O slovenskom socialistickom a sociálno-demokratickom myslení (4)
Tradičný spor medzi ľavicou a pravicou spočíva v otázke štátu. Stará ľavica presadzuje tzv. maximálny štát, pravica - resp. jej ultraliberálne krídlo - minimálny štát. Ultraliberáli sa opierajú o zjednodušené chápanie trhového mechanizmu a preceňovanie jeho pozitívnych výsledkov podľa zásady, že trh všetko vyrieši.
Reaganomika presadzovala ako jeden zo svojich princípov tzv. princíp deregulácie, oslabenie štátu do krajnosti. Tým sa niektoré nedostatky trhu stali čitateľnejšími a ako reakcia na to vzniká inštitucionalizmus, ktorý proti zlyhaniu trhu navrhuje vytváranie účinného inštitucionálneho prostredia. Neprekvapuje preto, že vytvorenie základov trhového hospodárstva sa v pravicovom scenári transformačného scenára na začiatku podcenilo. Spôsobilo to ďalšie neúnosné zvyšovanie nákladov transformácie.
Zlyhanie trhu i vlády
Charakteristickou črtou starej ľavice je etatizmus založený na maximálnom štáte. Štát rozhoduje o všetkom, je dominantným vo všetkých úsekoch spoločenského života a neúmerne zasahuje do života indivídua. Takéto zasahovanie sa stalo pre časť slovenskej spoločnosti prijateľné a dokonca žiaduce (paternalizmus).
Moderná ľavica reflektuje okrem zlyhaní trhu i tzv. zlyhania vlády (J. Buchanan a iní) a usiluje o ich minimalizáciu. Hľadá najefektívnejšiu kombináciu trhu a štátu podľa schémy: čo môže vyriešiť trh, nech rieši trh, čo trh nevyrieši, musí riešiť štát. Trh nemá vstavané mechanizmy, ktoré by bránili zväčšovaniu rozdielov sociálnych skupín či regiónov, a preto je potrebný štát. Takisto nie je schopný zabezpečiť súťaž v prípade existencie monopolu, a preto musia zasiahnuť inštitúcie štátu.
Moderná ľavica nepodporuje štát v jeho tradičnej podobe. Presadzuje jeho reformu v mnohých smeroch. Reformovaný štát musí byť efektívny, kontrolovateľný a neskorumpovaný.
Otázkou efektívnosti štátu, resp. vlády sa intenzívne zaoberajú štáty OECD už vyše troch desiatok rokov. Pri OECD vznikol v roku 1992 program SIGMA (Programme for Support for Improvement in Governance and Management) na zlepšovanie úrovne vládnutia v strednej a východnej Európe. Al Gore, viceprezident Clintonovej vlády, riadil desať rokov program Reinventing Government, ktorého zásady zahŕňali štyri body: zákazník ako prvý, menej byrokracie, dôraz na výsledky, za menej viac.
Prišiel s ním v čase, keď dôvera verejnosti voči štátu, v USA už tradične nízka, poklesla na najnižší bod. 24. mája 1993 sa viceprezident vyjadril: "Potrebujeme federálnu vládu, ktorá sa k daňovníkom chová ako keby to boli zákazníci a nakladá s ich dolármi s rešpektom k potu a obetiam, s ktorými ich zarobili". V roku 1993 Kongres USA prijal zákon o výkonnosti a výsledkoch vlády.
Z tohto hľadiska tzv. audit štátnej správy je ako taký pre slovenskú štátnu správu potrebný. Škoda, že mu chýba profesionálnosť, komplexnosť a previazanosť na iné iniciatívy ako uzákonenie tzv. štátnej služby, antikorupčný program a pod. Žiaľ, vyčísľované úspory sú fantazmagóriou a, naopak, hrozí, že mnohé voluntaristické zásahy do riadenia štátu spôsobia značné hospodárske škody. Potvrdzuje, že také závažné projekty - ak majú byť prospešné - musia realizovať odborníci a zaberú dlhší čas, spravidla viac ako jedno volebné obdobie. Je zároveň škoda, že s programom tzv. efektívnej vlády neprišiel iniciatívne podpredseda vlády pre legislatívu, ktorému by to z profesionálneho hľadiska bolo bližšie.
Za informovanosť, proti korupcii
Jedným z predpokladov rastu dôvery k štátu je existencia kontrolných mechanizmov, ktoré by pôsobili preventívne alebo následne, vrátane trestoprávnej zodpovednosti. Musia byť zamerané na kontrolu dodržiavania zákonov, efektívneho nakladania so zdrojmi daňových poplatníkov a na prevenciu a odhaľovanie korupcie.
Moderná ľavica presadzuje adekvátne legislatívne podmienky, ako i vymáhanie dodržiavania zákona, ktoré je v slovenských podmienkach neuspokojujúce. Musí odolať tlakom rozličných záujmových skupín, ktoré sa usilujú kontrolné mechanizmy minimalizovať.
Medzi mechanizmy kontroly patrí kontrola orgánmi internej a externej kontroly (NKÚ, NR SR), ale i kontrola verejnosťou. Tento druh predpokladá širokú informovanosť verejnosti o činnosti vlády. Ako to však u nás často býva, kopírujeme cudzie predlohy viac ako je nevyhnutné. Moderná ľavica preto podporuje aj zákon o informáciách, no usiluje sa o minimalizovanie jeho nedostatkov, ktoré sa môžu ukázať iba jeho aplikáciou v praxi.
Moderná ľavica ako jeden z kľúčových smerov reformy štátu presadzuje boj proti korupcii. Jeho formy sú rozmanité: zdokonaľovanie legislatívy, kontrola jej dodržiavania, vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, dodržiavanie etického kódexu vládnutia atď. Opäť sa treba kriticky vyjadriť k tomu, že formálnym garantom boja proti korupcii v koaličnej vláde je pravica, a nie ľavica.
Medzi novou a starou ľavicou v prístupe k otázke štát a poriadok existuje rozdiel: stará ľavica vychádza zo silného štátu (aj Robert Fico inklinoval skôr ku konzervatívnemu krídlu ľavice), moderná ľavica za nástroje smerovania k štátu poriadku pokladá aj rozširovanie demokracie, realizáciu princípu participatívnosti, boj proti exklúzii každého druhu (sociálnej, náboženskej, národnostnej, rasovej, atď.). Musí zastávať nekompromisný postoj voči kriminalizácii štátnej moci, voči prerastaniu zločinu do štátu.
A. Giddens uvádza, že v reforme štátu zohráva jednu z najdôležitejších úloh rozširovanie a prehlbovanie demokracie. V čom - pre slovenské pomery - spočíva "demokratizácia demokracie", resp. aký je vzťah modernej ľavice k demokracii, v čom sa odlišuje od starej ľavice a od pravice?
Obojsmerný prenos moci
Demokratizácia spoločnosti po roku 1989 je jedným z predpokladov vytvorenia výkonného trhového hospodárstva. Je však i cieľom samým osebe. Demokracia patrí medzi základné požiadavky, no prístupy tzv. novej a starej ľavice k nej sú v mnohom odlišné. Nová ľavica kladie dôraz na princíp participácie, na princíp subsidiarity, na pozitívny vzťah k mimovládnym organizáciám. Princíp participácie znamená zabezpečenie účasti rozličných spoločenských skupín a jednotlivcov na spoločenskom živote a jeho rozmanitých formách. Na základe tohto sa minimalizuje marginalizácia skupín a jednotlivcov. Princíp participácie definuje vzťah otvorenosti k menšinám (národnostným, náboženským, rasovým), vzťah inklúzie k častiam spoločnosti, ako sú ženy, mladí, handicapovaní ľudia a pod.
Participácia sama osebe neprekonáva partikularizmus, resp. fragmentáciu spoločnosti. Úlohu integrátora - ako uvádza A. Giddens - má zohrať štát, ktorý má minimalizovať dosahovanie čiastkových cieľov na úkor spoločenských. Dosahovať to má však prostredníctvom takých mechanizmov, ako sú napríklad účinná legislatíva a jej dodržiavanie, konsenzus založený na širokej diskusii, vyjednávanie, a nie diktátom, resp. autoritársky.
Princíp subsidiarity možno v zjednodušenej podobe interpretovať tak, že rozhodovať sa má na najnižšej možnej úrovni, kde sú na to informácie. Stará ľavica oddaná princípu centralizácie nepodporuje presun rozhodovacích právomocí zhora nadol. Je však zrejmé, že moderná ľavica sa pri presadzovaní decentralizačných prístupov musí vyvarovať schematizmu pravice. V úvahe o nevyhnutnosti štátu reagovať na globalizáciu zmenou štruktúr Giddens uvádza, že prenesenie moci nemôže byť jednosmerné: má sa uskutočniť presun zhora nadol i zdola nahor.
Neduhy i na lokálnej úrovni
Nebezpečným omylom pravice je presadzovanie jednosmernosti pohybu, akási glorifikácia decentralizácie. Primárne nejde ani tak o ohrozenie celistvosti štátu, ako o riziko ohrozenia jeho funkčnosti na všetkých úrovniach. Giddens má pravdu, keď argumentuje, že prenos právomocí zhora nadol neznamená automaticky demokratizáciu, že to treba urobiť tak, aby k demokratizácii došlo. Aj volená moc na lokálnej úrovni môže mať všetky nedostatky ako na úrovni centrálnej. I tu existuje byrokracia, korupcia, príklady neefektívnosti v nakladaní s prostriedkami daňových poplatníkov, nedostatky v informovanosti, v kontrolných mechanizmoch, v zabezpečovaní zákonnosti, či v prepojení moci so zločinom.
Tvrdenia pravice, že vlády na nižších úrovniach automaticky rozhodujú lepšie, sú menej skorumpované, vychádzajú z princípu minimálneho štátu. Iná téza, že na lokálnej úrovni je výkon moci bližšie ku voličovi, a preto je a priori táto moc lepšia, má tiež svoje hranice. V tom, že musí rešpektovať existujúci stupeň rozvoja lokálnej demokracie, ktorý je nepostačujúci a takmer výlučne založený na zastupiteľskom princípe.
Pravica má sklon stavať centrálnu vládu proti vláde VÚC a lokálnej vláde, štátneho úradníka proti úradníkovi samosprávneho orgánu. Nereflektuje potrebu prevencie konfliktu záujmov, boja s korupciou, presadzovania etiky aj na úrovni lokálneho vládnutia.
Vo vzťahu k mimovládnym organizáciám tradičná ľavica preferuje tradičné mimovládne organizácie - odbory, mládežnícke, prípadne ženské organizácie. Pre pravicu - opäť vychádzajúc z princípu minimálneho štátu - je charakteristický apologatický prístup k mimovládnym organizáciam a nadradzovanie mimovládnych organizácií nad štát.
Mimovládne organizácie môžu zohrať pozitívnu úlohu pri prebiehajúcich zmenách štruktúry štátu. Môžu dopĺňať, prípadne neskôr i prevziať niektoré tradičné - sociálne a ekologické funkcie štátu. Štát však musí zabezpečiť, aby sa tým neohrozila dostupnosť týchto služieb, ich úroveň, aby efektívnosť ich poskytovania bola postačujúca. Takto sa dá interpretovať Giddensov postreh, že "v obnove občianskej kultúry môže a musí hrať hlavnú úlohu štát".
Reformy vnútri strany
Jedným zo znakov modernej ľavice je jej vnútorná reformovateľnosť a stupeň dosiahnutého pokroku. Existuje preto deliaca čiara medzi vnútrostraníckymi pomermi, ktoré sú charakteristické pre novú a starú ľavicu v efektívnosti riadenia, v straníckej etike, či v stupni demokratizácie strany.
Je možné urobiť analógiu medzi efektívnosťou vládnutia na úrovni štátu a efektívnosťou riadenia strany. Prvou odkopírovanou zásadou je "zákazník ako prvý". Zákazníkom politickej strany je volič na každej úrovni - lokálnej, regionálnej, štátnej. Táto zásada znamená, že strana tu nie je pre svojich členov a ešte menej pre funkcionárov, ale pre voliča. Všetko treba posudzovať s konečným zameraním na presadzovanie jeho záujmov. Je dôležité, aby strana poznala štruktúru spoločnosti a reagovala na dynamiku zmien. V dôsledku nej klesá početnosť tradičného voličstva tradičnej (starej) ľavice.
Opakujúce sa chyby a nedostatky, ktorých sa moderná ľavica nemá dopúšťať, sú v karierizme a falošnom "ohľade" na stranícke kádre, ktorý môže stranu zruinovať. Iným nedostatkom je populizmus, pre ktorý existuje na slovenskej politickej scéne značný priestor. Je daný dôsledkami transformačného procesu, nízkou informovanosou, sklonom k paternalizmu a pod. Moderná ľavica nemôže budovať na populizme - naopak, musí sa usilovať vykoreniť dôvody jeho existencie.
Druhú zásadu - "menej byrokracie" - je možné takisto bezprostredne aplikovať na riadenie strany. Sem by sme zahrnuli aj nevyhnutnosť opierať sa pri rozhodovaní o odbornosť, kompetentnosť a klásť takéto požiadavky na aparát strany.
Nevyhnutnosťou je aj dosiahnuť vyššiu efektívnosť použitia finančných prostriedkov v strane - "za menej viac" - a predovšetkým vyššiu transparentnosť pri získavaní finančných prostriedkov. Moderná ľavica by mala podporovať externé kontrolné mechanizmy získavania prostriedkov na financovanie strany. Je zrejmé, že strach z ich zneužitia štátnou mocou je v slovenskej spoločnosti značný, čo zrejme brzdí začatie diskusie na túto tému.
Vzťah k moci
Stupeň pokračovania reforiem v strane sa meria aj stupňom demokratizácie strany. Moderná ľavica napríklad podporuje priamu demokraciu a jej rôzne formy: priamu voľbu lídra strany, referendum o jej základných programových otázkach. Závažnou súčasťou demokratizácie strany je jej vzťah k menšinovým názorom, k uzákoneniu existencie platforiem, resp. frakcií. Strach z frakcionárstva je príčinou, že aj ľavicová strana sa dopúšťa tradičnej chyby a zakrýva rozdielnosť názorov vo svojom vnútri. Je zrejmé, že sa musíme naučiť chápať jednotu strany i stranícku disciplínu inak a že nám tu ako soľ chýba teoretická práca v tomto smere.
Tradičný centralizmus nemôže byť efektívnym spôsobom riadenia modernej ľavice. Je nevyhnutné podporiť decentralizáciu rozhodovania v strane, vytváranie horizontálnych vzťahov medzi straníckymi štruktúrami na rovnakej úrovni. Je však rovnako potrebné vyhnúť sa vážnemu riziku regionalizácie, čiže ovládnutiu strany regionálnymi štruktúrami. Vyvážený vzťah riadenia "zhora nadol a zdola nahor" je modelom, ku ktorému by mala moderná ľavica smerovať.
Poslednou otázkou je vzťah ľavice k moci. Ambíciou každej politickej strany je realizovať svoje politické ciele. To sa vo všeobecnosti nedá dosiahnuť inak ako podielom na moci. Druhou, zriedkavejšou možnosťou je český model - realizácia cieľov v opozícii tzv. opozičnou zmluvou, no iba za určitých podmienok. V tých slovenských, v dôsledku existencie mečiarizmu, dochádza k historickému oneskoreniu v modele deľby moci na vládu ľavice a vládu pravice. Kým v Česku, Poľsku a Maďarsku boj o moc vedú pravica a ľavica, na Slovensku budú už tretie všeobecné voľby bojom medzi mečiarizmom a antimečiarizmom. Táto skutočnosť nevytvára vhodné podmienky na profilovanie voliča ľavice. Dilema - podieľať či nepodieľať sa na vládnutí s pravicou - by však nemusela byť existenčnou, keby ľavica dokázala jednoznačnejšie artikulovať svoje principiálne požiadavky, určiť hranice kompromisu a naučila sa ich i prakticky presadzovať. To si však vyžaduje politicky skúsené, široko rozhľadené a principiálne vedenie.
Rekapitulácia
Slovenská ľavica na ceste k svojej modernej podobe musí prechádzať ešte mnohými reformami vo vnútri seba samej. Je to však jediná perspektívna cesta, bez ktorej môže stratiť schopnosť pôsobiť na spoločenský rozvoj po dlhé obdobie.
