Obavy z „východniarov“
V Európskej únii sa na sklonku minulého tisícročia živo diskutovalo o lacnej pracovnej sile, ktorá z východu zaplaví celý trh práce vyspelého Západu. Citlivá otázka rozvírila hladinu verejnej mienky najmä v Nemecku a v susednom Rakúsku. Obe krajiny majú s pracovníkmi z Východu svoje dávne skúsenosti. Majú ich však aj s pracovnou silou zo Španielska, Portugalska, Talianska, teda, takpovediac so svojimi. Starosti majú aj s predpokladaným nedostatkom pracovných síl vo svojom hospodárstve už v tomto tisícročí, teda, od roku 2001. Čo s tým?
Voľný pohyb pracovnej sily v rámci EÚ vychádza zo základného práva občanov zjednotenej Európy - voľne sa pohybovať, usídľovať, pracovať. Ak sa staneme vlastníkmi rovnakého práva po našom začlenení, kto vysvetlí prácechtivým pútnikom z európskeho východu, že musia počkať, že zatiaľ nemajú nárok, že sa musia podrobiť skúšobnej lehote, vytrvať v akomsi prechodnom období? To môže trvať tri, päť, alebo i osem rokov. Môže sa vôbec takto vybudovať očakávané vedomie spoločného Európanstva všetkých obyvateľov starého kontinentu? Sotva. Rakúsko i Nemecko sa chcú jednoducho pred nami, východniarmi, chrániť. O Francúzoch, Belgičanoch, či Holanďanoch ani nehovorím, Španieli, Gréci, Portugalci rozmýšľajú o stratách, ktoré by ich ekonomiky, dotované EÚ zo štrukturálnych fondov, utrpeli po napojení sa východného bloku na tie isté zdroje.
V niektorých bohatších regiónoch únie dokonca zvažujú i občiansky plebiscit, ktorý by svojím hlasovaním rozhodoval o akceptovaní chudobných príbuzných z východu - ako rovnocenných spoluobčanov. Východ sa v západnej Európe opäť začína písať s veľkým V, teda ako staronový nevypočitateľný fenomén. Ako sa ukázalo po summite v Nice, pre Francúzsko predstavuje otváranie EÚ na východ posilňovanie sily Nemecka v Európe, ktorá je údajne už i tak predimenzovaná. Jacques Chirac síce uchádzačom z Východu dvere pred nosom nepribuchol, ale žiadny záväzok súvisiaci s prijímaním novicov (politická deklarácia nie je záväzkom) sa ani v Nice oficiálne neprezentoval.
Odkladanie nevyhnutných reforiem v únii naznačuje, že rozširovanie bude aj v tomto roku narážať neustále na nové problémy, s ktorými prebiehajúce otváranie kapitol spoločnej európskej legislatívy nemusí počítať. To všetko môže nahrávať nielen západným euroskeptikom, ale aj východným populistom, nacionalistom a demagógom, čakajúcim vytrvalo na svoju príležitosť vo všetkých kandidátskych krajinách, vrátane tých prvovlnových. Pravdou však je, že spoločný a jednotný európsky domov s nájomníkmi európskejšími a menej európskymi, s privilegovanými a odmietanými, je viac ilúziou ako reálnou možnosťou. Vyrovnávanie rozdielov medzi jednotlivými Európanmi, v nerovných podmienkach, je totiž nezmyslom.
Tibor Ičo je publicista
