V strede mocenských záujmov
Z geopolitického hľadiska Slovensko vstupovalo do česko-slovenského štátu ako osobitný fenomén, ktorý sa v mnohom líšil od západnej časti republiky. Ako súčasť Uhorska prešlo iným historickým, hospodárskym a spoločensko-politickým vývojom.
Hoci Slovensko nemalo presne vymedzené geografické hranice, pod týmto pojmom sa rozumelo teritórium medzi hlavným karpatským hrebeňom a Dunajom, ktoré na západe siahalo po rieku Morava a na východe po Zemplín. Predĺžený geografický tvar, členitosť územia, vodný a komunikačný systém boli dlho prekážkou pri formovaní jednotného národného organizmu a vytvárania centra, čo spôsobilo, že Slovensko v Uhorsku nemalo presne vyčlenené geografické, etnické, hospodárske a cirkevné teritórium. Celkovo vystupovalo ako vnútrozemský región, ktorý plnil úlohu spojovacieho článku medzi jednotlivými časťami habsburskej ríše.
Z monarchie do republiky V druhej polovici 19. storočia, v čase budovania centralizovaného uhorského štátu s Budapešťou ako centrom krajiny, sa Slovensko rýchlo pretváralo na perifériu s ďalekosiahlymi negatívnymi dôsledkami. Maďarská vládna politika nemala záujem na formovaní slovenskej metropoly, ani na zjednocovaní slovenských národných síl. Preto odmietala hospodársko-administratívne a komunikačné stmeľovanie regiónov smerom západ-východ, ktoré bolo nevyhnutné z hľadiska formovania moderného národnopolitického organizmu.
Začlenenie Slovenska do česko-slovenského štátu bolo zložitým problémom a predstavitelia čs. zahraničného odboja museli vynaložiť veľké úsilie, aby presvedčili veľmoci Dohody o opodstatnenosti spojenia českých krajov so Slovenskom. Hoci išlo o jazykovo blízke národy s bohatými kultúrnymi a historickými tradíciami, Slovensko historicky i zemepisne patrilo do podunajskej oblasti. Svojimi ekonomickými, komunikačnými záujmami a polohou inklinovalo smerom na juh. U veľmocí Dohody v prospech ČSR najviac zavážili politicko-národné a geopolitické záujmy o túto oblasť. Nový štát mal tvoriť bariéru proti nemeckému mocenskému tlaku na východ a presadzovať interesy západných veľmocí v Podunajsku, najmä Francúzska ako najsilnejšej kontinentálnej veľmoci. Preto Dohoda nemala záujem o vytvorenie dvoch malých štátov, ale o väčší, mocensky silný štátny útvar v strednej Európe.
Prínos nového štátu Nový štát znamenal prínos pre obidva národné subjekty. Kým slovenská politická reprezentácia s ním spájala rozmach hospodárskeho, spoločenského a národného života a pomoc proti tlaku maďarských ambícií, česká politika v ňom videla posilnenie svojej pozície voči početnej nemeckej menšine, možnosť úniku z nemeckého obkľúčenia a väčšieho mocenského uplatnenia smerom do Podunajska a na Balkán. Vďaka vzniku ČSR sa Slovensko stalo súčasťou západného demokratického sveta. Nezávisle od toho, že oficiálna vládna politika neuznávala Slovákov za samostatný národ, nový štát v porovnaní s uhorskými pomermi znamenal obrovský historický posun v budovaní administratívy, školstva, kultúry, osvety a národného povedomia. Slovensko bolo prvýkrát zafixované a medzinárodnoprávne uznané ako samostatný geografický a geopolitický subjekt s presne vymedzenými hranicami.
Z geopolitického hľadiska sa zmenila jeho orientácia z juhu na západ, čo sa pozitívne premietlo najmä v národno-politických záujmoch krajiny. Prispela k zjednocovaniu dovtedy izolovaných regiónov, podnietila budovanie komunikačnej siete západo-východným smerom, podporila vytváranie nových centier, rozširovala znalosť spisovného jazyka a pozitívne pôsobila v oblasti upevnenia národnej jednoty a vedomia spolupatričnosti. Tým, že Slovensko tvorilo stred štátu, plnilo funkciu spojovacieho článku medzi západnou a najvýchodnejšou časťou a zároveň umožňovalo spojenie s podunajskými krajinami, najmä s malodohodovými spojencami Rumunskom a Juhosláviou. V rámci koncepcie bezpečnosti štátu sa chápalo ako jeho nedeliteľná časť a jeho ohrozenie sa pociťovalo ako hrozba pre celé Česko-Slovensko. Tým viac, že spolu s Podkarpatskou Rusou oddeľovalo Poľsko od Maďarska a bránilo im uplatniť ich mocenské ambície v oblasti Podunajska.
Vznik ČSR bol spojený s mnohými problémami, najmä s vymedzením jeho hraníc. Kým pri určovaní západnej časti štátu sa vychádzalo z historického územia bývalého českého kráľovstva, v prípade Slovensku sa historický princíp dal aplikovať len na severe a západe. Najzložitejšia situácia vznikla na juhu, pretože povojnové Maďarsko sa v princípe postavilo proti vyčleneniu Slovenska zo zaniknutého Uhorska. Do problému museli zasiahnuť veľmoci Dohody, ktoré v decembri 1918 určili demarkačnú čiaru, ktorá sa s malými modifikáciami neskôr pretvorila na štátnu hranicu a medzinárodno-právne ju kodifikovala Trianonská mierová zmluva 4. júna 1920.
Najväčší problém - Maďarsko Rovnako aj v hospodárskej oblasti sa objavili vážne problémy. Vzájomná kooperácia medzi západnou a východnou časťou ČSR bola veľmi obmedzená, a preto sa musela budovať od základu. Štát stál pred úlohou ekonomického vyrovnania jednotlivých oblastí, formovania jednotného politického systému, štátnej správy, kultúrnospoločenských centier a najmä povedomia čs. štátnosti a lojality všetkých občanov k novému štátu. Tento proces si vyžadoval medzinárodnú stabilitu a vnútropolitickú konsolidáciu.
Pre Slovensko a vôbec východnú časť republiky najvážnejší problém predstavovalo nesporne povojnové Maďarsko, ktoré sa nezmierilo s povojnovým územným rozdelením a obnovenie starých hraníc Uhorska považovalo za najvitálnejší záujem štátu, pričom ČSR označovalo zo všetkých susedov za najmenej prijateľného. Spor s Česko-Slovenskom sa v Maďarsku chápal najmä ako mocenský spor medzi českými a maďarskými záujmami v Podunajsku. Tým, že sa Slovensko a Podkarpatská Rus stali súčasťou republiky, Prahe sa podarilo vyradiť Maďarsko z tradičnej sféry v Karpatskej kotline a prerušiť spoločnú hranicu a politiku s Poľskom. Budapešť pripisovala čs. politike zásluhu na vytvorení politickomocenského zoskupenia Malej dohody, ktorú chápala ako prostriedok na vyradenie účasti Maďarska na rozhodovaní o podunajských záležitostiach. Slovensko v tomto mocenskom spore predstavovalo kľúčové miesto.
Celkovo v 20. rokoch Česko-Slovensko prekonalo ťažkosti zrodu, podarilo sa mu položiť základy bezpečnosti štátu a paralyzovať odstredivé sily doma a v zahraničí. Tento úspech sa dá pripísať najmä priaznivej medzinárodnej situá-cii, keď povojnové usporiadanie a francúzsky spojenecký systém ešte neboli ohrozené. Nemecko a Sovietsky zväz sa vyradili z veľmocenskej hry v Európe, Maďarsko ostalo izolované a Poľsko zaneprázdnené problémami s Nemeckom.
Ambície nacistického Nemecka Kým do začiatku 30. rokov zahraničné pokusy o destabilizáciu štátu smerovali z Maďarska a Poľska, po nástupe nemeckývh nacistov k moci hlavné nebezpečenstvo číhalo zo západu. Pre Hitlera predstavoval čs. štát nový povojnový strategický faktor, ktorý v spojenectve s Francúzskom stál svojou vojenskou silou a strategickým postavením v ceste nacistickej expanzii na východ, preto ho musel už v prvej fáze paralyzovať. Nebezpečenstvo nemeckej expanzie pritom neohrozovalo len západnú časť štátu, pretože v prípade ovládnutia Čiech by sa Slovensko ocitlo v mocenských kalkuláciách jeho susedov, alebo by ho čakal osud rozdelenia.
Priamoúmerne s tým, ako Nemecko stupňovalo mocenský tlak na ČSR, narastala úloha Slovenska pri obrane štátu. Geografická poloha západnej časti republiky zovretá nemeckým susedstvom, ktorá sa po anexii Rakúska v marci 1938 ešte zhoršila, spôsobila, že ťažisko obrany sa presúvalo na východ. Vládna centralistická politika pristúpila k prehodnoteniu významu Slovenska pre štát, v dôsledku čoho sa tu začal budovať vojenský priemysel a odvetvia dôležité z hľadiska obrany štátu. Ku zmenám v chápaní koncepcie čechoslovakizmu však nedošlo. Práve naopak - k jeho utuženiu, čo viedlo nielen k posilneniu autonomizmu, ale i k presvedčeniu v protičesko-slovenských kruhoch v zahraničí, že sa Slovensko v narastajúcej kríze stane slabým, čo vytvorí podmienky na dezintegráciu ČSR, resp. na riešenie slovenskej otázky mimo rámca existujúceho štátu.
Mocenský záujem Nemecka o Slovensko bol do mníchovského rozhodnutia bezvýznamný. To v predstavách Hitlera a jeho okolia skôr figurovalo ako objekt, ktorý možno využiť pri rozbíjaní česko-slovenského štátu. Hitlerova odmena Budapešti závisela od toho, v akej miere sa Maďarsko zúčastní na dezintegrácii republiky. Keď sa v kritických dňoch v septembri 1938 ukázalo, že Maďarsko váhalo vojensky vystúpiť po boku Nemecka proti ČSR, Hitler zmenil pôvodný úmysel a bol ochotný podporiť maďarské revizionistické požiadavky už nie na historickom, ale iba na etnickom princípe.
Mníchovské rozhodnutie štyroch veľmocí znamenalo podstatný zlom vo vtedajšej mocenskej situácii strednej Európy a hlboko zasiahlo do budúceho osudu jednotlivých časti štátu. Hitler sa stal zo dňa na deň hegemónom a rozhodujúcim politickým arbitrom celej oblasti. V novej situácii urobila nemecká politika náhly obrat voči Bratislave a ocenila jej geopolitickú polohu v prostriedku štátu. V Berlíne začali venovať Slovensku osobitnú pozornosť tak z hľadiska oslabovania jednoty ČSR, postupného separovania východnej časti štátu od západnej, či novej nemeckej politiky voči Maďarsku a Poľsku, ako aj pri vytváraní východiskovej bázy nemeckej expanzie smerom na východ. Nemci chceli postupne pretvoriť Slovensko na mocenský nástroj svojej politiky. Na tento účel vyvolávali nezhody medzi ústrednou a autonómnou vládou, posilňovali radikálne sily na Slovensku, aby ich vo vhodnom čase využili na dezintegráciu republiky.
Dohra po Mníchove Posledná mocenská hra sa rozpútala v marci 1939, keď sa Hitler rozhodol okupovať Čechy a Moravu, na Slovensku vytvoriť štát pod nemeckým protektorátom a Podkarpatskú Rus darovať Maďarsku. Tento násilný akt sa mal uskutočniť tak, aby v Európe vyvolal zdanie, že nejde o zásah zvonka, no o nezhody vnútri štátu a o neschopnosť pražskej vlády ho udržať. Dozrel čas, aby sa do mocenskej hry pri likvidácii ČSR využila aj slovenská karta. Praha stála pred dilemou: buď ponechať politický vývoj na Slovensku v berlínskej réžii, alebo mu mocensky zabrániť. Ústredná vláda sa rozhodla pre druhú alternatívu, čím objektívne otvorila cestu k mocenskej hre Adolfa Hitlera.
Kulminujúca kríza zaktivizovala záujem Maďarska a Poľska o ďalší osud Česko-Slovenska. Obidva štáty chceli zabrániť, aby zo situácie jednostranne ťažilo Nemecko. Podľa predstáv ich vlád české kraje mali pripadnúť pod nemeckú zvrchovanosť, Slovensko do Maďarska a okupovaním Podkarpatskej Rusi Budapešťou by sa vytvorila spoločná poľsko-maďarská hranica. Hitler síce začiatkom roka 1939 oboch spojencov upokojoval, že počíta s nimi pri likvidácii ČSR, avšak marcové dni ukázali, že nemecká politika robila celú akciu vo vlastnej réžii. Účinkom sa minuli pokusy Varšavy a Budapešti, smerujúce k zredukovaniu nemeckého vplyvu na Slovensku, získaniu väčšieho záujmu Talianska o strednú Európu a k odlákaniu slovenskej politiky od nemeckej orientácie. Tým viac, že Maďarsko prehnanými územnými požiadavkami a Poľsko odobratím územia na severe Slovenska odradili od seba politikov v Bratislave.
Keď Hitler spustil poslednú etapu zániku ČSR, Poľsko otvorene a Maďarsko skryte podnikali kroky proti nemeckej mocenskej hegemónii. Pokúšali sa ešte v poslednej chvíli vyvážiť jej prevahu a zabrániť, aby sa Slovensko stalo výlučne nemeckým vazalom. Hneď v prvých dňoch po vyhlásení slovenskej samostatnosti boli obidve vlády ochotné poskytnúť Bratislave hospodársku pomoc a posilniť jej pozíciu voči Nemecku. Skutočný efekt týchto krokov bol nulový, pretože prišli neskoro a nemali slúžiť Slovensku, ale mocenským záujmom maďarskej a poľskej politiky. Tak ako Hitler sám rozhodol o Slovensku, podobne postupoval aj pri Podkarpatskej Rusi. Hoci lepšie riešenie ako ju darovať Maďarsku nenašiel, za novej mocenskej situácie spoločná maďarsko-poľská hranica stratila pôvodný zmysel, pretože nezhoršila pozície Nemecka a ani mu nesťažila obkľúčenie Poľska. Pre Maďarsko paradoxne priniesla ešte väčšiu závislosť na Berlíne.
Pre Hitlera vyhlásenie samostatnosti Slovenska neznamenalo jeho posledné slovo. So slovenským teritóriom chcel ďalej kalkulovať a ponúkal ho Poľsku ako výmenný obchod. Až potom, keď Varšava túto transakciu odmietla, Slovensko sa pretvorilo na satelitný štát Nemecka a východisko pre jeho mocenské plány východným smerom a proti Poľsku. Hoci sa Maďarsko i Poľsko od vzniku ČSR podieľali na jej vnútornej destabilizácii, vystupovali s konkrétnymi alternatívami ako vyradiť Slovensko z čs. kontextu a aktívne pracovali na jeho začlenení do svojich mocenských sfér. V marci 1939 tento zápas prehrali. Hegemónom celej oblasti sa stalo Nemecko.
