Preventívne kroky a intervencia v prebiehajúcich konfliktoch
Na Západe narastá záujem o predchádzanie krízam, čo priamo súvisí s prechodom NATO od organizácie kolektívnej obrany ku kolektívnej bezpečnosti. NATO by malo dať prednosť pred hasením veľkých požiarov ako hasičská brigáda predchádzaniu ich vypuknutia. Preventívna diplomacia, možno odzadu chránená vopred ochromujúcim umiestnením vojenských síl, by mala byť agendou budúcnosti podľa teórie, že je lepšie platiť malú cenu dnes, ako sledovať vypuknutie konfliktu a platiť väčšiu sumu na jeho potlačenie zajtra. Koncept má teoretickú príťažlivosť. Predkladá však aj hrozivé problémy.
Medzinárodné právo je prvou prekážkou. Jeho celková prieraznosť je venovaná subjektu medzištátnych, nie vnútroštátnych konfliktov. Existujú dva dobre zakorenené princípy, ktoré pôsobia ako bariéry intervencie v tom druhom prípade.
Prvým je, že štáty nemajú právo zasahovať do vnútorných záležitostí štátu v rámci jeho medzinárodne uznaných hraníc. Tento princíp však začína byť spochybniteľný. Čoraz viac hlasov tvrdí, že menšinová politika nie je iba vnútornou otázkou krajiny, že nemožno tolerovať represiu štátu a že Deklarácia OSN o menšinách musí byť posilnená. Presadilo sa niekoľko precedensov. Niekto by mohol spochybniť prípad Somálska v roku 1993 alebo Bosny v rokoch 1992-95. Ale vytvorenie bezpečných nebies (safe heaven) a bezletových zón v Iraku a intervencia v Kosove, srbskej provincii, v roku 1997 sú jasnými príkladmi. Formálne uznanie tohto nového prístupu sa však istotne nedosiahne v OSN alebo OBSE. Zabráni tomu, v prípade nevyhnutnosti aj použitím práva veta, Čína aj Rusko.
Nemennosť hraníc Druhým princípom je, že medzinárodne uznané hranice sa nemôžu zmeniť silou. Západné krajiny iba s veľkým odporom prijali rozpad Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. Na vojny za osamostatnenie sa hľadí s veľkou neľúbosťou: uznanie nedopriali ani Arménom v Náhornom Karabachu, Srbom v Krajine, Slavónsku a Bosne, hercegovinským Chorvátom, Slovanom v Podnestersku, pokusom o vytvorenie nových štátov v Abcházsku a Čečensku. Proti zmene hraníc sa vždy nájdu dobré dôvody. Samotný fakt, že násilná zmena môže byť prijatá ako legitímna, môže podnietiť etnické skupiny k povstaniu alebo vlády k začiatku preventívnych etnických čistiek. Úspech sebaurčovacieho hnutia v jednej krajine môže podporiť ostatných v tej istej či iných krajinách, alebo vyústiť do efektu podmieňujúceho rovnaké menšiny v rôznych krajinách. Inými slovami, tolerancia revízie hraníc silou by mohla vyústiť do konfliktov, ktoré by zachvátili väčšinu postkomunistickej Európy, a k vzniku niekoľkých nových nestabilných štátov, ekonomicky neschopných života a s množstvom dedičstva horkosti, a pri etnickej zlátanine územia nových nespravodlivostí, netolerancie a represií. Na druhej strane, politika zväzujúca a zastavujúca vlny nacionalizmu je už vopred odsúdená na neúspech. Nemusí byť v silách niektorých štátov odolať secesii, môžu dokonca celkom zlyhať: tvrdiť, že nezmieriteľné odlišnosti medzi skupinami nesmú skončiť rozvodom, môže jednoducho iba predĺžiť a zhoršiť konflikt. Navyše existuje tradícia Západu, keď sa vrátime k Versaillskej zmluve, prípadne ešte ďalej, ktorá podporuje sebaurčenie národov, hoci jej uplatňovanie bolo čiastkové a výberové.
Možno by sa mali vytvoriť nové kritériá, podľa ktorých by sa hodnotili vnútorné spory, separatistické nároky a nové mechanizmy (OSN, OBSE), ktorými by sa zmeny upraviť. Nepochybne ide o súrne úlohy. Nemusí však byť možné ich implementovať, aspoň nie za medzinárodného konsenzu. Rusko a Čína sú prominentné krajiny, u ktorých je nepravdepodobné, že budú podporovať predĺženie takzvaného práva medzinárodného spoločenstva zasahovať do vnútorných vecí štátov. Je isté, že zmätený, možno zastaralý medzinárodný právny systém a rovnako zastaralé medzinárodné štruktúry budú spomaľovať výsledky konsenzu NATO a následných odpovedí. Rivalita medzi organizáciami ako ZEÚ a NATO a rozdielny prístup napríklad k OSN a OBSE, môže spôsobiť ďalšie omeškanie, alebo dokonca zabrániť akcii.
Preventívne opatrenia očividne závisia od vôle zasahovateľov. Vlády si toho musia byť vedomé, musia byť predvídavé, aby rozoznali potrebu zásahu. Musia sa pripraviť na nezanedbateľné výdavky a možno i na straty na životoch pri intervencii. Presvedčiť voličov, že musia pripustiť niektoré obete na zabránenie sotva viditeľnej krízi predtým, než narastie do nezvládnuteľných proporcií, bude ťažké zvlášť tam, kde sa národný záujem nezdá byť ohrozený. Ešte problematickejšie sa javí dosiahnutie medzinárodného konsenzu na rýchlu spoločnú akciu pri nevyhnutných rozdieloch vnímania priorít, ktoré existujú medzi vládami, nehovoriac o nesúhlasných stanoviskách k najžiadanejšiemu výsledku a spôsobom, ako ho dosiahnuť. Všetky tieto faktory boli jasné počas kolapsu Juhoslávie a následného bosnianskeho a kosovského konfliktu, čo prekážalo a spomaľovalo akciu.
Pocit bezpečnosti Aby preventívne kroky uspeli, musia sa uskutočniť pred prepuknutím otvoreného konfliktu alebo v jeho počiatočných štádiách, predtým, ako sa posilnili postoje jednotlivých strán a stali sa nekompromisnejšími, a kým sú si obe strany dostatočne neisté výsledkom a zachovávajú si dostatočnú politickú flexibilitu na úvahu o rokovaniach a/alebo sprostredkovaní: (dokonca i potom môže internacionalizácia podporiť tie snahy o zmenu status quo, zvýšenia stávky a odmietnutia kompromisov vo viere, že uznanie ich strany zvýši ich vplyv). Niektoré alebo všetky problémy vyčíslené vyššie sa pravdepodobne spoja, aby zadržali takto načasovanú intervenciu. Nevyhnutným dôsledkom je, že preventívne opatrenia budú sotva uskutočniteľné. Rozmiestnenie UNPREDEP v Macedónsku je zriedkavý, ale dosiaľ úspešný príklad toho, čosa dá dosiahnuť prepožičaním pocitu bezpečnosti krajine, ktorá je pod hrozbou, a ako predísť rozšíreniu konfliktu.
Je málo pravdepodobné, že lekcia juhoslovanských vojen napriek preventívnym opatreniam sa využije v pravý čas. Zvyčajne sa podniknú, keď, ako v prípade Macedónska, všetkým jasná prítomnosť nebezpečenstva vychádza z existujúceho a, pravdepodobne, zosiľujúceho sa konfliktu, ktorý sa rozširuje v susednom štáte. Väčšina intervencií, vedených v inej ako v čisto diplomatickej rovine, sa stane možná, keď sa už konflikt šíri určitý čas, pretože len vtedy sa bude dať dosiahnuť potrebný konsenzus a istý druh právneho mandátu pre hospodársku alebo vojenskú intervenciu. Tok času vytvorí požadované podmienky:
- prijatie zlyhania diplomatických pokusov o na zmierenie nezmieriteľného, rastúce uvedomenie, že kríza bude mať širšie akonomické alebo politické dôsledky, vrátane rozšírenia konfliktu cez demonštrácie, alebo ako efekt vedľajšieho dôsledku,
- mobilizácia verejnej mienky,
- obava vlád o ich reputáciu - vnútornú i vo svete, ak nezasiahnu
- požiadavky na solidaritu NATO so zúfalými varovaniami o strate kohézie a kredibility, ak sa akcia neuskutoční.
Časový limit a hrozba trestu Dokonca aj keď existuje rozhodnutie pre akciu, pravdepodobne oneskorenú politikou vnútri aliancie a odlišnými názormi o cieľoch a spôsobe uskutočnenia intervencie, nehovoriac o opozícii ostatných mocností, je tu nebezpečenstvo, že dohodnuté prostriedky budú neadekvátne. V ktoromkoľvek medzinárodnom úsilí existuje tendencia dohodnúť sa aspoň na najmenšom spoločnom menovateli. Najlepším riešením môže byť rozmiestnenie nepremožiteľnej sily spojenej s trvaním na povinnej arbitráži s časovým limitom a hrozbou trestu pre strany, ktoré ju neprijmú. Tento prístup bol nakoniec zvolený v Bosne v roku 1995 - po troch rokoch vojny a zlyhaní v ovplyvnení výsledku diplomatickými a ekonomickými sankciami, humanitárnymi programami pomoci a mierovými misiami OSN. Je celkom možné, že niektoré vlády dúfajúce v úspech s minimálnou snahou, výdavkami a rizikom, budú trvať na podobnej stupňovanej odpovedi na krízy budúcnosti. Zvláštne nebezpečenstvo hrozí pri spoliehaní sa na hospodárske sankcie ako nástroje uplatňovania tlaku. Nielenže tieto zraňujú obyvateľov väčšmi než ich vodcov (ktorí často profitujú zo sankcií), sú aj neefektívne v prípadoch, keď sú podľa bojujúcich strán v stávke základné otázky.
Nanešťastie i účinná intervencia často zlyhá pri riešení konfliktu v tom zmysle, že víťazné intervenčné sily môžu odísť, nechajúc vyriešený problém za sebou. Toto sa môže, aj keď nie nevyhnutne, stať v prípade potlačenia agresora v konvenčnej vojne. Etnické konflikty sú zvyčajne komplexnejšie a nepoddajnejšie. Nájdenie riešenia, ktoré je široko akceptovateľné pre bojujúce strany, bude veľmi ťažké, ak nie nemožné. Ak je urovnanie nanútené silou „zhora“, je pravdepodobné, že jedna alebo viac strán konfliktu bude pociťovať horkú zlosť. Rovnako žiadny podpis pod zmluvou vynútený takouto silou nebude mať morálnu váhu pre jeho autora.. Nikto napríklad neverí, že moslimovia, Chorváti alebo Srbi akceptujú Daytonskú dohodu ako spravodlivé a rozumné usporiadanie, ktoré sa bude samo presadzovať. Keď sa spoločné pôsobenie síl, ktoré si ju vynútili, zmení, napríklad stiahnutím intervenčných síl, je pravdepodobné, že sa vojna obnoví. Tieto sily bude potrebné nechať na mieste mnoho rokov, možno dekády, podobne ako mierové jednotky na Cypre, aby sa zabezpilo napĺňanie a vytváranie podmienok, v ktorých sa netolerovateľné postupne stane tolerovateľným a potom akceptovateľným.
Prebraté z publikácie Stredná a východná Európa: Problémy a perspektívy
