorá v Česku v podstate neplatí, totiž zaručuje ochranu dôležitých osobných i sociálnych práv. Nečudo, že naši i českí odborári jej ratifikáciu plne podporovali a požadovali.
Z tohto pohľadu by „česká výnimka“ znamenala podraz pre občanov Slovenska a bola by narušením doterajšej stratégie budovania sociálneho štátu, ktorou sa riadi Ficova vláda. Ako povedal šéf českých sociálnych demokratov expremiér Paroubek, Slováci získali v Bruseli viac, než Česi.
Proti sociálnym právam
A nie je to len politická rétorika. Premiér Fico jasne deklaroval, že hľadáme cestu ako „politicky“ ochrániť Benešove dekréty. Ani na chvíľu si naivne nemyslel, že by to v tejto fáze bolo možné explicitne riešiť v samotnej zmluve. Slovenská vláda očakávala jasnú politickú deklaráciu lídrov európskej dvadsaťsedmičky a tú sme napokon získali. Listina práv a slobôd je európskym právnym dokumentom a jej „vymáhanie“ sa vzťahuje iba na európske právne akty. Benešove dekréty sú však vnútroštátnou právnou normou a s „aquis communitaire“ nemajú nič spoločné. Preto nemajú nič spoločné ani s listinou, ani so samotnou Lisabonskou zmluvou. Slovenská delegácia to v Bruseli získala čierne na bielom a politicky potvrdené najvyšším orgánom Európskej únie.
Nebola to slovenská vláda, kto opäť vytiahol na svetlo sveta problematiku Benešových dekrétov. Nepotrebovala to, lebo túto otázku už dávno považuje za uzavretú. A podľa platných právnych analýz aj samotných európskych inštitúcií je to uzavretá otázka i pre EÚ. Benešove dekréty boli legálne a legitímne a rozhodnutia na ich základe sú právne stále platné aj po vstupe Českej a Slovenskej republiky do EÚ. O tom niet žiadnych pochýb a nemali by o tom pochybovať ani tí, ktorí by sa radi dostali ku zhabaným majetkom.
Vyzerá to tak, že Benešove dekréty sa stali esom v rukáve tých, ktorí jednoducho „nemajú radi“ EÚ a najmä užšiu a modernejšiu európsku integráciu. Benešove dekréty sa stali vhodným nástrojom, ako zabrániť posilneniu sociálnych práv občanov ČR. Nie z národných, ale z ideologických dôvodov. R. Fico naopak uprednostnil národný záujem, ako to sľúbil pred vyše dvoma týždňami: „Budeme sa správať tak, aby nebola ohrozená definitívna ratifikácia Lisabonskej zmluvy, ale ani oprávnené záujmy Slovenska v súvislosti s nedotknuteľnosťou Benešových dekrétov.“
Autor pracuje na úrade vlády
