Vlasť, domov, vlastníctvo
Pri podrobnejšom pohľade na historicky uskutočnené formy vlastníctva v končiacom sa dvadsiatom storočí - súkromno-kapitalistické a štátno-socialistické - vyvstáva pred nami otázka, či tieto formy vlastníctva zodpovedajú ľudskej povahe. Či v nich a prostredníctvom nich človek dosiahne naplne nie svojich bytostných daností, či sa cez vlastníctvo človek realizuje, alebo tieto formy vlastníctva každé osobitne a špecificky spôsobujú jeho odcudzenie a vykorenenosť.
Aby sme mohli na túto otázku sformulovať ako-tak presnú odpoveď, musíme sa bližšie prizrieť na všeobecný pojem vlastnenia. Čo teda znamená vlastnenie, respektíve čo vystihuje slovo vlasť, ktoré je z neho odvodené?
Náš pôvodný vzťah k zemi Pojem vlasť znamená, že človek sa nachádza v akomsi pôvodnom, resp. prapôvodnom autentickom vzťahu k Zemi. V ňom si uvedomuje a preciťuje svoj dvojstranný a obojsmerný vzťah seba k Zemi a Zeme k sebe. Inak vyjadrené, človeku je vlastná Zem a zároveň Zemi je vlastný človek. Pojem vlastnenia, resp. pojem vlasť teda vyjadruje jednak ľudskú osudovú a neodvratnú vsadenosť do Zeme, ktorá sa dá opísať poetickými výrazmi, ako moja kolíska, či môj hrob, jednak predurčený vzťah Zeme k človeku, ktorej je on vlastný. Tým, že človek bol poslaný na túto Zem, bola mu zverená úloha vystupovať voči nej ako hospodár. Z toho vyplýva, že práve on kultivováciou (kultúrou), ochranou voči poškodeniu a zničeniu, pestovaním a rozmnožovaním Zem rozhojňuje (aby sa uživil). Zároveň prostredníctvom tejto činnosti a v spolupráci s druhými ľuďmi v komunite a obci buduje svoj domov. Čo ale znamená mať svoj domov?
Domov je miesto, kde má človek postavený svoj dom, ktorý je vymedzený určitým užším priestorom a tu prispôsobuje veci a okolie svojmu životnému rytmu: v poľudštenom priestore domova majú všetky veci svoje jedinečné, nenahraditeľné miesto, svoju prirodzenú polohu. Človek vie, kde má položený kirner či dorner, amerikáner či šubler, birgerky, kutáč, a tak ďalej. V procese vytvárania domova teda človek domestikuje veci a procesy okolo seba. Ale nielen to. Takisto si tvorí príjemné a potešujúce vzťahy k druhým ľuďom. Tie nie sú výsledkom čírej manipulácie, ale slobodne, voľne vybudovaným koreňovým systémom vzájomne popretkávaných jemných vlásočníc rešpektovania, prijímania a uznávania.
Štát a kapitál Domov je teda miesto, kde sa uskutočňuje najzákladnejší a najpodstatnejší vzťah človeka k Zemi a k svetu vôbec - vzťah vlastnenia, kde je všetko "moje". Znamená to, že človek ako slobodná a tvorivá bytosť zakladá a vytvára si vzťahy k iným veciam, k pracovným nástrojom, k výrobným prostriedkom, k ľuďom a tým k celému ľudstvu a k Zemi. Je tým prostredím, v ktorom (sa) uskutočňuje to, čo je mu vlastné, čiže svoj vlastnícky vzťah k Zemi a vlastnícky vzťah Zeme k sebe. Z toho vyplýva, že ak nevlastní, nepodieľa sa na vlastníctve svojich výrobných nástrojov. Ak je niekým vyvlastnený, či už byrokratickým štátom alebo súkromným kapitálom, stáva sa vykorenený, odcudzený, zbavený bytostných predpokladov pre dôstojný a vyrovnaný život. Ak je človek vyhnaný zo svojho domova a zbavený svojho vzťahu k Zemi, stane sa vyvráteným, prevráteným, nešťastným a strateným, blúdiacim Holanďanom. Ak sa dostal mimo svoj domov, darmo úporne hľadá náhrady sebarealizácie, nachádza len otupnosť a prázdnotu. Nadarmo sa hluší premrštenou spotrebou a pahltnou nenásytnosťou, nenájde upokojenie.
Nevyhnutnosť návratu Vlastnenie je základom vzťahu človek - Zem. Je tiež pozadím a predpokladom každej historickej formy vlastníctva. Ale tieto historické (teda dočasné a pominuteľné) vlastníctva premieňajú našu Zem na cudziu a odcudzenú, vybrakovanú a vykorisťovanú, ošklbanú a zdevastovanú neviestku a človeka bezohľadne zbavujú bytostných pút s ňou, okrádajú ho o to najvlastnejšie, totiž vlasť. Preto si myslím, že sa musíme vrátiť k pôvodnému vzťahu k Zemi uskutočnením takej formy vlastníctva, ktorá zabezpečí možnosť vytvárania domova pre všetkých - teda k súkromnému vlastneniu pre všetkých. Musíme vykonať obrat, lebo ak sa neobrátime, nezachránime sa. Naopak, slepú uličku, v ktorej sa stále nachádzame, zavŕšime katastrofou. Lebo koncepcia prosperity a bohatstva, ktorú preferujú naše staro-novopečené verchušky, produkuje najmä tuposť a prázdnotu našej duše. Ale to predsa nie je slobodným a zodpovedným občanom Avlastné. To je možno vlastné otrokom. Nám je vlastná slobodná a zodpovedná tvorba a výstavba nášho spoločného domova. To sa však dá uskutočniť iba tak, že vyvlastníme tých, ktorí nás vyvlastnili a neprestajne vyvlastňujú.
Autor (1946) je podnikateľ
