My a Masaryk
Siedmy marec bol na Slovensku bežným dňom, ako každý iný. V susedných Čechách mal minulý utorok úplne iný charakter. V západnej časti bývalej ČSFR si pripomenuli 150. výročie narodenia prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka. Oslavy sa konali v jeho rodnom Hodoníne za prítomnosti súčasného českého prezidenta Václava Havla a americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej. Pomníky T.G.M. odhalili v Brne i na pražskom Hradčanskom námestí.
Pri takejto udalosti by malo byť samozrejmosťou, že na oslavách zaznejú aj slová slovenského politika, pretože Masaryk stál aj pri zrode našej štátnosti (a nakoniec, bol po otcovi Slovák). Bohužiaľ, nestalo sa tak. Síce je pravda, že vláda, parlament, ani prezident ČR sa neobťažovali žiadneho reprezentanta SR pozvať, ale zdá sa, že aj slovenským politikom "nepozvanie" prišlo vhod. Stále sa obávajú, že akýmkoľvek verejným deklarovaním svojho postoja voči Masarykovi by získali čierne body u voličov.
Meno Tomáša Garrigue Masaryka sa pomaly vytráca z povedomia občanov SR. Na Slovensku prakticky neexistuje relevantný politický subjekt (s výnimkou Demokratickej strany), ktorý by sa k Masarykovmu odkazu hlásil. Je obrovskou hanbou, že v čase, keď sa vedú vášnivé spory o umiestnenie pamätnej tabule Jozefovi Tisovi v Žiline, nemáme v hlavnom meste ani jednu sochu pripomínajúcu si T.G.M., či ulicu nesúcu jeho meno. Zároveň je to ukážkou našej duchovnej úbohosti, v ktorej sa nachádame. Nejde o nekritické prijímanie ,,tatíčkovského kultu", ale o prirodzené vzdanie holdu človeku, bez ktorého by bolo dnes možno Slovensko iba uhorským Felvidékom s akousi zabudnutou slovenskou menšinou.
