Ideál a realita občianskej spoločnosti
Občianska spoločnosť bez príslušného štátneho zriadenia je nemožnosťou. Spoločnosť to už dozaista je, ale kvalita občianskosti jej predbežne chýba , resp. sa k nej prepracúva tým, že si osvojuje a reprodukuje iba niektoré jej izolované prvky. Kvalitu občianskosti v zmysle uceleného systému získava až nastolením takého typu štátu, o ktorom sa dá povedať, že je univerzálne občanotvorný.
Nie je štát ako štát Netreba dokazovať, že touto vlastnosťou sa ani zďaleka nevyznačovali všetky známe historické štátne zriadenia, nevynímajúc slovenskú "farskú republiku" (D. Tatarka), ani slovenský prednovembrový štát typu policajnej diktatúry politického združenia ľudí, ktoré samo seba nazývalo komunistickou stranou.
Ak prvé dva historické pokusy o slovenskú štátnosť trpeli tým, že boli založené na normatívnom i faktickom deficite občanotvorného univerzalizmu, tak je to tradícia, ktorá nás dozaista nectí a od ktorej sa - počínajúc novembrovým zvratom - začíname odpútavať. Ide o to v akom zmysle máme pripustiť, aby nás tento nelichotivý historický fakt zničujúco frustroval.
Určite nie v tom, že iné spoločenstvá ľudí vo svojich minulých stavoch boli, pokiaľ ide o občanotvornosť, v porovnaní s nami na tom všeobecne lepšie. Nebolo spoločnosti, ktorej dejiny by sa začínali vznikom občana, občanokratického štátu a občianskej spoločnosti. To všetko sú produkty vysokého stupňa v rozvoji civilizácie. Človek sa poľudšťuje od samého začiatku ľudstva, ale už aj k najelementárnejšej občanotvornosti sa prepracúva dosť neskoro. Pritom idea občianskeho univerzalizmu je úplne novoveký fenomén a k svojej pokročilejšej realizácii má ešte dosť ďaleko.
Civilizačný vývoj prebieha nerovnomerne Nemal by nás frustrovať ani fakt, že sme v občanotvornosti za západnými demokraciami silne zaostali - bolo to spôsobené geopolitickou nerovnomernosťou civilizačného vývoja. Jestvuje mnoho územno-etnických spoločenstiev, ktoré sú na tom na prelome dvoch tisícročí horšie ako Slovensko a Slováci.
Ak sme sa teraz začali s týmto zaostávaním vyrovnávať, mali by sme sa, napokon, obrniť i proti frustrujúcemu panikáreniu nedočkavcov, ktorí prepadajú ilúzii, že proces sociálneho učenia i sociálneho odnaučovania sa prebieha rýchlosťou svetla, t.j. dá sa zavŕšiť v bezvýznamne krátkom časovom intervale.
Frustrácia by sa nás mala zmocňovať až v prípade, keď by sme zistili, že uvedený proces stagnuje, či nedajbože degeneruje do protismeru. Desať rokov po novembri 1989 máme už za sebou aj tento spoločenský a politický zážitok a môžeme konštatovať, že sa žiadúca frustrácia daného typu dostavila - mám na mysli voľby na jeseň 1998 - a začala fungovať účelne a účinne. Treba však pamätať i na to, že nie je všetkým dňom koniec.
Štát a občianska spoločnosť V mojej koncepcii občianskej spoločnosti má zásadný význam tvrdenie, že štát tvorí internú zložku občianskej spoločnosti, nie akúsi externalitu, bez ktorej by sa mohla občianska spoločnosť aj zaobísť. Neslobodno si to pliesť s otázkou silného či slabého štátu, to je úplne odlišný problém. Moderná občianska spoločnosť je bez štátu, či už silného alebo slabého, nemysliteľná.
Jedinou podmienkou je, aby to nebol štát poddanského typu, v ktorom sa za zdroj štátnej moci nepokladajú slobodní občania, ale ktosi mimo nich. Musí to byť štát občanokratického typu, v ktorom platí zásada, že slobodný je občan a jeho neslobodným poddaným, jeho sluhom, jemu podriadeným subsystémom je štát.
Poddanský model štátu je v antagonistickom rozpore s potrebami občianskej spoločnosti, ba s občianskou spoločnosťou ako takou. Preto všade tam, kde je občianska spoločnosť, teda úroveň občianstva a status občana na vzostupe, poddanskému typu štátu odzváňa umieráčik. A naopak, poddanský typ štátu vstáva z mŕtvych, keď občan rezignuje na svoje výsadné právo fungovať ako zdroj všetkej štátnej moci, keď prenechá štátnej moci šancu odcudziť mu toto právo a uvrhnúť ho do poddanského stavu.
Občianska spoločnosť a ekonomické štruktúry Predpokladom občianskej spoločnosti však nie je iba nastolenie občanokratického štátu. Predpokladom prinajmenšom rovnakého významu je ekonomický pokrok, spočívajúci v tom, že sa prekonáva primitívny naturálny spôsob výroby a rozdeľovania a prechádza sa k tovarovému spôsobu hospodárenia. Pritom nie v nerozvinutej predkapitalistickej, ale v kapitalistickej, ba ešte lepšie - v postkapitalistickej forme.
Ak o občianskej spoločnosti v univerzalistickom zmysle platí, že je nemožná bez občanokratického štátu, tak sám občanokratický štát je nemožný bez rozvinutej trhovej ekonomiky. Rusko-sovietsky pokus o komunistickú globalizáciu stroskotal preto, lebo zo sortimentu globalizačných nástrojov vylúčil mechanizmus trhu. Ostal mu iba nástroj holej sily a násilia, o ktorom sa preukázalo, že je sám osebe pre globalizačné účely podradný a míňajúci sa účinkom.
Spoločenské kombinácie Cestu od predobčianskej spoločnosti k občianskej sprostredkúvajú štruktúry prechodného charakteru. Ich dominantnou črtou je, že sa zakladajú na kombinovanom súžití slobodných občanov a otrokov, neskôr nevoľníkov a ešte neskôr poddaných. Sem treba zaradiť aj stalinský sovietsky sociálny systém, založený na kombinácii práce slobodných občanov s prácou ľudí zo zotročujúcich gulagov. Samozrejme, aj jeho miernejšiu neostalinskú formu, založenú na kombinácii práce občanov tzv. prvej a druhej kategórie.
V dôsledku alokácie do sovietskej pojaltskej zóny nemalo Slovensko ako súčasť povojnovej ČSR šancu vyhnúť sa importu týchto dvoch prehistorických foriem občianskej spoločnosti. To bol výrazný krok späť oproti stavu z obdobia predmníchovskej ČSR. Po novembri 1989 sa vraciame k stavu, ktorý sme už raz mali. Revitalizujeme ho, aby sme sa mohli pohnúť dopredu k stavom, ktoré sme ani v najpokročilejšej minulosti nikdy nedosiahli.
Autor (1935) je vedúci vedecký pracovník Sociologického ústavu SAV
