Od Okinawy k Tokijskému zálivu
Pred 55 rokmi, 2. septembra 1945 sa skončila najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva. Posledný kapitulačný akt tejto hroznej kataklizmy podpísali predstavitelia cisárskeho Japonska na americkej bojovej lodi Missouri v Tokijskom zálive, vzdialenom tisíce kilometrov od miest, kde sa druhá svetová vojna začala.
V poslednej etape bojov na Ďalekom východe prebiehali operácie spojencov na tichomorských ostrovoch a na pevnine v Barme a v Číne. Najťažšie boje sa viedli najmä o ostrov Okinawa v súostroví Rjukjú južne od Japonska. V rámci operácie "Iceberg" (Ľadovec), ktorej zámerom bolo získať námorné a letecké základne pre inváziu do vlastného Japonska, sa tam 1. apríla 1945 vylodilo šesť divízií americkej 10. armády pod velením generálporučíka S. B. Bucknera.
Pred bránami Japonska Vylodenie, ktorého rozsah bol porovnateľný s inváziou v Normandii, podporovali lode americkej 5. flotily viceadmirála R. A. Spruanca a Britského tichomorského loďstva, ktorému velil admirál Bruce Fraser. Na Okinawe sa bránili jednotky japonskej 32. armády (3 divízie a 1 brigáda) generálporučíka M. Ušidžimu, ktoré si vybudovali hĺbkovo členenú obranu v južnej časti ostrova. Krvavé boje, pri ktorých prišiel o život aj generálporučík S. B. Buckner a 7 374 amerických vojakov (32 056 bolo ranených, námorníctvo malo straty takmer 5 000 padlých a 4 600 ranených), trvali do 22. júna, keď sa podarilo zničiť posledný organizovaný odpor Japoncov. Japonské straty predstavovali viac ako 120 000 padlých a takmer 40 000 obetí bolo z radov miestneho obyvateľstva.
V námorných bojoch vo Východočínskom mori pri Okinawe stratilo Japonsko aj posledný zvyšok akcieschopného loďstva, keď Američania 7. apríla potopili spolu s 2 488 mužmi posádky najväčšiu bojovú loď sveta Yamato (štandardný výtlak 62 315 ton a kanóny 9 x 460 mm ako hlavná výzbroj) spolu s ľahkým krížnikom Yahagi a niekoľkými torpédoborcami. Vo vzdušných bojoch Japonci prišli asi o 4000 lietadiel. Na druhej strane tridsaťšesť potopených a viac ako 350 poškodených spojeneckých lodí bolo výsledkom vysokej aktivity pilotov kamikadze, ktorí mali zachrániť situáciu a poraziť americké loďstvo. Obsadením Okinawy získali spojenci strategicky výhodné východisko na inváziu do Japonska, pričom bližšie letiská im umožnili zvýšiť leteckú bombardovaciu aktivitu nad Japonskom. Do augusta 1945 ofenzíva strategického bombardovania priviedla Japonsko na okraj ekonomického a morálneho kolapsu. Namáhavé boje a veľké straty na životoch amerických vojakov, ako aj na vojnovom materiále, však potvrdili predovšetkým problematickosť a zložitosť budúceho vylodenia na domovských japonských ostrovoch.
Boje Angloameričanov inde V rovnakom čase pokračovali bojové operácie aj v Barme, kde spojenecké vojská prenasledovali japonského protivníka, ktorý ustupoval do Thajska. 2. mája 1945 sa vylodili hlavné spojenecké sily pri Rangúne a nasledujúci deň obsadili opustené mesto. 6. mája sa britské sily postupujúce zo severu spojili so silami vylodenými na juhu a ukončili tak dlhotrvajúce ťaženie v Barme.
Do augusta 1945 trvali boje na Filipínach, kde sa nachádzalo mnoho japonských vojakov, najmä v horských oblastiach. Napriek tomu, že generál D. MacArthur vyhlásil 28. júna 1945, že sa boje na ostrove Luzon skončili, fakticky pokračovali až do japonskej kapitulácie. Rovnaká situácia bola na susednom ostrove Mindanao, len s tým rozdielom, že tu sa podarilo Japoncov izolovať v dvoch skupinách v strede ostrova, kde zotrvali až do konca vojny.
Austrálske jednotky postupne likvidovali odpor opustených japonských posádok v Novej Guinei, na Bismarckových a Šalamúnovych ostrovoch. V máji až júli 1945 sa spojenecké jednotky (austrálske a holandské) vylodili bez väčšieho odporu na ostrove Tarakan (1. 5.) pri Borneu, v brunejskej zátoke (10. 6.) a v Balikpapanu (1. 7.) na Borneu. Tieto operácie však nemali väčší vplyv na vojnové udalosti v Tichomorí, ich cieľom bola ochrana ropných polí, ktoré sa tu nachádzali, pred zničením Japoncami alebo obsadením domácim hnutím odporu.
Pokračujúce neúspechy v Číne Japonské vojská zaznamenávali väčšie úspechy jedine na fronte v strednej Číne, kde sa im podarilo v marci až máji 1945 počas ofenzívy dobyť rozsiahle oblasti medzi Žltou riekou a Jang-c-tiangom. To im umožnilo zmocniť sa úrody a dobyť ďalšie základne 14. leteckej armády (veliteľ C. L. Chennault). Postup Japoncov bol zastavený až rozhodným odporom Číňanov, materiálne podporovaných spojencami a nutnosťou presunúť mnohé japonské zväzky do iných ohrozenejších oblastí svojho rozpadávajúceho sa impéria, hlavne na sever, k hraniciam so ZSSR. To umožnilo Číňanom začať v máji 1945 protiofenzívu, ktorá vyvrcholila preseknutím koridoru do Indočíny a 1. júla obkľúčením asi 100 000 japonských vojakov v oblasti Kantonu.
V dňoch 17. 7. až 2. 8. 1945 sa uskutočnila v Postupime konferencia Veľkej trojky, na ktorej sa zúčastnili J. V. Stalin za ZSSR, H. Truman za USA a W. Churchill (po ňom C. Attlee) za Veľkú Britániu. Spoločne prezentovali požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie Japonska. Stalin prisľúbil skorý vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku.
Zásah Sovietskeho zväzu 5. apríla 1945 vypovedal Sovietsky zväz dohodu o neutralite s Japonskom z roku 1941, a zároveň sa začali vojnové prípravy ZSSR na Ďalekom východe. Za hlavného veliteľa vojsk Červenej armády na Ďalekom východe vymenovali maršala A. M. Vasilevskeho. Sovietske vojská boli sústredené do Zabajkalského frontu (maršal R. J. Malinovskij), 1. ďalekovýchodného frontu (maršal K. A. Mereckov), 2. ďalekovýchodného frontu (armádny generál M. A. Purkajev), Amurskej riečnej flotily a Tichooceánskej flotily (admirál I. S. Jumašev). Sovietske jednotky podporovala Národno-revolučná armáda Mongolskej republiky (maršal Ch. Čojbaslan), ktorá bola doplnená sovietskymi jednotkami, zbraňami a inštruktormi. Úlohou Červenej armády bolo rozdrviť Kuantungskú armádu a oslobodiť severovýchodnú Čínu, severnú Kóreu a obsadiť južnú časť ostrova Sachalin a Kurilské ostrovy na severe Japonska.
8. augusta 1945 ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov oznámil japonskému veľvyslancovi v Moskve N. Satóovi, že Sovietsky zväz na základe spojeneckých záväzkov i snahy rýchlo ukončiť vojnu, sa od nasledujúceho dňa, teda od 9. augusta 1945, nachádza vo vojnovom stave s Japonskom. Nasledujúci deň sa začala Mandžuská operácia sovietskych vojsk, pri ktorej rýchlym postupom zo severozápadu a východu zlomili odpor protivníka a už 18. augusta oslobodili Charbin a nasledujúci deň Mukden. Ďalšie jednotky úspešne prenikali do severnej Kórey. Od 16., resp. 18. augusta sovietske vojská v spolupráci s Tichomorskou flotilou obsadili južný Sachalin a vylodili sa na Kurilských ostrovoch. 21. augusta Kuantungská armáda kapitulovala a Červená armáda vstúpila do Lü-šun (bývalý ruský Port Arthur). Rozdrvením Kuantungskej armády Japonsko stratilo sily a možnosti na ďalšie vedenie vojny v Ázii.
Použitie nukleárnych zbraní Deň pred začiatkom konferencie Veľkej trojky Američania úspešne uskutočnili prvý pokusný jadrový výbuch v Almagordo v Novom Mexiku. O jedenásť dní neskôr, (27. 7. 1945), vzhľadom na neochotu Japonska kapitulovať, vydal americký prezident H. Truman rozkaz použiť atómovú bombu.
6. augusta 1945 o 8.15 hod. (čas na ostrove Tinian) lietadlo B-29 Superfortress "Enola Gay" (vel. P. W. Tibbs) zvrhlo atómovú bombu na mesto Hirošima s vyše 240 tisíc obyvateľmi. Dve tretiny mesta boli zničené a zahynulo viac ako 78 000 osôb. Ďalších takmer 70 000 obyvateľov bolo zranených a väčšinu všetkého obyvateľstva postihla choroba z ožiarenia. Celkové straty sa odhadovali na 200 tisíc mŕtvych. Použitie atómovej bomby malo donútiť Japonsko ku kapitulácii. Samotné mesto bolo vybrané z viacerých dôvodov, medzi ktorými dominovali jeho rozloha a neporušenosť leteckými bombardovaním.
Druhú atómovú bombu Američania použili 9. augusta 1945 o 9.01 hod. proti mestu Nagasaki na západnom pobreží Kjušu. Pôvodným miestom určenia bola Kokura so zbrojnými závodmi, ale pre zlé poveternostné podmienky bombu zhodili na "náhradný" cieľ. Napriek tomu, že išlo o ničivejšiu plutóniovú bombu, spôsobené škody boli menšie zásluhou kopcovitého terénu. Konečný počet obetí dosiahol číslo 74 000 obyvateľov. Mnoho rokov sa zvažujú argumenty pre a proti atómovým útokom. Vychádzajúc zo strát amerických vojsk na Iwodžime a Okinawe možno povedať, že predpokladaná invázia do Japonska by stála státisíce životov spojeneckých vojsk. Zároveň treba zdôrazniť, že vo zvýšenej miere by pokračovala strategická letecká ofenzíva, čo by následne spôsobilo ešte väčšie straty japonského obyvateľstva. Vo svetle týchto faktov pôsobí obhajoba atómových náletov a ich obetí opodstatnene, no nemožno zabudnúť na to, že s ľudskými životmi nemôže človek zaobchádzať tak, ako obchodník s tovarom.
Japonská kapitulácia 10. augusta 1945, po krátkom rádiovom vyjednávaní, Japonsko prijalo spojenecké podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. Tieto podmienky zachovávali cisársku formu vlády a zabezpečovali integritu štyroch japonských domácich ostrovov. O päť dní neskôr (15. 8. 1945) japonské jednotky v Ázii a západnom Tichomorí zastavili paľbu. Od 28. augusta sa americké jednotky začali letecky a námorne prepravovať do Japonska. Oficiálnu kapituláciu prijal hlavný veliteľ spojeneckých vojsk v Tichomorí gen. D. MacArthur od ministra zahraničných vecí Japonska Mamora Šigemicu na lodi Missouri uprostred americkej Tichomorskej flotily. Japonskú armádu zastupoval náčelník generálneho štábu gen. Jošidžiró Umezu a námorníctvo kontraadmirál Adotoši Tomioka. Kapitulačnú listinu podpísali za spojencov predstavitelia USA, Číny, Veľkej Británie, ZSSR, Austrálie, Kanady, Francúzska, Holandska a Nového Zélandu. Japonsko, ktoré rozpútalo túto krvavú vojnu, stratilo viac ako 1 500 000 vojakov, 300 000 civilistov a malo viac ako 1 000 000 ranených.
Po skončení vojny bolo treba zabezpečiť odsúdenie japonských vojnových zločincov podľa medzinárodného práva. Už 8. septembra gen. D. MacArthur odletel do Tokia, kde vydal rozkaz na zatknutie 40 hlavných vojnových zločincov. Za smrť tisícok ľudí sa postupne pred americkými, austrálskymi, britskými, čínskymi a sovietskymi tribunálmi zodpovedalo asi 4000 Japoncov. 809 zločincov bolo odsúdených na najvyšší trest, a ďalších 2400 dostalo troj- a viacročné tresty. Údaje sú neúplné, pretože chýbajú fakty o procesoch v ZSSR a v Číne.
Dňa 3. mája 1946 začal svoju činnosť Medzinárodný súdny tribunál pre Ďaleký východ v Tokiu. Tokijský tribunál odsúdil na trest smrti obesením 7 obžalovaných. Bohužiaľ, prejavili sa aj tendencie zasahovať do procesu a ochraňovať niektorých vinníkov. Z obžaloby bola vyňatá celá cisárska rodina, cisár Hirohito, ako aj ľudia, ktorí by mohli nejakým spôsobom kompromitovať vládnuci rod. Dôvodom bola obava, že obvinenie cisára alebo niekoho z jeho rodiny by mohlo vyvolať zúfalý odpor japonského národa, a ten by mohol prerásť do dlhotrvajúcej partizánskej vojny. 22. novembra 1948 gen. D. MacArthur potvrdil rozsudok Medzinárodného tribunálu a vo štvrtok 23. decembra bola poprava vykonaná. Ostatní obvinení boli odsúdení k dlhoročným alebo doživotným trestom, časť z nich zomrela vo väzení, časť z väzenia v 50. rokoch prepustili.
Novoprijatá japonská ústava, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 spolu so zásahmi do života spoločnosti a ekonomiky, ako aj potrestanie vojnových zločincov, vytvorili predpoklady na nový a demokratický rozvoj Japonska bez imperialistických cieľov.
Autor (1965) je pracovník Vojenského historického ústavu
