Dilema Európy
Otázka rozširovania EÚ sa už dávnejšie stala kľúčovou vnútropolitickou otázkou krajín strednej Európy. Ide však o veľmi komplikovaný proces, v ktorom sa prelínajú rozdielne záujmy tak uchádzačov o členstvo, ako aj "kmeňových" členov EÚ. Úvahy maďarského ekonóma Lásló Amdora poukazujú na niektoré aspekty rozšírenia, o ktorých sa u nás zatiaľ príliš veľa nehovorí.
Utvorením jednotného trhu v osemdesiatych rokoch Európa vytvorila sama sebe dilemu. Ide o otázku amerikanizácie, o to či transformácia inštitúcie EÚ podľa neoliberálneho severoamerického vzoru povedie k obnove produktívnych a trhových kapacít kontinentu a zaistí úlohu Európy vo svetovej ekonomickej trojke spolu so Severnou Amerikou a Japonskom.
Neoliberalizmus proti neokorporativizmu Zavedením jednotného trhu v roku 1993 a vypracovaním projektu jednotnej meny v roku 1991 urobila západná Európa veľký krok smerom k amerikanizácii kontinentu. Nadväzujúc na intelektuálnu a politickú módu, ktorá bola diktovaná americkým vodcovstvom v osemdesiatych rokoch, neoliberalizmus sa stal dominantným trendom v Európe. Konvenčná európska politika spätá s neokorporativizmom, sociálnym štátom a regionálnou politikou, sa postupne dostávala do úzadia.
Keď sa rozšírenie ekonomickej integrácie a rozšírenie EÚ na východnú časť kontinentu stalo súčasťou politickej agendy, táto dilema Európy sa stávala stále zreteľnejšou. Inštitucionálna konvergencia postkomunistických krajín smerom k západnej Európe sa stala faktorom, ktorý nútil tých, čo rozhodovali vybrať si medzi dvomi modelmi: ďalej pokračovať v liberálnych reformách alebo posilňovať konvenčné európske formy podpory rozvoja.
Politika Medzinárodného menového fondu Tým, že vedúcu úlohu v reformách krajín strednej a východnej Európy zohral Medzinárodný menový fond, EÚ vlastne odradila transformujúce sa krajiny od rozvoja inštitúcií, ktoré by boli vo vlastnom zmysle kompatibilné s inštitúciami EÚ. V dôsledku toho sa objavili problémy, keď Brusel začal hodnotiť pripravenosť asociovaných krajín na vstup. Asociované krajiny neboli schopné využiť značnú časť pomoci v rámci programu Phare, pretože k tomu neboli inštitucionálne pripravené ani na konci deväťdesiatych rokov.
V dôsledku všeobecného trendu smerom k neoliberalizmu mala EÚ sama tendenciu posudzovať asociované krajiny z hľadiska princípov neoliberalizmu. Takto sa objavilo protirečenie medzi prostriedkami a cieľmi Európskej integrácie. Podstata prostriedkov môže byť definovaná ako rozširovanie trhov a účelov, ako zvýšenie bezpečnosti západnej Európy. Z idealistického hľadiska išlo o Európu ako celok, teda o to, čo sa kedysi nazývalo spoločným európskym domom. Dôležitosť idealistického prístupu nemožno podceniť. Základné výhody členstva v EÚ sú obyčajne definované z hľadiska uchádzačov o členstvo. Hovorí sa teda o prístupe ich tovarov a služieb na západné trhy, o fiškálnych transferoch zo spoločného rozpočtu, o väčšej menovej stabilite. Okrem týchto faktorov sa brali do úvahy aj iné, často dôležitejšie - politické a kultúrne ciele. Z hľadiska EÚ sa ekonomické prínosy vždy považovali za menej dôležité ako politické a bezpečnostné.
Reálny stav uchádzačov o členstvo v EÚ V skutočnosti však neoliberalizmus destabilizoval východnú a do určitej miery aj strednú Európu. Menová nestabilita nevyhnutne vyplývala z dezintegrácie RVHP a následných pokusov o štrukturálne prispôsobenie sa jednotlivých krajín novej situácii. Nebolo tu nijakej rozpočtovej redistribúcie, ktorá by kompenzovala straty a redukovala rozdiely, ktoré boli vytvorené trhovými asymetriami medzi regiónmi. Nie je teda prekvapením, že neoliberálna politika transformácie rozšírila priepasť medzi západnou a východnou Európou namiesto toho, aby ju odstránila. Oživenie v druhej polovici deväťdesiatych rokov len vo veľmi malej miere kompenzoval dramatický pokles produkcie na začiatku deväťdesiatych rokov. Poľsko bolo jedinou krajinou, ktorá sa v roku 1999 dostala nad úroveň roku 1989 a aj to len preto, že poľské hospodárstvo už ani v osemdesiatych rokoch nevyužívalo svoj potenciál a preto, že zahraničné dlhy boli Poľsku v roku 1991 čiastočne odpustené.
Analógie a zhody Zahrnutie bývalých socialistických krajín do integračného procesu má podobné účinky, ako to bolo v prípade vzťahu medzi USA a Mexikom. Toto porovnanie nie je náhodné a zakladá sa na významných podobnostiach. Vývojový rozdiel medzi USA a Mexikom je porovnateľný s rozdielom medzi Nemeckom a Poľskom alebo Rakúskom a Maďarskom. Vytvorenie zóny slobodného obchodu medzi týmito dvomi krajinami má podobné dôsledky v štruktúre produkcie a distribúcie dôchodkov. NAFTA nielenže zvýšila stupeň vykorisťovania v Mexiku, ale zároveň oslabila rokovaciu silu severoamerickej práce vo všeobecnosti. NAFTA bola útokom práve tak na prácu v USA, ako aj v Mexiku a v Kanade. Podobne vytvorenie slobodnej obchodnej zóny medzi východnou a západnou Európu bez príslušnej regulácie a redistribúcie prostriedkov znamená útok tak na východnú, ako aj na západoeurópsku prácu, pričom tento útok je maskovaný ako liberalizácia a demokratická konvergencia. Rozšírenie EÚ teda znamená nielen rozhodnutie o osude strednej Európy, ale aj rozhodnutie o západnej Európe. Aj pokiaľ ide o západnú Európu, nie je jedno, či sa rozšírenie uskutoční v súlade s princípmi neoliberalizmu, alebo či to bude sociálnodemokratický projekt.
Dôsledky neoliberalizmu Rozšírenie Európskej únie podľa neoliberálnych princípov znamená postupovať pri rokovaniach s uchádzačmi o členstvo od prípadu k prípadu a klásť dôraz na ďalšiu dereguláciu a liberalizáciu v transformujúcich sa krajinách. Neznamenalo by to teda vyvažovať dôsledky desaťročného pôsobenia Medzinárodného menového fondu, ale bolo by to vlastne ich posilňovanie. Vysoká nezamestnanosť by pretrvávala, alebo by sa dokonca zvyšovala, rozdiely v príjmoch by rástli a ďalší sociálny a morálny úpadok spoločnosti by bol nevyhnutný.
V tomto projekte bývalé socialistické krajiny a rozšírenie samo využívajú dominantné podnikateľské sily EÚ na vytvorenie sociálneho dumpingu a na oslabenie rokovacej sily západoeurópskej práce. Zistenie o čo ide viedlo niektorých predstaviteľov západoeurópskych odborov k námietkam voči východnému rozšíreniu EÚ. To však asi nie je múdra politika, pretože sociálny dumping sa môže realizovať aj bez rozšírenia, zatiaľ čo vhodne projektované rozšírenie môže v skutočnosti oslabiť tieto negatívne tendencie. Lež i tak, ľavicové sily musia oponovať rozširovaniu EÚ, pokiaľ sa nezmení vnútorná politika EÚ, t.j. pokiaľ sa rozšírenie použije jednoducho ako príležitosť na posilnenie neoliberalizmu v Európe a na skoncovanie so sociálnodemokratickou a keynesiánskou politikou. Vytvorenie "Spojených štátov európskych" je neskrývaným cieľom niektorých vlád, ako je napr. nemecká a britská, a proti nej musí oponovať ľavica tak vo východnej ako aj v západnej Európe.
Sociálno-demokratická alternatíva Sociálno-demokratická alternatíva musí použiť princíp kolektívneho vyjednávania aj na proces rozširovania. V tomto prípade by EÚ nehrala s uchádzačmi hru "rozdeľuj a panuj" a namiesto toho by sa pozornosť sústredila na vypracovávanie dobre definovaných vývojových programov. Centrom týchto mnohoročných plánov by bola modernizácia výroby a stimulácia zamestnanosti, regionálne vyrovnaný ekonomický vývoj, ako aj rast verejnej kontroly investícií. Explicitným cieľom tejto politiky by malo byť odstránenie aspoň časti škôd, ktoré spôsobila politika Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.
Ekonomika a politika Fakt, že EÚ ukazuje nerozhodnosť v probléme východného rozšírenia EÚ nasvedčuje tomu, že Brusel a Štrasburg nenašli odpoveď na všeobecnú dilemu Európy. Neschopnosť rozhodnúť sa viedla k tomu, že formálne sa všetky rozhodnutia o rozšírení presúvajú do budúcnosti. Táto nerozhodnosť je aj pozadím stále sa prehlbujúcej krízy na Balkáne a následných vojen. Zničenie Juhoslávie je najväčšou ľudskou tragédiou na kontinente od konca druhej svetovej vojny. Mnohonásobná genocída v Bosne a Hercegovine, násilné etnické čistky v Chorvátsku a v Kosove a nakoniec brutálna intervencia NATO nie sú len veľkými krízami v medzinárodných vzťahoch, ale aj veľkými porážkami západnej politiky. Hlavné politické sily a demokratické spoločenstvá v západnej Európe neboli schopné uvedomiť si situáciu za svojimi východnými hranicami a dôležitosť toho, čo sa tam deje. V dôsledku toho sa osud tohto regiónu stal hračkou v rukách nezodpovedných politikov, ktorí konali v záujme veľkých firiem, alebo preto, aby sa ich meno dostalo do učebníc histórie.
Na dôvažok: vojna o Kosovo vytvorila tragickú deľbu práce medzi Spojenými štátmi a západnou Európou. USA vykonali deštrukciu, vraj v záujme humanitárnych cieľov, a práca na rekonštrukcii zostala na pleciach západnej Európy. Podmienkou rekonštrukcie sa však stala politická reforma v Srbsku a predovšetkým odstúpenie alebo zvrhnutie prezidenta Miloševiča. Toto je zreteľne politicky slepá ulička a sotva to možno považovať za humanitárnu pomoc pre trpiace národy. Tí, ktorí sú schopní registrovať fakty a rozmýšľať o nich ľahko pochopia, že veľa z tohto utrpenia spôsobili tí, ktorí predstierajú, že poskytujú humanitárnu pomoc.
Spoločný obraz rozšírenia EÚ je teda narušený sieťami vysokej politiky. Rozšírenie EÚ smerom na východ bolo a doteraz je dominantnými politickými stranami v postsocialistických krajinách, prezentované ako niečo, čo má rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť ekonomický a spoločenský vývoj týchto krajín. Občania týchto štátov rozšírenie stále ešte chápu ako možnosť podieľať sa na bohatej a demokratickej Európe. Objavujú sa však aj obavy, predovšetkým u obyvateľov vidieka. Politickým vyjadrením týchto obáv je to, že nacionalistické - liberálne rovnako ako populistické - sily začínajú odmietať "panstvo" cudzincov a technokracie. Tieto sily môžu získavať širšiu sociálnu oporu, ak bude proces vstupovania do EÚ spojený so stále väčšími sociálnymi "obeťami" a ak sa z nevysvetlených príčin bude oneskorovať. Rozširovanie uvedených trendov môže znamenať, že priepasť medzi východnou a západnou Európou sa môže zväčšovať nielen v rovine ekonómie, ale aj v rovine politiky a kultúry.
Autor je maďarský ekonóm
