V hre je aj ropná karta
Keď sa fašistické Nemecko chystalo k útoku na ovládnutie ropných polí v Azerbajdžane, kde sa vtedy ťažili skoro tri štvrtiny ropnej produkcie Sovietskeho zväzu, poslal údajne Stalin svojmu splnomocnencovi v Baku depešu. Stálo v nej: Ak nezničíte ropné polia skôr, ako sa k nim dostane Hitler, zomriete. Ak zničíte polia len o minútu skôr, ako to bude nevyhnutné, tiež zomriete.
Dnešný azerbajdžanský prezident Gejdar Alijev nie je síce diktátorom takého kalibru, ako bol rodák z neďalekého Gruzínska, no uvedomuje si, rovnako dobre ako Stalin, že jeho moc závisí od spomínaných ropných zásob. Bývalý stranícky šéf Azerbajdžanu dnes už nemá nadriadených v Moskve a namiesto komunizmu už pragmaticky vyznáva myšlienky "konzumizmu". Pravdaže, slúžiaceho predovšetkým jeho rodine a klanu, ktorý zastupuje.
Perzekúcia opozície
Od roku 1991, keď Azerbajdžan získal nezávislosť od Sovietskeho zväzu, sa v krajine uskutočnilo niekoľko parlamentných i prezidentských volieb, no všetky sa stretli s ostrou kritikou medzinárodných pozorovateľov. Prvú vládu nezávislého Azerbajdžanu, vytvorenú v roku 1992 nacionalistickým prezidentom Abulfazom Elčibejom, zvrhlo už v júni 1993 vojenské povstanie. Tento puč vrátil moc do rúk Gejdarovi Alijevovi, ktorý všetky ďalšie volebné akty zmanipuloval a využil ich na upevnenie svojho postavenia. Podľa očakávania došlo k prechmatom aj počas nedávnych parlamentných volieb, ktoré oficiálne vyhrala Alijevova strana Nový Azerbajdžan.
Tisícky opozičných demonštrantov niekoľkokrát v priebehu roka požadovali zmenu existujúceho volebného zákona, ktorý znemožňuje slobodný výber kandidátov. V septembri napríklad rozhodla volebná komisia, v ktorej tvorili dve tretiny členovia Alijevovej strany, že sa na parlamentných voľbách nemôže zúčastniť Komunistická strana Azerbajdžanu pre nedostatočné údaje o jej kandidátoch a tiež najväčšia opozičná strana Musavat pre údajne falšované podpisy voličov. Podobne dopadla aj silná Azerbajdžanská demokratická strana. Alijev po zásahu amerického ministerstva zahraničných vecí formálne požiadal ústrednú volebnú komisiu, aby umožnila všetkým stranám uchádzať sa o hlasy voličov. Napriek tomu nebola mnohým z opozičných kandidátov povolená volebná účasť.
Prezident má nástupcu
Priebeh hlasovania sledovalo približne 300 zahraničných pozorovateľov, medzi ktorými bol za Parlamentné zhromaždenie Rady Európy aj poslanec NR SR Peter Weiss. Osobne bol svedkom situácie, keď sa do urien vhodili celé balíky volebných lístkov, na ktorých bola začiarknutá vládna politická strana a vo volebnom obvode, ktorý s ďalšími pozorovateľmi monitoroval, nedosiaha volebná účasť požadovaných 25 percent. Prípady zmanipulovaných výsledkov hlasovania, predznačených hlasovacích lístkov a odovzdania falošných volebných lístkov nahlásili aj pozorovatelia z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Opozícia tvrdí, že vláda podplácala členov miestnych a regionálnych volebných komisií a vyskytlo sa aj kupovanie hlasov a zastrašovanie.
Hoci popri vládnucej strane mali šancu na prekonanie šesťpercentnej hranice potrebnej na vstup do parlamentu aj štyri opozičné subjekty, podarilo sa to len jednej z nich. Voľby v Azerbajdžane mali tohto roku oproti predchádzajúcim hlasovaniam splniť Alijevovi aj jedno želanie navyše. Prezident má už dávnejšie problémy so srdcom (nosí bypass) a v duchu nepotických zvyklostí orientálnych vládcov pripravuje ako svojho nástupcu syna Ilchama. Potomok 77-ročného prezidenta bol na čele kandidátskej listiny vládnucej strany a zvolenie ho kvalifikovalo na post predsedu parlamentu. Takto môže podľa ústavy v prípade predčasného odstúpenia svojho otca nahradiť ho na tri mesiace v najvyššej funkcii.
Koketovanie s NATO
Napriek oprávneným výhradám, ktoré má voči voľbám medzinárodné spoločenstvo, nič sa nemení na fakte, že krajina sa stáva novým členom Rady Európy. Stalo by sa tak podľa informácií z diplomatických kruhov aj v prípade mimoriadne hrubého porušenia volebného zákona, čo znamená, že vyššie spomínané referencie Petra Weissa boli úplne zbytočné. Azerbajdžan je totiž čiernym koňom európskych štruktúr a Spojených štátov v danej oblasti. Oproti Gruzínsku a Arménsku nemá Azerbajdžan na svojom území ruské vojenské základne a svoje územie dokonca údajne ponúkol pre základne americkým či tureckým ozbrojeným silám. Uskutočnenie takejto provokácie zo strany Lotyšska, Litvy či Estónska by síce tiež vzbudilo nevôľu Moskvy, no vojská NATO v Azerbajdžane, ktorý je členom Spoločenstva nezávislých štátov, by boli pre Kremeľ úplne neprijateľné.
Napriek tomu, že v blízkej budúcnosti určite nebudú môcť južne od Soči prebiehať hranice NATO, nepoľavuje Západ v úsilí o posilnenie svojho vplyvu v danej oblasti s evidentným strategickým cieľom vraziť klin medzi Rusko a ropné štáty pri Kaspickom mori a priblížiť NATO k hraniciam Číny. Rusko kalkuluje s obavou postsovietskych "ázijských rebelov" z islamského extrémizmu, pred ktorým je schopné im poskytnúť efektívnu hrádzu. Väčšina so spomínaných štátov chce navyše udržiavať vyvážené vzťahy s Moskvou i Washingtonom a ďalšími západnými krajinami. Azerbajdžan, voči ktorému rozohráva Rusko kartu podpory arménskych separatistov v Náhornom Karabachu, však predsa len dáva Moskve ostentatívnejšie najavo svoj odstup.
Strategické záujmy
Napriek svojmu prírodnému bohatstvu sa z Azerbajdžanu po osamostatnení nestal druhý Kuvajt. Záujemcov o ťažbu z celého sveta bolo dosť, no postupne sa vytrácajú, pretože narážajú na byrokratické prekážky, všadeprítomnú korupciu, no predovšetkým na nerozhodnosť a neschopnosť vedenia krajiny vyťažiť z ropného pokladu viac petrodolárov. Dnes je situácia dokonca taká, že Azerbajdžan musí dovážať plyn. V krajine sa prehlbujú sociálne rozdiely - bohatí bohatnú a chudobní sú čoraz chudobnejší. Z prognóz odborníkov, že ťažba ropy sa naplno rozvinie o 8 až 10 rokov, si žalúdky nenasýtia.
Otázniky visia nielen okolo samotnej ťažby, ale aj okolo dopravy vzácnej tekutiny. Dlhý čas bol Azerbajdžan odkázaný len na ropovodnú trasu cez Rusko, no začiatkom minulého roka začalo prúdiť čierne zlato už aj opraveným ropovodom do Gruzínska. Američanmi propagovaná trasa do tureckého prístavu Ceyhan na brehu Stredozemného mora by ropu síce neúmerne predražila, no opäť by sa takto vyhla ruskému územiu. Evidentne tu teda zohrávajú rolu predovšetkým záujmy Západu. Prezident Alijev, hrá nebezpečnú hru, ktorá môže otvoriť nové ohnisko napätia v oblasti a narušiť dlhé roky budovanú geostrategickú rovnováhu.
Autor (1955) je publicista
