Poučenie z jednej vojny
Už po stáročia je Balkán príčinou najnásilnejších nacionalistických a iredentistických rivalít v Európe a určite to nie je náhoda, ak udalosti v Bosne a Hercegovine spustili prvú svetovú vojnu. Posledná juhoslovanská kríza sa začala v roku 1990 dezintegráciou Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky a odtrhnutím Chorvátska bez akejkoľvek právnej úpravy postavenia dôležitej srbskej menšiny žijúcej na jeho území.
Reťaz násilia viedla k dlhej etnickej vojne, počas ktorej bolo zranených či zabitých niekoľko desiatok tisíc osôb a asi tri milióny jednotlivcov muselo opustiť svoje domovy, a to vo väčšine prípadov natrvalo. Sily OSN, ktoré prišli oddeliť bojujúce strany v tomto regióne v roku 1992 tam zostali, pričom zastaviť násilné činy sa im podarilo až v roku 1995. Toto prvé úsilie Spojených národov bez ohľadu na kritériá použité na jeho posúdenie, bolo neúspechom tak na poli politickom, ľudskom ako aj hospodárskom, keďže celá bývalá Juhoslávia zostala presýtená hlbokými etnickými nezhodami.
Informácie a preferencie Spojené štáty váhali angažovať sa naplno v prvej etape tejto kalvárie, keďže juhoslovanská tragédia marila každý pokus o riešenie, aj keď v priebehu 90-tych rokov ich spravodajské služby podrobne líčili vnútorné politické problémy Balkánu. A predsa Juhoslávia predstavuje len ďalší príklad vedúcich činiteľov, ktorí pohŕdajú informáciami, keď nie sú v súlade s ich politickými preferenciami. Kríza, ktorá sa vyostrila v Kosove (región patriaci z právneho hľadiska Juhoslávii) v roku 1998 vznikla vo chvíli, keď Spojené štáty potrebovali príležitosť na vnútenie vedúceho postavenia v NATO s cieľom odôvodniť svoju novú ambicióznu úlohu v Európe. Skutočné politické udalosti, ktoré tragédiu vyprovokovali, boli na druhom mieste za týmto prvoradým štrukturálnym cieľom. V Spojených štátoch juhoslovanským vedením opovrhovali, ale verejne odsúdili aj Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UCK), ktorej sporadické teroristické činy viedli k vyostreniu srbskej represie a spustili špirálu násilia. Americká vláda bola vždy proti iredentistickým snahám UCK, želajúcej si založenie nezávislého štátu, ktorý by viedol k vytvoreniu Veľkého Albánska, meniac hranice regiónu.
Prvá vojna NATO Spojené štáty sa tak ocitli v protirečivej situácii: museli použiť svoje zbrane s cieľom umožniť politické víťazstvo hnutia, ktoré odsudzovali. V Juhoslávii išlo NATO do vojny po prvýkrát vo svojej päťdesiatročnej existencii. A na základe nesmiernych výhod rýchleho víťazstva a uskutočnení veľkých politických a štrukturálnych zámerov pána Clintona si Aliancia myslela, že táto hra stála za to. Sústredené bombardovanie Juhoslávie produkovalo počas jedenástich bolestivých týždňov palcové titulky a viedlo k základnému a historickému obratu vo vzťahoch Spojených štátov tak i s ich európskymi partnermi, ako aj s Ruskom a Čínou. Spojené štáty ako aj ich spojencov v Juhoslávii a na Balkáne uvrhlo do krízy zložitejšej ako nikdy predtým, z ktorej sa tak čoskoro nedostanú. Prvým a najzrejmejším výsledkom bolo možno definitívne podkopanie reputácie NATO ako účinnej a dôveryhodnej politickej koalície. V politickej rovine sa jeho devätnásť členov nezhodlo v niektorých diplomatických cieľoch a čo sa týka spôsobu vedenia vojny, ich divergencie s jej predlžovaním len narastali. V dvoch krajinách, Taliansku a Nemecku hrozil politickým koalíciám rozpad, ak by boli konflikt predlžovali po krajnú mieru, zatiaľčo verejná minka tak tam, ako aj v Spojených štátoch (najmä v Kongrese), sa prejavila ako hlavný prinucovací faktor. Odteraz sa už verejní činitelia nemohli domnievať, že ich obyvatelia budú automaticky podporovať ich riskantnú zahraničnú politiku. Porážka v budúcich voľbách by mohla byť cenou za ignorovanie názorov obyvateľstva.
Možnosti modernej technológie a politika Vedúci činitelia Aliancie strávili svoje najjasnejšie chvíle na zmierovanie zásadných protirečení medzi sebou. Keď v demokracii nejaká koalícia ide do vojny, víťazí nad ňou najmenší spoločný menovateľ. Ak nejestvuje prakticky žiadna jednohlasnosť, čo sa týka politických a diplomatických cieľov, fungovanie spojenectva sa dostane do závozu. Aliancia nebola od svojho vytvorenia vo svojich strategických výpočtoch pripravená zaoberať sa takými predvídateľnými a takými prevažujúcim skutočnosťami. Pred začiatkom leteckých útokov boli všetci zodpovední činitelia v NATO presvedčení, že ich vysoká technológia a masívna palebná sila prinútia Srbov na kolená za niekoľko dní. Dôvera vo svoju vojenskú silu, ktorá bola hlavnou príčinou zásahu Spojených štátov vo Vietname, bola tiež dôležitým motívom pre tých, ktorí sa rozhodovali vo Washingtone v marci 1999. Americkí vedúci činitelia si myslia, že ich (skutoční alebo potenciálni) nepriatelia im musia veriť, že sú pripravení nemilosrdne použiť svoju vojenskú mašinériu: vyjednávania pred termínom sú teda často nemožné.
Krízy, ktoré budú nasledovať Napriek tomu NATO tým, že prinútilo Srbov odísť z Kosova, urobilo neskoršie politické víťazstvo UCK omnoho pravdepodobnejším, a tak spôsobilo, že destabilizovaný Balkán bude zaručene naďalej ohniskom kríz v budúcich rokoch. Čo sa týka schopnosti Spojených štátov diktovať politické vyústenie vojen -- ako aj ich hodnovernosti -- táto sa ukázala značne obmedzená. Spojené štáty a ich spojenci napokon dosiali svoje bezprostredné politické ciele, avšak uvrhli do vážnych pochybností NATO ako organizáciu. Jeho prvé vojenské úsilie znovu potvrdilo základné poučenie zo všetkých vojen XX.storočia : vojenské víťazstvo v politickom vákuu sa rovná porážke. Spojené štáty vychádzajú z tejto novej tragédie viac ako izolované, chýba im tak ako nikdy predtým ucelená a realistická vízia svojej úlohy v Európe a svojich vzťahov k ostatku sveta. Tak ako sa poučili v Kórei a vo Vietname, drvivá vzdušná sila je neúčinná proti decentralizovaným armádam; a taká flotila o viac ako tisícke lietadiel, koncipovaných väčšinou pre dopravu jadrových bômb a proti mestám a koncentrovaným vojenským cieľom, nedokazala zničiť väčšiu časť srbskej armády, ktorá sa organizovane stiahla z Kosova až po intenzívnych rokovaniach o podmienkach evakuácie - o uznaní zvrchovanosti Juhoslávie nad Kosovom ani nehovoriac.
NATO sa čím ďalej tým viac zameriavalo na pevné a v podstate civilné ciele (vodné a energetické distribučné siete, komunikácie) z málo úprimného dôvodu, že obyvateľstvo prinúti autoritatívnych juhoslovanských činiteľov podrobiť sa podmienkam, ktoré diktovalo NATO. Pritom sústredené bombardovanie z veľkej výšky neviedlo k tomuto politickému víťazstvu, ale skôr k väčšiemu zmätku, ktorý z toho čoskoro vzíde. Jedine pozemný útok by bol Srbov priviedol k bezpodmienečnej kapitulácii, a aliancia nebola ani schopná, ani si neželala takú operáciu zorganizovať. Vojna v Juhoslávii v roku 1999 sa skončila Pyrrhovým víťazstvom: prehrou všetkých. Z tých istých dôvodov, ktoré populáciám hlavných členských štátov NATO prekážali súhlasiť s politickými cieľmi, všetky krajiny Aliancie išli do vojny, ako zmietané vážnymi nezhodami. Najskôr museli viesť intenzívne rokovania, lebo neboli schoné sa dohodnúť na cieľoch bombardovania. Vyslanie pozemných vojsk, samo osebe nesmierne riziko neoddeliteľné od spustenia samotného konfliktu, sa tým pádom stalo nemožným aj pre USA. Nemecko, Taliansko a Grécko boli jasne proti pozemnej vojne, ktorá niesla so sebou riziko dlhého trvania a tisícov mŕtvych v radoch síl NATO.
Bez americkej pozemnej armády Spojené štáty v konečnom dôsledku pripustili, že vnútorná politika ich spojencov bola dôležitejšia ako symbolické záväzky Aliancie. Spojenci tiež konštatovali, že v budúcnosti sa každá vojna na kontinente či inde povedie bez americkej pozemnej armády. Ani Kongres, ani obyvateľstvo, stále stresované neúspechom vo Vietname, neboli pripravené vystaviť Washingtonu bianco šek v takej závažnej otázke. Konečne, vojna v Kosove zničila sen o použití NATO ako praktického nástroja na čelenie krízam v Európe a ešte menej inde. Aliancia mohla teoreticky prežiť tak dlho, pokiaľ bola Európa stabilná a nepoznala vojnu, čo vo veľkej miere záviselo od zámerov Sovietov a hrozby celosvetovej hrôzy jadrového holokaustu. NATO sa nerozpustilo, avšak vojna v Kosove ho urobila zastaralým. Aliancia prehrala vo všetkých oblastiach: Juhoslávia a Balkán zostávajú politicky krehkejšími než kedykoľvek predtým; vojensky, napriek veľkým škodám spôsobeným juhoslovanskému civilnému hospodárstvu ani drvivá prevaha zbraní nedokázala zabezpečiť jednoznačné víťazstvo. Čo je ešte dôležitejšie, dostatočný počet vedúcich činiteľov veľkých členských štátov Aliancie, vrátane Spojených štátov, definitívne konštatoval, že ich obyvateľstvo by odmietlo súhlsiť k konfliktmi veľkej šírky či dlhého trvania a že v hre by bola ich kariéra, keby na túto prvoradú politickú realitu zabúdali. Vojna v Kosove znamená začiatok novej dôležitej etapy v medzinárodných vzťahoch. Veľké priority USA vo svete a ich vzťahy s Ruskom a Čínou sa teraz musia znovu preskúmať. Predovšetkým občianske konflikty v Európe a jej okolí skončili s dlhým obdobím bezprecendentného mieru v tomto regióne a vyjavili limity NATO ako jedinej bezpečnostnej organizácie v Európe.
Problém bez riešenia Vojna v Kosove naozaj prinútila veľmi vplyvných amerických stratégov (vrátane tých, ktorí boli horlivými zástancami poslaní diktovaných studenou vojnou) urobiť záver, že Spojené štáty sa dopustili veľkého omylu, keď sa ocitli zapletené do málo dôležitých problémov a zasiahli do malých krajín, poškodiac svoje vitálne vzťahy s Japonskom alebo bývalými komunistickými protivníkmi atď. V konečnom dôsledku museli uznať, že inštinkt, ktorý Spojené štáty tlačil do hry na vojnu skoro všade vo svete, vedie k neucelenej zahraničnej politike, ktorá problémy viac kumuluje než rieši.
Predstavy, ktoré majú Spojené štáty na konci XX. storočia o svete a svojej vedúcej úlohe, ktorú si pripisujú na základe rozširovanej hypotézy o prostriedkoch a inštitúciách, ktoré vlastnia na dosiahnutie svojich cieľov, sú vážne naštrbené. Ani OSN ani NATO už neposkytujú útočiská na realizáciu ich ambícií; a na jestvujúce medzinárodné autority a organizácie sa tiež možno spoliehať stále menej. Na obzore sa nečrtá žiadne životaschopné náhradné riešenie. Ich sny prekračujú ich schopnosť dosiahnuť konečné ciele: doviesť svet tam, kam vedú ich prehnané ambície, nech je to v Európe alebo kderkoľvek inde. Washington vlastní vojenskú silu, ktorej sa žiadna nevyrovná, avšak vojna v Kosove priviedla viacerých zodpovedných činiteľov k otázke, či jedine vzdušné sily stačia na podrobenie si nepriateľa plného odhodlania alebo na účasť na dvoch relatívne nevýznamných konfliktoch súčasne. Svet so svojimi nesmierne zložitými politickými a sociálnymi realitami Spojeným štátom naďalej uniká tak, ako miatol všetky silné krajiny, ktoré po storočia ašpirovali na post lídra Zeme.
(z Le Monde Diplomatique preložil Jozef Sivák)
