Zrejme posledný zjazd
Na prvý pohľad sa sobotňajší 7. zjazd Sociálnodemokratickej strany Slovenska nelíšil od iných. Ani body programu rokovania zdanlivo neobsahovali nič osobité. Išlo o politickú správu predsedu, správy o činnosti strany, o činnosti poslancov a ústrednej kontrolnej komisie, o nový programový dokument a zmenu stanov.
To najdôležitejšie cudne pomenovali ako riešenie problematiky integrácie stredoľavých strán. Fakticky to však znamená odsúhlasenie konca existencie politickej strany, ktorá zohrávala istú úlohu v dejinách tejto krajiny.
Príčiny neúspechu V tejto súvislosti treba pripomenúť, že sociálna demokracia v 20. storočí už dva razy zanikla a dva razy sa obnovila. Počas SNP sa v roku 1944 zlúčila s KSS, po 2. svetovej vojne sa však obnovená sociálna demokracia pod názvom Strana práce na slovenskej politickej scéne nedokázala presadiť ako významnejší politický subjekt a podobne neúspešná bola aj po znovuzrodení v roku 1990.
Príčin neúspechu je niekoľko. Predovšetkým sa pôvodná KSS dokázala transformovať na stranu sociálnodemokratického typu - Stranu demokratickej ľavice a tak získať rozhodujúcu časť potenciálnych voličov i osobností. Ak porovnáme osudy slovenskej a českej sociálnej demokracie po roku 1989, českým sociálnym demokratom tiež istý čas hrozil podobný osud, no KSČ sa netransformovala na niečo podobné ako SDĽ, a na Slovensku sa nenašla osobnosť formátu Miloša Zemana.
V roku 1994 sa SDSS dostala do parlamentu vďaka spojenectvu s SDĽ - v rámci Spoločnej voľby. Hoci sa obe strany otvorene nerozišli v zlom, koalícia sa rozpadla. Vo voľbách v roku 1998 to zasa bola účasť v Slovenskej demokratickej koalícii. Predseda Jaroslav Volf na sobotňajšom zjazde skonštatoval, že strane neveľmi prospela účasť na koalícii, v ktorej boli hegemónmi pravicové strany KDH a DU a kde sa významnú úlohu usilovala zohrávať konzervatívna DS.
Pravica rozbehla integráciu Pravicové sily na Slovensku sa však začali integrovať do SDKÚ, čo by malo byť výzvou pre ľavicu, aby sa tiež začala zjednocovať. Sociálnej demokracii by najviac vyhovovalo, ak by kľúčovú úlohu pri tejto integrácii zohrávala SDĽ, no zdá sa, že vedenie najsilnejšej slovenskej ľavicovej strany si z neúspechu Spoločnej voľby vyvodilo isté poučenia. Napríklad, že spojenie so sociálnymi demokratmi, zelenými a poľnohospodármi prinieslo skôr oslabenie ako žiaduci synergetický efekt.
Najbližším potenciálnym partnerom pre zjednocovanie so sociálnou demokraciou je Hamžíkova Strana občianskeho porozumenia. SDSS jej môže ponúknuť osvedčené logo, členstvo v Socialistickej internacionále a svoje medzinárodné kontakty. V kuloároch zjazdu sme sa dozvedeli, že v strane sú predsa len z integrácie s SOP obavy, že nepôjde o zjednotenie, ale skôr o pohltenie. SDSS si želá nielen to, aby sa v názve budúceho integrovaného politického subjektu vyskytovali slová „sociálna demokracia“, ale aby v ňom doterajšia SDSS existovala aspoň ako programová platforma. Pozoruhodné však je, že hoci sa zdôrazňoval verejný a otvorený charakter zjazdu, nezúčastnil sa na ňom Pavol Hamžík, ani nik z jeho zástupcov.
SDSS si teda želá, aby do volieb v roku 2002 išiel silný ľavicový politický subjekt, ktorý by sa vytvoril nielen z SDSS a SOP, ale aj SDĽ. Pokiaľ ide o Ficov Smer, podľa sociálnych demokratov je to skôr populistická než ľavicová strana. Mjartanov Stred sa zasa nedokázal ani len zviditeľniť. O zjednotení SDSS a SOP by mala rozhodnúť druhá časť zjazdu koncom mája 2001.
