Maďarskí Rómovia medzi zákonom a realitou
"Maďarsko v roku 1993 prijalo zákon priznávajúci právamenšinám. Bol to veľký čin, niečo unikátneho." hovorí pani Angela Koczélová. Podľa tejto sociologičky, špecializujúcej sa na menšinové práva, dosah tohto gesta je viac ako symbolický: "Bolo to po prvýkrát uznanie kolektívnych práv tak, ako ich kvalifikuje Európsky súd pre ľudské práva."
Zákonom LXXVII, prijatom 7.júla 1993 parlamentom skoro jednohlasne, získalo Maďarsko výnimočný právny prostriedok garancie práva menšín. Zákon uvádza trinásť menšín: dvanásť národnostných zdedených dejinami a jedna etnickú, Rómov, ktorých žije v Maďarsku 500 000 (z 10 miliónov obyvateľov).
Čo vlastne zákon umožňuje Uhoľným kameňom tohto zákona je ustanovenie komunitných rád alebo "samosprávnych menšinových vlád", zvolených členmi tej istej národnostnej alebo etnickej menšiny na všetkých územných stupňoch a majúcich na starosti nakladanie so špecifickými rozpočtovými zdrojmi. Paralelne bol zariadený Úrad pre národnostné a etnické menšiny ako hlavná vládna inštancia, majúca menšiny vo svojej náplni.
Rómske komunity tak v októbri 1998 disponovali 766 komunitnými radami proti 415 na konci roku 1994. Za štyri roky sa počet komunitných rád temer zdvojnásobil, čo svedčí o rastúcom záujme o verejný život na miestnej úrovni. Obrat v roku 1993 naozaj zmenil vzťah k inštitúciám: skoncoval s minulou negáciou menšinovej a etnickej reality, Rómom dal dôstojnosť a umožnil, aby ich hlas prenikol do mocenských štruktúr. Avšak v teréne jeho aplikáciu obmedzujú dva faktory: nedostatok prostriedkov, ktorý brzdí činnosť komunitných rád a konfliktné vzťahy medzi týmito a miestnymi zastupiteľstvami.
Peniaze, peniaze, peniaze Financovanie komunintných rád je zložité, z veľkej časti závislé od dobrej vôle miestnych zastupiteľstiev. Tak v Ozde na severovýchode krajiny autonómna vláda disponuje najväčším rozpočtom rómskych komunít (850 000 Sk) - po odpočítaní správnych poplatkov ostane však len 70 000 Sk. Naproti tomu sa Stredisko pre práva Rómov sťažuje, že v devätnástom budapeštianskom obvode, kde žije 6 tisíc Rómov, teda každý desiaty je Róm, autonómna rada dostala od mestského zastupiteľstva ako subvenciu na rok 1999 len 140 000 Sk, zatiaľ čo Slovenská rada zinkasovala 300 000 Sk pre komunitu o 250 - tich osobách a Chorvátska rada 200 000 Sk pre sotva 150 osôb.
Inou Achilovou pätou zákona je nedostatočné rómske zastúpenie v riadnych inštanciách: v maďarskom parlamente nesedí ani jeden Róm, rovnako ako ani vo veľkej väčšine miestnych zastupiteľstiev. Minoritné rady tak narážajú na skutočné ťažkosti spolupracovať s ostatnými zvolenými inštanciami. No medzitým zákon prejavil svoj zvrátený efekt práve voči tým, ktorí sa najviac angažovali za občiansku spoločnosť, keď sa z aktérov občianskeho hnutia stali jeho bezmocní reprezentanti. "Na vidieku je táto premena niekedy tragická. Niektoré združenia mali nezávislý hlas, prostriedky pre svoju činnosť, financovali ich fondy. Dnes už nejestvujú, zdroje občianskeho pôvodu sa vytratili a projekty závisia od financovania, ktoré je hypotetické", hovorí pani Koczéová.
Čo robiť Podľa niekoho ako je pán Florián Farkas, predseda Národnej rady rómskej komunity (OCKO), akejsi autonómnej menšinovej vlády pre celé Maďarsko, "najdôležitejšou vecou je, že tento zákon jestvuje a dovoľuje diskusiu o jeho zlepšení" - čo sa aj očakáva od dnešnej vlády pravého stredu. Verdikt pani Viktórie Mohácsiovej, realizátorky jednej ankety pre Centrum práv európskych Rómov je prísnejší: "Maďarský štát sa týmto zákonom neusiloval o skutočné zlepšenie nášho postavenia. Jednoducho chcel susedné štáty podnietiť k tomu, aby podobné práva udelili maďarským menšinám, ktoré tam žijú." Udelenie nadštandardných práv piatim miliónom Maďarov z Rumunska, Ukrajiny, Slovenska a Slovinska, vo všeobecnosti dobre integrovaných, môže napomôcť tomu, aby sa prejavili politicky.
Od nepamäti na okraji spoločnosti Ak si maďarská spoločnosť osvojila "nótu", onú hudbu salónov, ktorá od Zlatej doby XIX. storočia končiaceho sa oslavami tisícročia Uhorska, dávala istý šarm maďarským mestám a meno cigánskemu géniu, na strane druhej sa na svoju minulosť pozerá s hanbou a na svoju prítomnosť s iróniou. Marginalizácia Rómov trvá storočia, od včerajších perzekúcií po vytváranie dnešných giet, prechádzajúc cez vyhladzovanie počas druhej svetovej vojny, na ktoré sa akosi zabúda. A predsa sa ich kultúra znovu rodí z popola v ustavičnom hľadaní legitimity.
Rómska otázka zaujíma, aj keď len epizodicky, inteligenciu. Prečo a ako sa situácia po šiestich rokoch od prijatia zákonov, pokladaných za revolučné, stala v istom ohľade ešte vážnejšou? Večná diskusia, ktorá sprevádza "cigánológiu" - o sociálnej, či etnickej povahe rómskej otázky - sa vracia znovu a znovu.
"Nie je to integrácia, ktorá je neúspešná, ale spoločenské okolnosti, ktoré ju podkopávajú", zdôrazňuje pani Koczéová, 29-ročná sociologička, ktorá pre svoje etnikum požaduje miesto v maďarskej spoločnosti, avšak bez prerušenia spojenia so svojimi koreňmi a svojou kultúrou, hodnoty ktorej uznáva, by však mali "prekročiť komunitný rámec". Ona sama sa necíti svoja vo svojej rodnej dedine Kispalade na hranici s Ukrajinou, dedine, ktorej 500 obyvateľov, Rómov, je bez školy a lekára. Po skončení strednej školy sa pani Koczéová sťahuje do Budapešti za prácou. Pracuje v ťažkom priemysle, potom ako učiteľka, až doštuduje popri zamestnaní na Kolumbijskej univerzite v štáte New York, kde obháji aj dizertačnú prácu o ľudských právach. S takouto dráhou sa nemožno čudovať, že slovo integrácia tejto sociologičke neprekáža. Pod podmienkou, že nenesie so sebou popretie vlastných koreňov.
Postoj štátu Je maďarský štát dostatočne pozorný voči rasizmu a jeho násilným prejavom? Venuje dostatočné úsilie podpore medzikultúrnej výmeny? Európska komisia proti rasizmu a netolerancii (ECRI), ktorá Maďarsku blahoželala za jeho zákon z roku 1993, však vo svojej správe z roku 1997 adresovanej maďarskej vláde ľutuje, že "rasovo motivované útoky, ohovárania, bežná diskriminácia, či diskriminácia na úradoch nie sú zakázané." Diskriminácia Rómov je však nepopierateľná: inak by nebolo možné vysvetliť 70 %-nú nezamestnanosť v tejto komunite oproti celoštátnemu priemeru 11%. Lebo, ak rómske komunity patria do kočovnej tradície, v 20. storočí už vedú usadený spôsob života. Po vojne prešli masívnou, sčasti násilnou integráciou do robotníckej vrstvy. Počnúc rokom 1950 kočovníctvo prakticky vymizlo. Úpadok priemyslu, ktorý nasledoval po zmenách na začiatku deväťdesiatych rokov, bol pre túto málo kvalifikovanú, a teda zraniteľnú populáciu osudovým. V Ozde, kde tretina zo 40 000 obyvateľov sú Rómovia, zastavenie hutníckych a železiarskych tovární po roku 1989 spôsobilo v priemere 40%-nú nezamestnanosť. V Hetesi, susednej rómskej dedine so 600 obyvateľmi, je odteraz jediným zdrojom príjmov predaj rudy z druhej ruky z bývalých skládok, dnes zdraviu škodlivých a toxických. Prežitie týchto rodín často závisí od sociálneho minima a vládnych subvencií.
Priemerný vek o desať rokov nižší Rómovia, aj keď nie sami, boli kategóriou, ktorú neoliberálna terapia postihla najtvrdšie a najskoršie. Podľa úradných štatistík sa očakáva, že budú žiť o desať rokov menej než je maďarský priemer, ktorý je už aj tak jedným z najnižších v Európe. Rovnako, aj keď podiel mladých Rómov od dvadsaťpäť do dvadsaťdeväť rokov, ktorí skončili osem tried základnej školskej dochádzky, stúpol z 26% na 77%, väčšina z nich už stredoškolské štúdium nedokončí, takže sa nedostane na vysokú školu.
Riešenie týchto pretrvávajúcich problémov je zdrojom polemík vnútri samotnej rómskej komunity: sú ťažkosti s integráciou zapríčinené spoločensky alebo kultúrne? Treba uprednostniť výchovu etnicky oddelenú alebo integrovanú? A majú médiá informovať o živote Rómov v ťažkých podmienkach a odsudzovať diskrimináciu, ktorej sú obeťou, alebo sa snažiť orientovať pozornosť širokej verejnosti na vyzdvihovanie ich tradícií a folklóru?
Tieto diskusie sú o to hlučnejšie, že od platnosti zákona z roku 1993 Rómovia disponujú inštitucionalizovanými fórami a prepojeniami s celou maďarskou spoločnosťou. "Politika, ktorú reprezentujem, vnáša do rómskej problematiky revolučný prvok", tvrdí pán Farkas. "To, čo navrhujem, je prijateľné tak pre väčšinu, ako aj pre menšiny." "To je oportunizmus", reaguje jeho hlavný protivník, Aladár Horváth, ďalší známy bojovník za rómsku vec. Pokiaľ ide o sociologičku Angelu Koczéovú, je napriek všetkému optimistka. Verí, oceňujúc to, čo sa už urobilo a prirovnávajúc - po pobyte v Spojených štátoch - svoj zápas k zápasu amerických černochov za občianske práva. Verí v príchod takého spoločenstva, ktoré bude poznať svoje práva a takej spoločnosti, ktorá bude rešpektovať rozdiely. "Som presvedčená," uzatvára, "že je v moci Európskej únie nám pomôcť a prinútiť politické strany k zlepšeniu postavenia Rómov. Nech je to čokoľvek, čo prospeje k zamedzeniu nových migrácií smerom na Západ, podstatné je to, aby nám pomohli pri rešpektovaní ľudských práv."
(Z Le Monde diplomatique, preložil J. Sivák)
