Morálka ľavicového politika
Vo viacerých príspevkoch v diskusii o ľavici sa objavili dve tézy, ktoré autori stavajú proti sebe: ľavica musí byť "medzi ľuďmi" a ľavica musí byť "vo vláde". Prvá téza akoby považovala za najväčšiu hodnotu solidaritu a vyjadrovala onen "etický socializmus", druhá akoby bola viac pragmatická.
Som hlboko presvedčený, že Eduard Chmelár, Ivan Štefunko či Michal Polák sa hlboko mýlia, ak si myslia, že ľavica môže byť iba "medzi ľuďmi", alebo len "vo vláde", lebo v skutočnosti tieto tézy hovoria o iných rovinách politiky, ktoré sú veľmi ľahko zlučiteľné.
Naozajstný problém totiž nestojí tak, že si ľavica musí vyberať medzi prvou či druhou alternatívou. Žijeme v parlamentnej demokracii, v ktorej sa všetky pre občana závažné rozhodnutia prijímajú v zastupiteľských orgánoch (či už na celoštátnej alebo na komunálnej úrovni). Ak sa teda ľavica chce zúčastniť na tomto procese, musí sa v demokratickej súťaži uchádzať o "kreslá" v týchto orgánoch.
Spojené úrovne politiky Je mi jasné, že v modernej demokracii sa dá veľa dosiahnuť prostredníctvom neformálnych i formálnych občianskych iniciatív a združení najrôznejšieho druhu (mládežnícke či ženské organizácie, ochranárske skupiny, odbory a pod.), tie sú však vždy "len" nátlakovými skupinami. Chcem tým zdôrazniť, že ak v príslušnom zastupiteľstve sedí pravicová väčšina, žiadnym tlakom ľavicových organizácií, hoci aj budú vyjadrovať názor väčšiny občanov, nepodľahne. Samozrejme, bude ju to stáť úspech v najbližších voľbách, ale napokon predsa len pôjde ľavica do volebnej súťaže a získa moc (účasť na vláde). Pritom nie je dôležité, ako sa príslušná strana či hnutie volá - bude to ľavicový subjekt, kto by mal presadzovať ľavicovú politiku.
V skutočnosti totiž musí naozajstná ľavica dve v úvode spomínané tézy vo svojej politike spájať. Nemôžeme sa vzdávať účasti na vláde, teda na vykonávaní moci. Na druhej strane to však nemôže byť samoúčel a už vôbec nie cieľ ľavice. Skutočným cieľom je totiž slúžiť ľuďom, využívať moc na riešenie ich problémov, pomáhať im prostredníctvom vlády vo chvíľach, keď to naozaj potrebujú. Zdôrazňujem slová "skutočný" a "naozaj". Chcem tým povedať, že ľavica sa v žiadnom prípade nemôže po vstupe do vlády odtrhnúť od každodenného života radových občanov. Nestačí, že v jednom prieskume pred voľbami zistíme, čo ľudia chcú, musíme neustále zisťovať ich potreby, poznať ich názory, ich reakcie na našu politiku.
Minister medzi ľuďmi To všetko je možné zistiť iba vtedy, ak sa ľavicoví politici nezavrú do vládnych bavorákov a klimatizovaných kancelárií. To všetko je možné zistiť, ak sa ľavicoví politici nestretávajú len s topmanažmentmi podnikov. To všetko je možné zistiť, iba ak sa ľavicoví politici neobklopia pätolízačmi. Ľavicový člen vlády musí vyhľadávať príležitosti na neformálne stretnutia s takými ľuďmi, ktorí od nich nie sú priamo závislí. Úlohou ministra nie je celý deň (dokonca aj víkend) presedieť na úrade a "poctivo" pripravovať vládne materiály. Na to musí mať spoľahlivý a odborne zdatný aparát. Jeho úlohou je robiť zásadné a strategické rozhodnutia. Ak tieto rozhodnutia majú byť v prospech občanov, musí byť "medzi nimi".
Ľavicový človek totiž môže byť aj "vo vláde", na vysokom politickom poste, ale ani vtedy nesmie zabúdať na radových občanov. Potom naplní prvú, aj druhú tézu zároveň a skutočná moderná ľavica, o tom som presvedčený, je práve taká. Napísané jednou vetou: Morálka ľavicového politika je v tom, že sa vie vždy vcítiť do myslenia a konania radového občana, bez ohľadu na post, ktorý zastáva.
Viac ľavicového konania Ľavicový politik sa podľa mňa od pravicového odlišuje práve tým, že hoci je veľmi vysoko, stále, pri každom svojom kroku rozmýšľa, čo to urobí s radovými občanmi. Chodí medzi nich, stretáva sa s nimi a počúva ich. Mám praktickú skúsenosť: keď chodí medzi ľudí hviezda zo šoubiznisu (alebo jednoducho z televíznej obrazovky), ľudia chcú skôr počúvať. Keď však príde medzi ľudí politik, počúvať by mal práve on. Všimnite si však mnohých našich politikov, ako v diskusiách počúvajú najradšej sami seba, ako vystúpia ku každej téme, ako musia všetko okomentovať. Nemožno sa potom čudovať, že pri stretnutiach s ľuďmi ostáva len málo času na ich vyjadrenia. A to nehovorím o "láske" viacerých ľavicových politikov k masovým zhromaždeniam, ktoré im síce môžu dodať odvahu, ale väčšine zúčastnených neumožnia povedať nič poriadne. Politik potom stráca pravdivý obraz o bežnom živote.
Byť "medzi ľuďmi" alebo byť "vo vláde"? V skutočnosti teda nejde o otázku z oblasti politickej teórie. Je to otázka politickej praxe. Je to otázka, akú úlohu zohráva v rozhodovaní politika znalosť skutočných pomerov v spoločnosti a najmä, ako sa vie vrcholový politik (musím to zopakovať) vcítiť do myslenia a konania občana pri svojom rozhodovaní. Je to otázka, v čom a ako sa prejavuje naozajstná zodpovednosť ľavicového politika. Je to otázka jeho ľudského charakteru.
Slovenská ľavica sa často utápa v neúprimných gestách a slovách, ktoré radovým občanom nič neprinášajú. Slovenská ľavica však potrebuje konkrétne činy, ktoré dokážu, že do vlády ide len preto, aby bola medzi ľuďmi v ich prospech.
Autor (1973) je hovorca SDĽ
