C ako cirkev
Do nového tisícročia vstúpilo ľudstvo poznačené viacerými problémami a fenoménmi, ktoré môžu ohroziť jeho existenciu, alebo skomplikovať jeho ďalší vývoj. Našim čitateľom ich postupne v abecednom poradí približujeme seriálom článkov pod súhrnným názvom Mementá milénia.
Václav Novák je žalobaba. Keď olomoucký arcibiskup Jan Graubner neurobil zodpovedajúce opatrenia po tom, čo mu Novák predostrel svedectvá o dlhodobom zneužívaní veriacej mládeže katolíckym farárom Františkom Mertom, odovzdal mladý teológ dôkazy kriminalistom a prehovoril o tejto kauze v televízii Nova.
Napriek tomu, že cirkev ústami svojej najvyššej pozemskej inštancie - pápeža Jána Pavla II. pred rokom zverejnila svoje hriechy spáchané v celej dvojtisícročnej histórii (križiacke výpravy, vyvražďovanie indiánov, inkvizícia…) a ospravedlnila sa za ne, jej spoveď na prelome tisícročia nebola úplná. Pohlavné zneužívanie mladistvých, ktoré časť "služobníkov Božích" dlhé roky praktizuje, je ututlávaným temným tajomstvom, ktoré však za sebou skrýva slzy a celoživotný stres nevinných obetí.
Pedofili v sutanách
Na jeseň šokovala belgickú verejnosť správa o prípade abbého Andrého Louisa, ktorý pohlavne zneužil najmenej 26 detí, za čo dostal 30 rokov väzenia. Lepšie obišiel 60-ročný katolícky farár Wolfdieter Weiss z bavorského Coburgu, ktorého odsúdili na dva roky podmienečne, pretože "len" obchytkával sedem malých chlapcov. Hriechy na povrch vyplávajú aj po rokoch. Nedávno sa zverejnilo zneužívanie stoviek detí v írskych cirkevných zariadeniach v rokoch 1930 - 40. Postihnutí našli odvahu prekonať strach a hanbu až po veľmi dlhom čase. Vo Veľkej Británii oznámili (vďaka monitorovaciemu systému, ktorý tam zaviedla v roku 1994 vo svojich radoch katolícka cirkev) odhalenie okolo 26 duchovných s rôznym stupňom pedofilných sklonov. Poslednou zo série afér bolo už dávnejšie sexuálne zneužívanie žiakov prominentnej katolíckej školy v Londýne. Aktér prípadu, bývalý kaplán David Martin, ktorý vraj zneužil až šesť žiakov, nie je medzi živými - zomrel po napadnutí vírusom HIV.
Aj keď takíto delikventi medzi kňazmi tvoria menej ako pol percenta, ostatní duchovní pociťujú stratu autority a vari i hanbu. Predtým previnilých "odpratali" na zapadnutú farnosť, no dnes už nadriadení kňaza-delikventa niekedy aj sami nahlásia polícii. Arcibiskup Cormac O´Connor v septembri priznal, že cirkev vždy nepostupovala čestne a verejne sa ospravedlnil. Osemčlenná skupina policajtov, psychiatrov a humanitárnych pracovníkov na čele s lordom Nolanom na žiadosť O´Connora rozpracúva opatrenia z roku 1994 a po zverejnení dokumentu by sa Nolanova správa mohla stať smernicou aj pre ďalšie európske krajiny. Objektom útokov však nie sú len deti. Podľa správy zverejnenej v polovici marca sa množia aj prípady znásilnenia mníšok kňazmi a misionármi. V jednej náboženskej komunite v Afrike miestny biskup odvolal predstavenú, ktorá sa sťažovala, že kňazi z jeho diecézy priviedli 29 rádových sestier do iného stavu.
Ježiš nechcel celibát
Počas stretnutia s katolíckymi biskupmi z Írska vyjadril pápež solidaritu obetiam pedofilných kňazov, no uviedol, že tento druh škandálov nie je dôvodom na zrušenie celibátu. Reagoval tak zrejme i na výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré ukázali, že tri štvrtiny írskych katolíkov sú za to, aby ich kňazi mohli uzatvárať manželstvá. Kňazský celibát počas svojich rokovaní vo Vatikáne spochybnili aj rímskokatolícki biskupi z Austrálie a Oceánie. Nedostatok duchovných tam vyvolal úvahy o možnosti vysvätenia ženatých mužov za kňazov. V Španielsku čoraz väčší počet katolíckych duchovných opúšťa svoj post, aby sa mohli oženiť a dnes tam a v Taliansku žije asi 20 000 bývalých kňazov, ktorí dali prednosť hlasu srdca pred celibátom (na svete opustilo cirkev kvôli manželstvu celkovo asi 100 000 kňazov).
Argumenty odporcov celibátu sú pochopiteľné - sľub je proti ľudskej prirodzenosti. Ostatne, Ježiš nikdy nevyhlásil, že by sa kňazi nemali ženiť. Povinnosť celibátu zaviedla cirkev až v 12. storočí, aby zabránila duchovným ochudobňovať cirkev tým, že by odkazovali svoj majetok vlastným potomkom. Keďže masturbáciu považuje cirkev za vážny prečin, nachádzajú mnohí klerici ako riešenie homosexualitu. V USA sa tak v období nástupu AIDS medzi gaymi nakazilo HIV niekoľko stoviek katolíckych farárov. Cirkev postihnutým pomáhala, no o príčinách ich choroby a úmrtia mlčala. Newyorský biskup Emerson Moore po nakazení sa odišiel z úradu a zomrel v hospici, kde ho v úmrtnom liste označili ako "robotníka". Aj na jeho smrti sa podieľala neľudsky dogmatická politika cirkvi, zakazujúca použitie kondómu, ktorý zmierňuje riziko smrteľnej nákazy.
Antikoncepcia a interrupcie
Ani epidémia AIDS nezmenila oficiálny postoj Vatikánu ku kondómom. Nekompromisné stanovisko k antikoncepcii formuloval v roku 1968 v encyklike Humanae Vitae pápež Pavol VI. Jednotlivé biskupské konferencie však potom (s pápežovým súhlasom) vyhlásili, že ten, kto dospeje vo svojom svedomí k presvedčeniu, že má dôvod na použitie antikoncepcie, môže to urobiť bez toho, že by sa dopustil hriechu. Koncom 80. rokov pápež Ján Pavol II. vyhlásil používanie antikoncepcie za absolútne zakázané, s tým, že kto odmietne upustiť od tejto praxe, nemôže pri spovedi dostať rozhrešenie. V roku 1997 však povolil kňazom dať pri spovedi "kondómovým" previnilcom rozhrešenie. Ide však len o vnútrocirkevný pokyn - pred verejnosťou nie je druhá tvár Vatikánu taká prívetivá. Ako zopakoval v decembri vatikánsky prelát Javier Lozano Barragán, najlepším prostriedkom prevencie proti AIDS je "zdržanlivosť v manželstve i mimo neho".
Zákaz antikoncepcie však môže viesť nielen k AIDS, ale aj k nežiaducemu otehotneniu, čo mnohé ženy riešia interrupciou. Vatikán svoj rezolútny postoj proti nej demonštroval v prípade s certifikátmi v Nemecku. Žena, ktorá tam žiada o umelé prerušenie tehotenstva, musí pred vykonaním gynekologického zásahu prekonzultovať svoj problém s cirkvou, Červeným krížom, alebo štátnym zdravotným úradom, kde získa osvedčenie. Hoci cirkev v Nemecku argumentovala tým, že účasťou na spomínanom programe má možnosť odhovoriť ženy od interrupcie, pápež vydávanie certifikátov odmietol a nemecká konferencia biskupov z programu vystúpila. Pápež odmietol povoliť interrupciu aj ženám postihnutým rakovinou maternice, s tým, že "prevencia rizikového správania (myslí sa je prostitúcia a časté striedanie sexuálnych partnerov) je najlepší spôsob ako predchádzať tomuto typu rakoviny". Ak k tomu prirátame aj odmietanie interrupcie po znásilnení, celkom oprávnene sa mnoho žien takýmto prístupom cíti byť diskriminovaných.
Zaznávané ženy
Americký františkán R. Rohr vyvolal vlani pobavenie i pobúrenie svojím vyhlásením, že boh je mužského rodu. Dokazujú to vraj viaceré mužské cnosti, ktorými sa boh vyznačuje, ako napríklad zodpovednosť, rozhodnosť, energia a silná láska. Cirkev údajne zatláčala tieto mužské hodnoty božskej bytosti do úzadia v prospech ženských cností, ktorými sú pokora, ochota k odpusteniu, dôvera a trpezlivosť. V štruktúrach katolíckej cirkvi sa ženy musia uspokojiť s podradným postavením. Môžu napríklad miništrovať alebo čítať Sväté písmo na bohoslužbách, no kňazmi s právom udeľovať sviatosti, sa môžu stať len muži. Liberálnejšia anglikánska cirkev však nedávno vymenovala na post dekanky prvý raz príslušníčku nežného pohlavia Vivienne Faullovú. Tá ako jedna z prvých žien využila v roku 1992 schválenie zákona o kňazskom svätení žien a stala sa kňažkou anglikánskej cirkvi.
Anglikánska cirkev pristupuje liberálnejšie ako Vatikán aj k cirkevným sobášom rozvedených osôb. Nové manželstvo však anglikáni neposvätia, ak sa muž či žena chcú zosobášiť s osobou, ktorá bola príčinou ich rozvodu. Vatikán vo svojich vnútorných predpisoch pre zamestnancov zakazuje popri štrajku, antikoncepcii, párovom spolužití bez sobáša aj rozvod, no navonok je o čosi liberálnejší. Ľudia môžu po rozvode uzavrieť nový sobáš, ale so svojimi partnermi musia žiť v úplnej cudnosti ako brat a sestra. Afrikánska profesorka teológie v Pretórii Christina Landmanová to vidí inak: "Na svete je primálo mužov - vyvraždili sa vo vojnách. Nastal preto čas vybrať si ženatého muža a dohodnúť sa s jeho ženou na tom, ako sa stať súčasťou jeho rodiny."
Cirkev sa v dnešnom svete čoraz márnejšie pokúša zohrávať úlohu morálnej autority, pretože sa v mnohom nedokázala vymaniť z myslenia stredoveku. Jej autoritárske správanie je dnes viac ako kedykoľvek predtým v rozpore s túžbou človeka určovať si svoje životné rozhodnutia sám. V globalizovanom svete uháňajúcom míľovými krokmi k liberalizmu sa však stráca pocit opory a tam môžu podať pomocnú ruku empaticky cítiaci kňazi a viera v božiu spravodlivosť. Cirkev ako inštitúcia, ktorá má v erbe morálny fenomén Desatora, premrhala veľakrát spupnosťou, ale aj obyčajnými ľudskými chybami a slabosťami kredit, ktorý na počiatku mala. Viera v Boha ľudstvo možno tak skoro neopustí, no musí sa z neho (a z cirkvi) stať skôr priateľ ako pán.
