Ako budovať horizontálne hospodárstvo
Raný kapitalizmus sa opieral o niekoľko základných pilierov. Tie najdôležitejšie z nich sú notoricky známe, napríklad zásada zachovania voľnej súťaže trhových síl tak, aby na trhu mohla operovať „neviditeľná ruka“ slávneho Škóta A. Smitha. Dejiny kapitalizmu až do dnešných dní sú, okrem iného, bojom za platnosť tohto princípu nielen na papieri, ale aj v skutočnom živote. Nechcem tvrdiť, že tento zápas bol úspešný.
Inou dôležitou vlastnosťou tradičného kapitalizmu bola hierarchická organizácia podnikania s pomerne vysokou pyramídou vzťahov rozhodovania. Typickým príkladom je vzťah kapitalistu ako vlastníka výrobných prostriedkov a manažéra na jednej, čiže vyššej úrovni riadiacej pyramídy a zamestnanca na úrovni nižšej. Kapitalista teda vystupuje (najmä v právnej rovine) aj ako zamestnávateľ zamestnancov. V tomto vertikálnom vzťahu je principálom zamestnávateľ a zamestnanci sú jeho výkonnými agentmi.
Dravec a korisť Uvedený vertikálny vzťah môžeme metaforicky prirovnať k ekologickému vzťahu dravca a koristi, medzi ktorými prebieha diferenciálna hra známa ako prenasledovanie a unikanie. Prirodzeným cieľom dravca je dobehnúť a chytiť korisť pod existenčnou hrozbou vlastného zániku. Korisť má cieľovú funkciu polárne opačnú - musí uniknúť dravcovi, pričom je ešte v bezprostrednejšom ohrození svojej fyzickej existencie ako dravec. Ďalšia hrozba ich fyzického zániku je vo veľkosti energetických výdavkov oboch aktérov - čím väčšie sú náklady na spomínanú aktivitu, tým nižšia je nádej na prežitie. Preto obaja aktéri musia svoje náklady minimalizovať. O realizáciu tejto požiadavky cieľovej funkcie sa však nestarajú sami aktéri, lež darwinovský evolučný proces fylogenetického určenia.
Zamestnávateľ a zamestnanec V prípade vzťahu zamestnávateľ-zamestnanec sa po uzavretí pracovnej zmluvy stáva prenasledovateľom zamestnávateľ (na tomto základe zrejme vznikla teória vykorisťovania), ktorý musí za svoje mzdové náklady dostať od zamestnanca výkon v hodnote, ktorá ich prevyšuje (v opačnom prípade ohrozuje existenciu svojho podniku). Naopak, zamestnanec musí zaobchádzať so svojou pracovnou silou šetrne, lebo ináč tiež ohrozuje svoju, dokonca priamo fyzickú existenciu.
Je očividné, že táto diferenciálna hra prebieha aj pred uzavretím pracovnej zmluvy, keď je priezračnejšia, pretože sa objavuje v priamej kvantifikovanej podobe. Zamestnávateľ sa usiluje získať zmluvu za najnižšiu možnú mzdu a, naopak, zamestnanec za najvyššiu možnú. Zahmlené však až doposiaľ zostáva, že táto diferenciálna hra má pred uzavretím zmluvy horizontálny charakter, na rozdiel od vertikálnej hry po dosiahnutí dohody. Je to teda jedna z foriem trhovej hry, podobná ako pri každom inom trhovom produkte (tovare).
V dôsledku vertikálneho konfliktu medzi zamestnávateľom a zamestnancom výsledok celkového prípadu nie je optimálny, hoci obaja aktéri sú so svojou subjektívnou funkciou užitočnosti spokojní. Ba práve preto, že aktéri dosiahnu individuálny extrém svojej funkcie užitočnosti, spoločná (resp. na vyššej úrovni aj spoločenská) funkcia je splnená len pod úrovňou potenciálneho maxima. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo treba uprednostňovať horizontálne väzby.
Horizontálne väzby Pred frontálnym nástupom modernej výpočtovej techniky, najmä osobných počítačov a ďalších s touto technológiou súvisiacich technológií, ako sú siete, informačné diaľnice, predovšetkým však internet, e-mail a e-business by sa to, na čo mierim, dalo realizovať len s veľkými komplikáciami. V dnešných časoch sa však už aj na Slovensku situácia radikálne mení a je najvyšší čas, aby sme sa zaoberali uvedením horizontálnych podnikateľských štruktúr do života. Jedným z prvých kategorických imperatívov doby je zásadne zvýšiť funkčnú gramotnosť celej populácie vo vzťahu k špičkovým technológiám slúžiacim jednotlivým spotrebiteľom, či domácnostiam, najmä však k informačným a telekomunikačným technológiám (ITT).
Ak by sme teraz komplexne zhrnuli vyššie uvedené usudzovanie a niektoré naznačené závery (k väčšine z nich som sa dopracoval na základe podkladov získaných experimentovaním so strategickými simulačnými modelmi na PC, ale aj inými, predovšetkým integratívnymi metódami) musíme dôjsť k záveru, že jednou z mála reálnych stratégií vedúcich slovenskú spoločnosť z terajšieho marazmu je trend na podporu vzniku prostredia povzbudzujúceho a podnecujúceho počatie zárodkov horizontálnej ekonomiky.
Bohužiaľ, musím skonštatovať, že túto koncepciu som odporúčal už pred dvadsiatimi rokmi (pre vtedajšiu politickú štruktúru bola ideologicky absolútne neprijateľná, pretože páchla individualistickým cynizmom), ale ešte nástojčivejšie pred desiatimi rokmi. Odvtedy až doteraz ju odmietali výlučne z ideologických dôvodov, aj keď takmer v opačnej polarite ako predtým. Až postupne sa utvorili sily a štruktúry, ktoré v tejto koncepcii zbadali ohrozovanie svojich vlastnícko-majetníckych a politických záujmov, čo je však úplne absurdné a práve pre nich kontraproduktívne. Správne privlastňovateľské zaobchádzanie s budúcim majetkom totiž vždy prináša, aj napriek vysokej miere rizika, väčší zisk, ako krátkozraké zmocňovanie sa existujúceho bohatstva, a to ešte za cenu, že sa zdevastuje stroj, ktorý toto bohatstvo vytváral celé generácie a v tom procese i „sám seba utvoril“.
Ide o bohatstvo Minulé a terajšie bohatstvo je z hľadiska jeho prerozdelenia už fixované a zablokované. Presnejšie povedané, môže sa už len zmenšovať. Je teda vzácne. Malo by to všetko zmysel iba vtedy, ak by platilo paretovské optimum vztiahnuté na prerozdeľovacie procesy. Ibaže ono v živote nikdy neplatilo, tobôž nie v prechodových ekonomikách. Vyše desaťročné skúsenosti sú dostatočným dôkazom na potvrdenie tohto konštatovania.
Naproti už existujúcemu bohatstvu je budúca hodnota a samozrejme aj majetok v naturálnom zmysle slova (nabaľuje sa ako guľa z čerstvo napadaného snehu), ktorý sa jeho privlastňovaním vytvára, takpovediac odblokovaná pre takmer neohraničený rast v dlhodobej budúcnosti. Práve v týchto súvislostiach sa mnou presadzovaná paradigma horizontálneho hospodárstva príkro rozchádza s konvenčnou ekonómiou, ktorá sa v súčasnosti prezentuje ako main stream economics. Vysvetlím to metaforicky. Ak si sami seba predstavíme, že ako pozorovatelia stojíme na hrebeni hlavnej vlny (tsunami) solitónoveho vlnového balíka valiaceho sa do budúcnosti, potom sme v role tradičného ekonóma obrátení tvárou dozadu, proti smeru pohybu. Pozorujeme to, čo sa už stalo a preto sa nám všetko javí v ohraničených kontúrach a hlavným predmetom záujmu je vzácnosť.
V kontexte mnou navrhovanej paradigmy by sme boli tvárou obrátení v smere pohybu tsunami: vidíme, čo sa má stať a vidíme aj určité možnosti korekcie budúcnosti, pravdaže, s patričným zahrnutím rizika z omylu. Nástrojom našej jasnozrivosti sa stáva na základe explozívneho rozvoja mikroelektroniky, informatiky a príbuzných disciplín najmä z triedy integratívnych a kognitívnych vied experimentovanie so strategickými simulačnými modelmi.
Nová ekonomika Operacionalizácia spomínaných výdobytkov vedy, výskumu a technológií v spoločenskom hospodárstve sa potom do širšieho paradigmatického rámca horizontálnej ekonomiky premieta ako tzv. nová ekonomika, ktorá sa postupne stáva realitou na severoamerickom kontinente. Procesy, ktoré tam, ale aj v niektorých iných vyspelých krajinách (či už v Európe alebo na Ďalekom východe) prebiehajú, sú hodné toho, aby sme sa hlbšie zaoberali ich štúdiom a na základe ich dôvernejšieho poznania vytvorili štartovaciu základňu na formovanie stratégie ďalšieho rozvoja slovenského hospodárstva, v prvom rade však na jeho vyvedenie z terajšieho kritického režimu (v evolučnom zmysle slova z regresívneho procesu). Veľmi dôležitou črtou novej ekonomiky (new economy), ktorá ju zaraďuje do sféry poznávania horizontálnej ekonómie, resp. medzi objekty jej poznávania, ktoré voľnejšie nazývam horizontálnym hospodárstvom, je dominancia procesov stávania sa a nadobúdania nad procesmi bytia a vlastnenia. Prekážky a hranice medzi produktmi a službami, odbormi výroby, priemyselnými odvetviami, sektormi, korporáciami, inštitúciami atď. sa rúcajú, resp. stierajú a obrusujú sa hrany medzi odbormi pod vplyvom informačných a telekomunikačných technológií a globalizačných tendencií v podobe tvorby globálnej informačnej spoločnosti. Napomáhajú tomu také vymoženosti, ako sú informačné diaľnice, informačné trate, skrátka siete. Čoraz viac sa stretávame s názormi, že nové hospodárstvo je hospodárstvom sietí, komunikácie už nie sú odborom resp. odvetvím hospodárstva, lež hospodárstvom samým. Charakteristické pre nové hospodárstvo je, že neprináša len nové profesie, ale tieto profesie prenikajú do hospodárstva cestou nezvislých činností, a nie ako v minulosti, na základe masového zamestnávania nových profesionálov v odvetviach hromadnej a sériovej výroby (príklad obuvníckeho a automobilového priemyslu atď.).
Malí a strední podnikatelia Na základe nezávislých činností vznikajú malé a stredné firmy predovšetkým v informačných a v telekomunikačných technológiách. To vytvára na jednej strane nutnosť znižovať výšku pyramídy vertikálnych vzťahov a nahradzovať ich vzťahmi horizontálnymi, ale na druhej strane práve tieto nové technológie umožňujú ich efektívne fungovanie (vieme si celkom ľahko predstaviť, že bez počítačov, sieťových serverov, bez internetu, bez informačných diaľníc by sa horizontálne hospodárstvo sotva dalo uskutočniť. Aj na Slovensku dobre známy profesor Fordhamovej univerzity v New Yorku Milan Zelený argumentuje obrovským rozmachom malého a stredného podnikania v USA v spojitosti s rodiacou sa novou ekonomikou.
Vo svojom šéfredaktorskom úvodníku v ostatnom tohtoročnom čísle časopisu Human Systems Management uvádza, že v USA dnes pracuje, či funguje 25 miliónov jednotlivých podnikateľov, čo by rozhodne nebolo možné bez voľného (resp. lacného) vstupu do sieťového priestoru. Ďalej dôvodí, že samoobsluha, práca vo svojom domove, činnosti typu „urob to sám“, telekomutácia a telepráca, to sú všetko prosperujúce aktivity, ktoré charakterizujú nové hospodárstvo. V tejto súvislosti neviem odolať pokušeniu (vopred sa ospravedlňujem za túto drobnú zlomyselnosť voči Václavovi Klausovi), aby som nepripomenul svoje sarkastické súdy na margo kresliarskych výkonov v zátvorke spomínaného kandidáta na Nobelovu cenu za ekonómiu zo začiatku deväťdesiatych rokov týkajúcich sa kriviek ponuky a dopytu.
Dnes už aj z našej praxe (hoci trochu odlišnej od USA) vieme, že minimálne v sieťovej ekonomike také poučky tradičnej ekonómie neplatia. Zdanlivo paradoxne sa nám vracia v čudne prekrútenej podobe na scénu preslávený zákon trhu J. B. Saya z 19. storočia, ktorý tvrdí, že ponuka si sama vytvára dopyt. V tomto kontexte musím pripomenúť nátlakovú hru, ktorú proti svojim spotrebiteľom uplatňujú softvérové firmy. Prípad „premýšľača“ Billa Gatesa je v tejto súvislosti priam šlabikárový. Ak ste si už raz kúpili jeho Windows, stávate sa nadobro jeho otrokom (opovážte sa nekúpiť si upgrade!).
Autor (1939) je profesor ekonómie, pôsobí na Elektrotechnickej fakulte STU
