SDĽ je silná, ľavicová a demokratická
Som skutočne hrdý na to, že som stál pri zrode SLOVA. Slovenská ľavica už dávno potrebovala periodikum, ktoré vytvára priestor pre propagáciu ľavicovej politiky. Ale otázka, čo je a čo nie je ľavicové, je vari ešte dôležitejšia. Kvári nás práve teraz, keď sme stále ostrejšie konfrontovaní s nevyhnutnosťou robiť nepopulárnu politiku a reagovať na pripomienky, že už nie sme ľavicoví. Preto je veľmi dobre, že sa príspevkom Jozefa Migaša podarilo odštartovať diskusiu o smerovaní ľavice. Iba tak totiž môžeme povedať, či sa blížime alebo vzďaľujeme od napĺňania ľavicových hodnôt.
Teší ma, že sa diskusia dobre rozbehla a SLOVO má každý týždeň čo publikovať. Svedčí to prinajmenšom o dvoch skutočnostiach: je tu ešte dosť ľudí, ktorí majú o úspešnú budúcnosť ľavice vážny záujem a zároveň demokratická ľavica nestratila ducha otvorenej diskusie. Svedkom týchto skutočností bola aj sugestívna výpoveď Eda Chmelára s názvom Môj socializmus. Plne sa stotožňujem s jeho predstavou o etickom socializme, s uprednostňovaním humanizmu i závermi. Lenže, našiel som v ňom aj veľa konštatovaní, s ktorými nemôžem súhlasiť.
V prvom rade nesúhlasím s tvrdením, že u nás neexistuje "skutočná ľavica... iba niekoľko marginálnych neoboľševických skupín". Ja rozhodne nie som členom žiadnej neoboľševickej skupiny, som členom silnej ľavicovej demokratickej strany. Neviem, či ide o "skutočnú" ľavicu, ale bol by som rád, keby si E. Chmelár nemonopolizoval charakteristiku "skutočnej" ľavice, ale nechal to na širšiu diskusiu. Neberiem mu jeho predstavu o "skutočnej" ľavici, ale niekto iný môže mať predstavu odlišnú a pýtam sa, kde je napísané, že iba E. Chmelár vie, ako má "skutočná" ľavica vyzerať a následne preto vie, že tu taká nie je. Skutočná demokratická ľavica tu rozhodne existuje, čoho dôkazom je prinajmenšom táto diskusia. Výlučne sa totiž do nej zapojili ľudia hlásiaci sa k demokratickej ľavici a hoci prezentujú rôzne názory, nikto ich "neoboľševicky" nekrágľuje. Na stránkach SLOVA sa bežne objavujú kontroverzné názory namierené v prospech alebo proti SDĽ a jej vedeniu. Nie je mi známy žiadny prípad, že kritika fungovania a politiky SDĽ viedla k politickej (či straníckej) "samovražde" jej autora. Pripadá mi smiešne bezhlavo ťať do strany a pritom pochváliť jej predsedu. Jozef Migaš požíva v SDĽ obrovskú autoritu a fakt, že je predsedom, okrem iného svedčí o tom, že ľudia sa stotožňujú s jeho názormi. Možno ešte nenašli dosť odvahy či sily alebo vnútorného presvedčenia, aby nekompromisne a otvorene stavali nepríjemné otázky, ale rozhodne ich poznajú, trápia ich a chcú na ne odpovedať. Preto členovia strany (to neurobil nikto za nich) postavili na jej čelo človeka, ktorý sa plne stotožňuje s myšlienkami humanizmu a etického socializmu. Ale ak tak urobili, znamená to, že s týmito ideami sa stotožňujú aj oni!
Netreba nás varovať slovami o tom, aby sme neverili, že SDĽ "je už úplne zreformovaná". Ak by sme tomu verili, neotvárali by sme ideologickú diskusiu, nekládli by sme do popredia úlohu získať nových, predovšetkým mladých ľudí do strany a presadiť ich do politiky. Jednoduché prieskumy svedčia o tom, že E. Chmelár sa mýli v tvrdení, že SDĽ sa "za deväť rokov" orientovala iba na nostalgikov za komunistickým režimom. V posledných voľbách asi 20% našich voličov bolo po prvýkrát pri volebných urnách a mladí rozhodne taký názor nezdieľajú. A je to práve SDĽ, ktorá chce dávať a dáva najväčší priestor mladým ľuďom. Len sa pozrite na diskutérov o budúcnosti ľavice: Ivan Štefunko, Ľubo Andrassy, Maroš Repa, E. Chmelár alebo ja - väčšina z nich patrí ku generácii, ktorá podľa E. Chmelára "ešte nikdy nebola taká konvenčná, pasívna, myšlienkovo sterilná". Ale veď ten krátky výpočet svedčí o pravom opaku! Mňa práve táto diskusia napĺňa neuveriteľnou spokojnosťou, lebo zisťujem, že práve mladá ľavicová generácia jej udáva tón. Akáže myšlienková sterilita či dokonca pasivita - žiadna iná skupina prívržencov ľavice neukazuje na stránkach SLOVA aktívnejší a myšlienkovo originálnejší prístup, než práve mladí ľudia.
Sú to práve oni, kto by mal prebrať štafetu aj v samotnej SDĽ. Toto sú tie nové tváre, ktoré nebudú len produktmi televíznych šou, toto sú nové tváre s "novými mysľami a novými srdciami", po ktorých volá E. Chmelár. Ľavicoví demokrati dokazujú, že ich majú a prichádzajú v pravý čas. Vyrástla nová ľavicová generácia, dospievajúca už v novom režime, bez neduhov "neoboľševizmu", s moderným vzdelaním (získaným aj v zahraničí), jazykovým a manažérskym vybavením, ale s vlastnou sociálnou skúsenosťou, zdôrazňujem vlastnou, ktorá je práve v tomto veku silná. Sú to moderní mladí ľudia, ktorí vedia, čo to je nemať peniaze, zarábať si na štúdium, platiť si všetky učebné texty, tiesniť sa s už vlastnou rodinou v rodičovskom byte či v podnájme za päť až osem tisíc mesačne. Prichádzajú teraz, lebo s ukončeným vzdelaním, modernými pracovnými skúsenosťami a s aktuálnou sociálnou skúsenosťou, "nenakazení" boľševickou minulosťou nemohli jednoducho prísť skôr. Desať rokov nie je priveľmi dlhá doba.
Aj títo ľudia však patria medzi "obyvateľov sklamaných z vývoja po roku 1989". Vôbec som nepochopil, prečo E. Chmelár vyčíta SDĽ, že sa orientuje práve na takýchto ľudí. Môže byť vari ľavicový človek spokojný s vývojom za posledných desať rokov? S vývojom, ktorý priniesol obrovské sociálne krivdy, rozsiahlu korupciu vo všetkých oblastiach, doteraz nepoznanú chudobu, zločinnú privatizáciu a úpadok, kam sa človek pozrie? Vývoj po roku 1989 u nás možno nazvať akokoľvek, ale rozhodne nie slovom "ľavicový"". Veď Slovensko sa naplneniu ľavicových hodnôt iba vzďaľovalo. Čo tým vlastne E. Chmelár chcel povedať? Zdá sa mi, akoby ani poriadne nerozmýšľal, o čom píše, iba v akomsi hneve kládol slovo za slovom. Osobne nie som spokojný "s vývojom po roku 1989" - a práve preto som v SDĽ. Je E. Chmelár spokojný?
Mrzí ma, že sa taký vzdelaný a skúsený človek, akým je E. Chmelár, nechal v hneve strhnúť k prázdnemu populizmu. Súhlasím s tým, že ľudí nezaujíma "počet ministerských kresiel", najmä ak obsadenými postami neplníme to, čo sme im sľúbili. A SDĽ sa, žiaľ, vo svojej vládnej politike v mnohých prípadoch vzdialila od svojich programových cieľov. Ale vyhlasovať, že nám nemá ísť o účasť vo vláde je, s prepáčením, nezmysel. Čo sme ako opozičná strana dokázali presadiť z nášho programu, či to bolo vo veľkej alebo v komunálnej politike? Samozrejme iba to, čo chcela vládna väčšina. Parlamentná demokracia iste nie je ideálny spôsob vládnutia, ale spravodlivejší ešte nikto nevymyslel. SDĽ sa musí usilovať o "ministerské kreslá", ale nie preto, aby ryžovala, ale aby presadzovala ľavicovú politiku a ľavicové idey. Musíme sa usilovať o účasť na vláde. Nie však preto, aby sme niekoho dirigovali, ale aby sme mohli ľuďom slúžiť. Ak nebudeme vo vláde, bude naša politika iba o prázdnych rečičkách. Vo vláde dostávame reálnu možnosť ovplyvňovať veci v štáte. O tom je politická súťaž. To, samozrejme, neznamená, že môžeme robiť ľavicovú politiku iba prostredníctvom ministrov.
Napokon musím byť aj trochu osobný, lebo článok E. Chmelára je taký už podľa názvu. „Socialista sa nemôže tváriť ako osvietený,“ píše šéfredaktor SLOVA a upozorňuje, že musí robiť „všetko, čo je v ľudských silách, pre človeka. Skloniť sa k nemu, nepohŕdať jeho spôsobom uvažovania, prejaviť viac pokory pred majestátom občana“. Znie to ako výsmech príspevku práve od človeka, ktorý na celej novinovej strane len kára, odsudzuje, nálepkuje a poučuje, od človeka, ktorý jediný vie, aká je „skutočná ľavica“. Nepáči sa mi, že takto poučuje ten, ktorý na rozdiel od mnohých členov vedenia SDĽ nechodí po Slovensku. Nepáči sa mi, že ostentatívne upozorňuje, že mu nejde „o moc v strane“ a je prvým náhradníkom na poslanca NR SR. Ak je to naozaj tak, nech sa vzdá svojho poradia. A napokon sa mi nepáči, že na to upozorňuje „vzhľadom na doterajší priebeh diskusie o budúcnosti ľavice na Slovensku“, akoby tí, čo sa do nej zapojili, to robili len preto, lebo bojujú „o moc v strane“.
Autor (1973) je hovorca SDĽ
Reakcia šéfredaktora Eduard Chmelár
Neviem, prečo zobral hovorca SDĽ môj článok tak osobne, ale nežiada sa mi to komentovať. Esej Môj socializmus vyvolala na moju radosť (nepopieram) skutočne obrovskú odozvu medzi čitateľmi a som vlastne rád, že sa objavil aj opačný názor. V každom prípade beriem vážne výzvu hovorcu SDĽ a oznamujem jemu i všetkým čitateľom, že do rúk predsedu NR SR Jozefa Migaša som 4. februára tohto roku odovzdal list, ktorým sa vzdávam svojho poradia ako prvého náhradníka za poslanca do NR SR. Pevne verím, že týmto gestom utíchnu paranoické spory o mojich mocenských ambíciách. Zároveň sa chcem poďakovať všetkým čitateľom, ktorí pochopili zmysel môjho článku a ubezpečiť ich, že momentálnej vidine poslaneckého kresla som sa vzdal preto, aby som sa nemusel vzdať toho, čomu verím.
