Keď je krajina v ohrození
Vláda sa zaviazala znížiť nezamestnanosť do konca volebného obdobia na 10%. Súčasná moc sa pritom utvorila v čase, keď sa miera nezamestnanosti pohybovala na úrovni 12-13%. Ak by vláda chcela svoje zámery splniť, musela by ju zredukovať takmer o polovicu.
V súčasnosti totiž takmer pätina práceschopného obyvateľstva nemá prácu a nič nesmeruje k tomu, že by sa situácia mohla v krátkom čase výrazne zlepšiť. Minulý mesiac dosiahla miera nezamestnanosti 19,6 %. Tento údaj je výsledkom poklesu počtu evidovaných nezamestnaných. Viacerí politici sa opovažujú považovať to za signál rozbehu ekonomiky, prípadne za dôsledok vplyvu európskej konjunktúry na slovenských výrobcov. Niektorí vládni činitelia, vrátane premiéra Mikuláša Dzurindu, vytrvalo ignorujú skutočnosť, že prebiehajúce obdobie je zo štatistického hľadiska najlepšie v každom roku, pretože z evidencií odchádza časť registrovaných na sezónne práce.
Čudný úspech Znakom negatívneho vývoja je však miera zníženia zamestnanosti, ktorú Národný úrad práce zaznamenal v posledných štyroch mesiacoch. A tá je v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi oveľa nižšia. Hlavné sezónne odvetvia - poľnohospodárstvo a stavebníctvo - teda "berú" menej ako v rokoch, keď bol ekonomický vývoj na vyššej úrovni. Je pritom zarážajúce, že sezónny pokles nezamestnanosti pripisujú viacerí koaliční politici vládnej aktivite. Napriek tomu, že okrem viac-menej formálnych aktivít v podobe vypracovania koncepcie politiky zamestnanosti a konštituovania medzirezortnej komisie pre riedenie vysokej nezamestnanosti sa s týmto problémom prakticky nepohlo. Plánované zavedenie verejnoprospešných prác je tradičné a neoriginálne riešenie, ktoré prinesie iba krátkodobý efekt. Keď sa vyčerpajú peniaze určené na mzdy, budú sa pracovníci musieť vrátiť do evidencie úradov práce. Problém nezamestnanosti sa veľkej časti koalície javí ako sekundárny. Za prioritu považujú riešenie ekonomických vzťahov, bez priameho uvedomovania si reality nezamestnanosti. Predpoklad, že zlepšovanie ekonomiky na seba automaticky "nabalí" rast zamestnanosti, sa však nemusí naplniť. Sprievodným javom rastu hrubého domáceho produktu ako zjavného a najdôležitejšieho ukazovateľa ekonomického vzmáhania sa totiž nemusí byť aj znižovanie nezamestnanosti. Nebude, ak sa hospodársky rast dosiahne zvýšenou produktivitou práce už zamestnaných ľudí, na ktorej zamestnávatelia bazírujú, pričom jej nižšiu úroveň paradoxne dávajú za vinu zamestnancom, hoci je to vec kvality riadenia.
Vláda bez priorít Bez priameho vkladu a priameho záujmu vlády sa nezamestnanosť nezníži. Ak viacerí ministri tvrdia, že vláda je len regulátorom a nie priamym iniciátorom ekonomických a sociálnych procesov a nemôže priamymi prostriedkami ovplyvňovať ani vývoj nezamestnanosti, ako môžu obhájiť, že sú ochotní bez výčitiek pravicového myslenia poskytnúť na obnovu bankového sektora vyše sto miliárd korún? Nemal by sa v tomto prípade tiež riadiť zásadou, že Slovensko má trhovú ekonomiku, kde majú byť kompetencie štátu iba minimálne? Poskytnutie sto miliárd asi možno označiť len za regulovanie prirodzených procesov. Zľahčovanie problému nezamestnanosti nie je teda výsledkom ideologickej bariéry, ale otázky priorít. V krajine s 20-percentnou nezamestnanosťou sa o prioritách nedá diskutovať. Tie majú byť jasné a zreteľné. Predmetom diskusií môže byť, aké cesty sú primerané.
Spornou je otázka, či by bolo finančne únosné a politicky vhodné subvencovať firmy s ťažkosťami, keďže nároky na záchranu by išli nad rámec finančných možností. Rozumným riešením sa javí priama podpora vzniku priemyselných parkov, ktoré by sa mali stať "nasávačmi" nových pracovných síl. Zatiaľ však nie je na Slovensku ani jedna hospodárska zóna. Ak sa aj o nejakých uvažuje, majú sa lokalizovať v západnej časti krajiny, kde je nezamestnanosť najnižšia. Investori o postihnutý východ alebo sever nejavia záujem. Vybudovanie priemyselných parkov však stále ostáva len v rovine legislatívnej prípravy. Ani SDĽ doteraz nedokázala definovať, ako si predstavuje oživenie poklesnutej výroby a toľkokrát pomenovanú nevyhnutnosť tvorby pracovných miest. Predseda strany Jozef Migaš síce kontinuálne vyhlasuje, že vláda sa týmto problémom málo zaoberá, SDĽ však tiež nedáva takmer žiadne účinné a perspektívne návrhy. Predlžovanie celej situácie charakterizuje "kompetenčný spor" medzi ministerstvom práce a ministerstvom hospodárstva. Kým prvý zastáva názor, že nenesie za to priamu zodpovednosť, pretože je to záležitosť ekonomických rezortov, tie sa zase pýtajú, prečo je v názve ministerstva slovo práca. A do toho prichádza zákon o konkurze a vyrovnaní, ktorý popri všetkej svojej potrebnosti ohrozí tisíce zamestnaných.
Predpokladá sa, že rýchle vyhlásenie bankrotu firmy bude znamenať atraktivitu pre budúceho investora, ktorý prijme ľudí späť. Môže sa to stať, rovnako ako sa to nemusí stať. Podobne ako pri vzťahu rastu zamestnanosti a rastu HDP, ktorý je tiež len možný. Táto nepravdepodobnosť pravdepodobnosti je príznačná pre celú slovenskú súčasnosť.
V čom je hlavný problém? Nebezpečné je, že na Slovensku sa do veľkej miery riešenie problému nezamestnanosti nepostavilo do roviny: kto, kedy, kde a ako vytvorí pracovné miesta. Nezamestnanosť sa vo viacerých politických kruhoch chápe takmer výlučne ako dôsledok nemorálneho správania sa nelegálne zamestnaných, ktorí zároveň pracujú načierno. Rovnako to má byť dôsledok chybných zákonov, ktoré umožňujú, aby sa v evidenciách úradov práce viedli aj ľudia, ktorí o nájdenie si práce nemajú záujem. Ak by sa aj hneď všetci nelegálne zamestnaní, rovnako ako ženy, ktoré chcú zostať doma s deťmi, z evidencie vyradili, nezamestnanosť by sa znížila maximálne o 3-4%. Vyčistením evidencie sa však ako prejav nemohúcej ekonomiky nezmenší. Preto je smiešne, ak predkladatelia tieto návrhy prezentujú ako prostriedky, ktoré majú pôsobiť na rast zamestnanosti. Nazeranie na problém vysokej nezamestnanosti má aj ďalší negatívny rozmer: vnímanie ľudí bez práce. Stereotyp formuly o lenivých osobách, ktoré nemajú záujem nájsť si robotu alebo sa sťahovať za ňou do druhého mesta, je skreslený. Neustálym mediálnym forsírovaním sa však ako "prototyp" začína vo verejnej mienke ustaľovať práve minoritný typ nezamestnaného, ktorý naozaj nechce nikde pracovať. Ako sa potom môže cítiť "objektívny" nezamestnaný, ktorý má uživiť rodinu zo štvortisícovej podpory alebo trojtisícových sociálnych dávok?
Slovensko má vysokú nezamestnanosť. Nezaslúži si to. Občania tejto republiky si nezaslúžia, aby nemali prácu. A nemôžu si za to sami. Rovnako nemôžu ani za politikov, podľa ktorých je súčasný stav výsledkom ich práce v predchádzajúcich 40 rokoch. Ak je krajina v sociálnom ohrození, ak masová nezamestnanosť siaha na podstatu jej ekonomickej a spoločenskej odolnosti, musí sa vyhlásiť všeobecná mobilizácia. Avšak nie v podobe niekoľkých slovných výstupov po zverejnení najnovších štatistík.
Autorka (1977) je redaktorka Národnej obrody
