Hrozí rekatolizácia Slovenska
Všetky zákony a ustanovenia, špecifické právne regulácie, upravujúce vzťahy medzi štátom a len niektorými cirkvami či svetonázorovými skupinami, porušujú zásadu rovnosti pred zákonom, vedú k diskriminácii menšinových cirkví a svetských spoločností, vzďaľujú našu spoločnosť od fungujúceho právneho štátu.
Takýto postup je v rozpore s čl. 1 Ústavy SR: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." Už samotný fakt uzatvárania osobitnej zmluvy s vrchnosťou jednej z cirkví (i keď väčšinovej) narušuje zásadu svetonázorovej neutrality štátu a rovnosti občanov pred zákonom. Za jedinú, nediskriminujúcu formu riešenia vzťahov medzi štátom a cirkvami považujem prijatie jednotného právneho zákona, na základe ktorého spoločnosti a organizácie budú vznikať a slobodne pôsobiť. Preto filozofia a akékoľvek formulácie protirečiace nášmu právnemu poriadku by sa v zmluve nemali objaviť. Okrem toho SR podpísala multilaterálne dohody a prijala na seba celý rad záväzkov týkajúcich sa práv a slobôd človeka.
Východiská a ideové zdroje Zmluva má byť podľa vyjadrenia tajomníka Vatikánu Jeana Louisa Taurana filozofiou právneho riešenia vzťahov medzi štátom a cirkvami, na základe ktorej sa majú pripraviť ďalšie, čiastkové dohody. Teda na základe akej filozofie sú formulované zásady tohto dokumentu, ako rešpektujú ústavu a zákony SR, svetonázorovú neutralitu, princípy fungujúceho právneho štátu a občianskej spoločnosti? Mnoho v tomto smere naznačuje predbežný návrh, uverejnený v týždenníku SLOVO, ktorý za východiská a ideové zdroje považuje:
1. kresťanské tradície (osobitne cyrilometodské) a historické zásluhy cirkví,
2. väčšinový princíp, fakt, že katolíci tvoria 63 percent všetkých obyvateľov SR,
3. duchovno-mravné kritérium - cirkev ako jediný garant mravnosti spoločnosti a
4. kanonické právo a sociálne učenie katolíckej cirkvi (KC).
Nik nepopiera historické zásluhy cirkví na zachovávaní a rozvoji nášho národa, no celú jeho históriu nemožno redukovať len na kresťanské tradície. Veď Slovensko ovplyvňovali aj iné myšlienkové, politické, sociálne, filozofické prúdy, počínajúc od antiky cez renesanciu, osvietenstvo až po súčasný humanizmus. Navrhovaná zmluva sa odvracia od ich pokrokových, ušľachtilých ideálov a hodnôt, hlási sa iba ku kresťanskej tradícii, aby ňou nakoniec zdôvodnila privilegované postavenie KC. Túto pozíciu potvrdil kardinál Chryzostom Korec, keď v jednom predvianočnom príhovore zatratil osvietenské myšlienky, ktoré vraj nemôžu predstavovať nádej pre človeka a svet. Takýto jednostranný pohľad ochudobňuje našu históriu o významný humanistický rozmer a ťahá cirkev a s ňou celú spoločnosť späť, niekde do stredoveku.
Vo svetle práv a slobôd človeka neobstojí väčšinový princíp spočívajúci vo zvýhodňovaní, privilegovaní a dominantnom postavení KC. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že existujú neprehlasovateľné práva človeka, t. j. práva nezávisle od zmenených preferencií. Medzi ne patrí aj sloboda myslenia, svedomia, vierovyznania, nezávisle od počtu ich stúpencov. Uplatnenie väčšinového princípu vedie k diskriminácii ostatných cirkví a náboženských spoločností, ale aj neveriacich. Nečudo, že sa už voči nemu ako aj ostatným zásadám zmluvy kriticky ohradili evanjelici (teológ K. Kandraský).
Pripravovaná zmluva zakotvuje monopol KC na duchovno-morálnu oblasť spoločnosti a jednotlivca, pasuje ju za jediného garanta mravnosti spoločnosti, jej duchovno-mravnej obnovy. Ignoruje však to, že všetky pokusy povýšiť morálku jednej skupiny ľudí na všeľudské hodnoty. Dnes je oblasť duchovna a morálky života natoľko zložitý problém, že ho ťažko môže vyriešiť sama cirkev hlásaním náboženských dogiem a moralizovaním. Navyše, pod pláštikom šírenia morálky, v skutočnosti morálnej doktríny, KC sa prostredníctvom pripravovanej zmluvy pokúša diktovať, aké práva majú platiť v SR, aké hodnoty a normy majú dominovať a aké postoje vo verejnom živote ľudia majú zaujímať.
Štruktúra a smerovanie návrhu Dalo by sa predpokladať, že sme právny štát a cirkvi i náboženské spoločnosti pôsobia v rámci ústavného usporiadania. Doterajšia politika viacerých politických strán a mocenských štruktúr naznačuje, že pripravovaná zmluva sa môže stať karikatúrou právneho štátu a občianskej spoločnosti, lebo posúva riešenie vzťahu medzi štátom a KC do takej polohy a zakotvuje jej také postavenie v spoločnosti, že jej filozofia a jednotlivé zásady i články sa dostávajú do rozporu s ústavou a viacerými zákonmi, slovom s právom človeka a občana. Niet pochýb, že jej prijatie si vynúti novelizáciu niektorých doteraz platných a prijatie nových legislatívnych noriem. Teda nemožno prijať tvrdenie, že poloha vzťahu štátu a cirkvi a jej riešenie v zmluve nie je protiústavné, rovnako ako výrok expremiéra Vladimíra Mečiara, že čo je prospešné pre cirkev, je prospešné aj pre štát.
Vyššie uvedené ideové východiská zmluvy odporujú štátnemu právu a svetskému štátu. Ide napr. o to, že návrh má dve navzájom súvisiace stránky - právnu a doktrinálnu. V súčasnosti väčšina štátnych usporiadaní sa vytvára na zásade svetskosti štátu, lebo len tá je podmienkou svetonázorovej slobody. Návrh (čl. 1 a 2) situáciu na Slovensku radikálne mení. Zásadu svetskosti štátu rozhodne odmieta a namiesto nej zakotvuje regulu o autonómii a spolupráci štátu a cirkví, tlačí tak štát do celého radu právnych ústupkov. Rovnako kontroverzne vyznievajú aj čl. 7 a 8, týkajúce sa prevencie kolízie vo svedomí a práva výhrady vo svedomí.
Čl. 8 o nezávislosti KC v oblasti územnej správy hovorí, že SR bude rešpektovať výlučne právo Svätej stolice a jej subjektov zriaďovať, meniť a riešiť všetky prvky svojej štruktúry tak, ako to upravuje kanonické právo. V tejto súvislosti vzniká otázka, prečo sa zmluva odvoláva len na kanonické právo, keď cirkevná hranica sa zosúlaďuje s hranicou štátnou a táto otázka súvisí aj s vnútornou územnou správou štátu. Svetskému štátu a právu odporuje aj čl. 5, ktorý hovorí o práve KC vykonávať náboženské obrady a úkony, hlásať a vyučovať katolícku náuku, robiť apoštolát a misijnú činnosť a o povinnosti štátu finančne zabezpečovať tieto aktivity. Tým viac, že viera je vecou vnútorného presvedčenia a príkladného svedectva kresťana. Potom štát nemá čo napomáhať KC niekoho niekam tlačiť.
Praktický aspekt dokumentu Niektoré ustanovenia medzinárodného práva sa sotva dajú uplatniť vo vnútorných právnych systémoch jednotlivých štátov, napr. ťažko si možno predstaviť zavedenie celosvetového poriadku náboženských sviatkov. Z toho pohľadu čl. 9 nepatrí do medzinárodnej zmluvy, sviatky sú internou záležitosťou štátu. Čl. 10, 11 a 12 týkajúce sa manželstva a rodiny obsahujú celý rad otázok vzťahujúcich sa k rodinnému a pracovnému právu. Cirkev má veľký záujem o rodinu, o posilnenie svojich právnych pozícií v nej. Nedá sa akceptovať úsilie KC o povýšenie cirkevného práva na úroveň rodinného. Preto celú túto problematiku by mali dôkladne posúdiť odborníci na rodinné právo. Aj v tejto oblasti musia platiť svetské zákony a je len záležitosťou cirkvi, ako si ich usporiada. Napr. štát uznáva cirkevný sobáš za platne uzavretý, no KC neuznáva jeho rozvod súdom, pretože podľa kanonického práva musí byť manželstvo vyhlásené za neplatné. Čiže štát má uznávať vznik manželstva podľa cirkevného práva a cirkev súčasne jeho zánik podľa svetského práva uznávať nemá.
Čl. 13 až 17 formulujú ideové základy výchovy detí, vzdelávacej a výchovnej činnosti KC. Vzniká tu veľká anomália: štát má financovať vyučovanie náboženstva na štátnych školách, cirkevné školstvo, výchovno-vzdelávací proces KC vôbec, ale kto učí a čo učí, to určuje iba cirkev. Nie náhodou zásady týkajúce sa výchovy, školstva, výchovno-vzdelávacej činnosti KC vôbec, princípy v oblasti hospodárskeho a finančného zabezpečenia (čl. 20), ako aj majetky cirkvi tvoria podstatu návrhu zmluvy. Ak má totiž KC plniť úlohu ideologického dozoru a garanta mravnosti spoločnosti, potom sa potrebuje zmocniť adekvátnych spoločensko-duchovných rezortov (školstva, kultúry, štátneho práva i masmédií (čl. 18). Vrcholom diktátu je čl. 23, ktorým sa má Slovensko zaviazať, že zabezpečí súlad svojich zákonov s pravidlami ustanovenými touto zmluvou, inak povedané, SR sa má vzdať časti svojej suverenity v prospech cudzieho štátu.
Návrh má najmä doktrinálny charakter (filozofický, ideologický), zmluva presadzuje katolicizmus ako štátnu doktrínu, ktorá má pôsobiť poradensky (ako za rakúsko-uhorskej monarchie) vo všetkých oblastiach spoločenského života, najmä v nadstavbovej sfére.
Hľadajú sa bezbožníci Na návrh zmluvy s Vatikánom už reagovala SDĽ a niektorí poslanci SOP. Namietajú najmä proti viacerým článkom, ktoré sú v rozpore s naším právnym poriadkom. KDH nedalo na seba dlho čakať. Ako hlavný ideológ pripravovaného dokumentu sa poponáhľalo obviniť predstaviteľov SDĽ a SOP práve z ideológie. Nič nové a prekvapujúce, lebo ak bolo treba zbaviť sa v oblasti náboženského svetonázoru protivníkov, tak od čias gréckych filozofov až do dnešných dní najľahšie bolo a stále je obviniť ich zo všelijakých -izmov, vrátane bezbožníctva.
Niet pochýb, že pripravovaná zmluva má KC zabezpečiť v spoločnosti mimoriadne postavenie. Ale prečo má štát dať tejto cirkvi štatút mimoriadneho právneho postavenia v spoločnosti, akého sa nedostáva ostatným náboženským spoločnostiam a sekulárnemu humanizmu? Chce KC svojím nárokom na privilegované postavenie zvýrazniť rozdiel medzi jej "pravdou a morálnosťou" a nepravdou a amorálnosťou inak zmýšľajúcich a odlišných názorových systémov? Katolicizmus chce aj zmluvnou formou manifestovať svoje pravdy ako nedôveru voči pravde ľudí iného presvedčenia, ako nedôveru voči demokracii a slobode, s ktorými sa nevie vyrovnať. Akoby iba KC bola nositeľkou a zvestovateľkou pravdy a morálky. Pritom nie je schopná sa vyrovnať s myšlienkou, že len v pluralitnej spoločnosti vyznačujúcej sa rozmanitými záujmami, hodnotami, cieľmi a názormi, môže byť človek slobodný.
Asymetrický charakter Návrh zmluvy má jednostranný, asymetrický charakter. Ak medzištátna zmluva obsahuje celý rad záväzkov voči Vatikánu, nestanovuje nijaké záväzky Vatikánu voči SR. Okrem toho, že Svätá stolica využije všetky svoje prostriedky na formovanie svedomia obyvateľstva Slovenska s katolíckym vierovyznaním (čl. 2). Neobsahuje garancie rešpektovania záujmov nášho štátu. Asymetrickosť zmluvy sa prejavuje aj v tom, že ustanovenia o nezávislosti a autonómnosti štátu a KC nie sú vyvážené. Cirkev dostáva väčšiu nezávislosť od štátu ako štát od cirkvi, napr. čl. 13 až 17 jednostranne zakotvujú požiadavku KC, aby štát nezasahoval do personálnych otázok a vyučovania náboženstva na školách.
Určitá negácia práv SR a jej suverenity sa prejavuje aj v tom, že vedomie našich obyvateľov, ich hodnotová orientácia a celý životný štýl majú byť regulované podľa akýchsi aktov medzištátnej dohody, čo neplatí opačne. Návrh stavia Slovensko do pozície jednostranného vazalstva, lebo ako každá bilaterálna dohoda aj zmluva medzi SR a Vatikánom môže regulovať vzájomné vzťahy ako vzťahy medzi dvoma rovnoprávnymi a suverénnymi štátmi. Nesmie však riešiť otázky, o ktorých môže suverénne a konzekventne rozhodovať len SR na základe svojho práva - napr. otázky školstva, sviatkov, majetkové, finančné a iné. Ide o určitú degradáciu nášho zákonodarstva.
Pripravovaný dokument si zasluhuje o to väčšiu pozornosť, že bude mať dlhodobý dosah. Na jeho filozofii sa budú tvoriť ďalšie, čiastkové dohody a podľa nej sa do ideových základov perspektívne nekladú práva a slobody občana, ale katolícka doktrína, náboženská vierouka a mravouka. Tie zaťažia fungovanie neutrálneho štátu a uplatňovanie neutrálneho práva zabezpečujúceho princíp rovnosti pred zákonom všetkých ľudí, sťažia obranu demokracie pred nastupujúcim triumfalizmom a hegemonizmom KC.
Pozostatok stredoveku Niet dôvodu báť sa katolíckej viery, báť sa treba rekatolizácie, klerikalizmu a náboženského fundamentalizmu. V podmienkach Slovenska, v ktorých hegemonistické ašpirácie hierarchie KC, sú za podpory prokresťanských politických strán, štátnych predstaviteľov a úradníkov, také zjavné, že hrozí nebezpečenstvo regresu od demokracie ku konfesionálnemu štátu.
Zmluva medzi štátom a Vatikánom je určitým pozostatkom stredoveku, anachronizmu, lebo neuzatvára sa medzinárodná zmluva s vlastným občanmi, či ich organizáciami. "Dávam prednosť tomu, aby sa tento problém chápal z hľadiska moderného občianskeho zákonodarstva," napísal český expert na tieto otázky, advokát Aleš Pejchal, ,,ktoré u nás založili až jozefínske reformy. Vtedy sa dostali do právnych noriem pojmy ako rovnosť medzi ľuďmi, občianstvo atď. A od tých čias štátne svetské právo bolo vždy kanonickému - ako vnútornému predpisu určitej organizácie - nadriadené. Len svetské právo upravovalo, ako subjekty tejto organizácie majú vystupovať voči iným subjektom štátu."
Ak nám ide o budúcnosť Slovenska, o jeho tvorivý prínos do pokladnice duchovno-kultúrnych hodnôt, musíme rešpektovať filozofické, náboženské a kultúrne rozdiely a s nimi súvisiacu voľnú súťaž myšlienok ako cesty k vzájomnému kultúrnemu obohacovaniu sa, k fungujúcej občianskej spoločnosti na základe humanizmu a etiky vzájomnej tolerancie.
Autor (1932) bol vysokoškolský učiteľ
