Viac problémov pre členov ako žiadateľov
Je viac ako pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti sa Európska únia rozšíri z pôvodných 15 členských štátov na najmenej 25. Takéto rozšírenie by znamenalo konečné zmazanie pomyselnej hranice medzi Východom a Západom.
Tento cieľ však naráža na určité prekážky - tak politické, ako aj ekonomické - a hoci dnes všetci členovia EÚ oficiálne uznávajú a podporujú možnosť otvorenia tejto organizácie novým záujemcom o členstvo, konštatovaná „nevyhnutnosť a historická príležitosť“ tohto kroku zostáva viac-menej nezdôvodnená.
Podmienky rozšírenia Už pri predošlých troch rozšíreniach museli kandidátske krajiny splniť určité podmienky, ak sa chceli stať členmi vtedajších Európskych spoločenstiev (ES). Pre dnešné rozšírenie stanovil summit Európskej rady v Kodani v júni 1993 toľko citované Kodaňské kritériá. Nie je na škodu si ich pripomenúť:
1. stabilita demokracie a jej inštitúcií (zákonnosť, pluralizmus, ľudské práva, rešpektovanie práv menšín),
2. fungujúca trhová ekonomika schopná čeliť konkurenčnému tlaku a trhovým silám v rámci Únie,
3. schopnosť osvojiť si práva a záväzky vyplývajúce z členstva, z práva spoločenstva - prijatie a prispôsobenie stovky zákonov, tisícov predpisov, zmena spôsobu fungovania súčasných inštitúcií a vytvorenie nových,
4. súhlas s cieľmi politickej, hospodárskej a menovej únie.
Právny základ pridruženia Od samého vzniku ES (tieto dodnes tvoria tzv. komunitárny či prvý pilier EÚ) prevládala predstava otvorenej štruktúry, prístupnej pre každý európsky štát. Zmluvný základ rozšírenia EÚ preto dnes tvorí súbor právnych ustanovení prítomných vo všetkých dodnes prijatých a platných zmluvách, ako sú Zmluva o ES, Preambula k Zmluve o EÚ, Zmluva o EÚ, Amsterdamská zmluva atď.
Z jednotlivých zmlúv možno vyčítať procedurálny záväzok Únie prijať každý európsky štát, ktorý o to požiada, no zároveň tu chýba geografická definícia Európy - to znamená limit rozšírenia. Nespomínajú sa tu ani ekonomické a ďalšie politické kritériá.
V tejto súvislosti treba upozorniť ešte na jednu dôležitú vec, a to je rozdiel medzi tzv. Asociačnou, resp. Európskou dohodou o pridružení a žiadosťou o prijatie do EÚ. Takáto dohoda sa zvyčajne uzatvára na dobu neurčitú, s možnosťou jej vypovedania ktoroukoľvek stranou formou oznámenia. Je to medzinárodná zmluva, ktorú podpisujú členské štáty ako subjekty medzinárodného práva verejného. Základným významom tejto dohody je rozvoj princípov trhovej ekonomiky s výhľadom na priblíženie sa k vnútornému trhu Únie a s tým súvisiace prebratie celého acquis communautaire - súboru právnych noriem EÚ. No takáto dohoda neznamená automaticky požiadavku na členstvo, a po podaní takejto žiadosti jej význam postupne klesá.
Procedúra pristúpenia EÚ v prístupovom procese neupustí od klasickej metódy, ktorá znamená sústredenie sa na acquis communautaire. Prístupový proces má niekoľko etáp:
1. Žiadosť kandidátskej krajiny adresovaná Rade
2. Posudok Európskej komisie na žiadosť asociovanej krajiny o členstvo v Únii
3. Súhlas Európskeho parlamentu absolútnou väčšinou všetkých poslancov
4. Jednomyseľné hlasovanie v Rade
V podstate to znamená, že európsky štát predloží svoju žiadosť Rade ministrov. Toto jednostranné vyjadrenie zámeru môže kedykoľvek pred ratifikáciou zmluvy o prístupe vziať späť tak, ako sa to stalo v roku 1994 Nórsku. Rada posúva túto žiadosť Európskej komisii, ktorá vypracuje predbežné stanovisko posudzujúce celkové možnosti a problémy súvisiace so vstupom. Rada potom po súhlase Európskeho parlamentu jednoduchou väčšinou rozhodne o otvorení rokovaní. Tieto potom riadi predsedníctvo Rady v mene členských štátov a s účasťou Komisie. O priebehu rokovaní je priebežne informovaný Európsky parlament a so vstupom nových členov musí súhlasiť absolútna väčšina jeho členov.
Po tomto úvode nastáva proces prístupových rokovaní s jednotlivými žiadateľmi o členstvo. V celom prístupovom procese možno badať výhradné zameranie sa na to, aby kandidátska krajina prijala acquis communautaire a dohodli sa prechodné obdobia. Komisia hodnotí schopnosť harmonizovať legislatívu, prevziať a implementovať acquis communitaire vo všetkých oblastiach pôsobnosti EÚ prostredníctvom dotazníka a prieskumných rozhovorov, tzv. skríningov. Celý proces sa sústreďuje na harmonizáciu a aproximáciu pravidiel, ktoré obsahujú 31 negociačných kapitol tvoriacich základ Zmluvy o pristúpení.
Po ich uzatvorení môže dôjsť k samotnému aktu prijatia kandidáta za člena. No uzatvorenie kapitol neznamená ich definitívne vyriešenie. Možno sa k nim kedykoľvek, na žiadosť hociktorého partnera vrátiť, znovu ich otvoriť.
Ratifikačný proces Dohody uzatvorené medzi kandidátskou krajinou a EÚ v jednotlivých kapitolách budú tvoriť základ Zmluvy o pristúpení. Táto bude presne definovať podmienky, za akých kandidát pristupuje k Únii, aké prechodné obdobia smie uplatňovať. Zmluva o pristúpení sa podpíše na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád a po jej podpise nasleduje ratifikačný proces v zákonodarných orgánoch jednotlivých členských krajín a Európskom parlamente. Na neprijatie kandidáta stačí opozícia jedného národného parlamentu zúčastňujúceho sa na ratifikačnom procese.
Práva a povinnosti Obsahom členstva je rovnovážny stav práv a povinností obidvoch strán. K najvýznamnejším povinnostiam členských štátov patrí povinnosť lojality k Spoločenstvu, ktorá sa zvykne nazývať aj zásadou vernosti členského štátu. Jej obsahom je dodržiavať primárne a sekundárne právo, podpora Spoločenstva pri plnení jeho úloh a zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo ohroziť uskutočnenie cieľov Zmluvy o založení ES. Členské štáty majú zasa právo na rešpekt národnej identity. Možno ho definovať princípom subsidiarity.
Táto otázka nie je právne upravená, z čoho vyplýva tvrdenie, že takéto niečo nebolo cieľom tvorcov európskej integrácie, a že by to vlastne aj odporovalo celej myšlienke integrácie, ktorá sa považuje za nezvratný proces. Dnes je už v podstate veľmi ťažké vôbec si predstaviť, že práve v tomto momente celú integráciu zavrhneme a zo dňa na deň sa vrátime k stavu spred 50 rokov. Na druhej strane je však možné, na základe článku 7 Zmluvy o EÚ, pozastaviť výkon určitých práv tomu členskému štátu, ktorý závažne a dlhodobo porušuje už vyššie spomínaný článok 6.
Dôsledky rozšírenia na východ Prijatie len Višegrádskej štvorky znamená pre EÚ predpokladané zvýšenie výdavkov približne o 63,5 miliárd euro, ktoré predstavujú buď nárast príspevkov súčasných členských štátov o 74 percent do rozpočtu, alebo by sa museli radikálne obmedziť výdavky EÚ. Odhaduje sa, že krajinám Višegrádskej štvorky bude trvať približne dvadsať rokov, kým prekročia 75-percentnú hranicu priemerného príjmu, ktorá je kritériom na získanie financií zo štrukturálnych fondov. Celková implementácia acquis communautaire znamená viac problémov pre občanov EÚ, ako pre žiadateľov.
Rozšírenie znamená prehodnotenie takých kompromisov, na ktorých je postavená spoločná poľnohospodárska politika či štrukturálne fondy, pretože keď sa vezmú do úvahy náklady na tieto dve oblasti a porovnajú sa s príspevkami do rozpočtu od krajín V-4, čisté náklady v rozpočte by mali pravdepodobne predstavovať 58,1 miliardy euro. Preto v nasledujúcom kole rozšírenia nie je možné stavať na takých dohodách, aké sa prijali v predchádzajúcich kolách, pretože náklady na prerozdelenie financií by boli príliš vysoké. Podľa súčasných prepočtov a rozpočtových kritérií by rozšírenie na Východ znamenalo pokles vo výdavkoch a nárast príjmov od súčasných členov EÚ a disproporčne by ovplyvnilo súčasných chudobnejších príjemcov, ktorí sa pravdepodobne nebudú ochotní obetovať ďalšiemu rozšíreniu.
V súčasnosti už nastal proces aproximácie práva v asociovaných krajinách. Už počas predchádzajúcich rozšírení sa použili prechodné obdobia, aby nové štáty mali čas na prispôsobenie sa a aby aj Spoločenstvo malo čas na revíziu a prispôsobenie acquis communautaire po rozšírení. Pre potreby prvých troch rozšírení Spoločenstvo založilo a neskôr rozšírilo veľkosť štrukturálnych fondov len kvôli tomu, aby sa znížil dopad integrácie na okrajové poľnohospodárske regióny a na oblasti s upadajúcim priemyslom.
Problémy vnútornej štruktúry Aj problém novej vnútornej štruktúry samotnej EÚ je veľmi dôležitou a zložitou otázkou, pretože bez tejto reformy nemôže nastať rozšírenie. Kľúčovou otázkou sú hlasovacie procedúry. Začlenenie kandidátskych krajín zvyšuje už aj tak dosť veľkú zaujatosť voči malým krajinám, ktoré ovplyvňujú hlasovanie v Rade ministrov, najmä pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou. Môže nastať situácia, že súčasní „štyria chudobní“ budú vetovať rozšírenie, ak by toto ohrozilo ich súčasné príjmy z rozpočtu EÚ.
Pre kandidátske krajiny je výzvou to, že sa usilujú vstúpiť do Únie, ktorá je po zavedení jednotného európskeho trhu, jednotnej meny a spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky podstatne viac integrovaná. Zároveň sa nachádzajú v situácii, keď ich hospodárska základňa a výkon ekonomík sú nižšie ako pri predchádzajúcich rozšíreniach. Inou charakteristikou dnešných kandidátov je to, že táto skupina je rôznorodá nielen v hospodárstve, ale i v štruktúre a politickej kultúre. I preto sa dnes môžeme stretnúť s úvahami o variabilnej geometrii, princípe regaty, Európe a la carte, viacrýchlostnej Európe, či princípe flexibility.
Pre ďalší vývoj situácie je dnes dôležitý práve ukončený summit Európskej rady v Nice v decembri 2000, na ktorom sa malo rozhodnúť o budúcom smerovaní EÚ. Teda o tom, či sa EÚ štrukturálne a inštitucionálne začne reformovať, a tým aj pripravovať na uskutočnenie doteraz najrozsiahlejšieho rozšírenia.
