Reformou netreba strašiť
Priznám sa, že k reakcii na článok Braňa Ondruša Slovensku hrozí kolaps (SLOVO č. 16/2000) ma nepodnietili ani tak viaceré konštatovania, s ktorými sa nestotožňujem, ale najmä odkazy na Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), s ktorým, naopak, sa v mnohom stotožňujem nielen preto, že tam pracujem.
Reforma verejnej správy je celkom iste zložitý komplex problémov, ale netreba ňou strašiť. Slovensku hrozí kolaps väčšmi v prípade, že spravovanie verejných záležitostí ostane nezmenené, že naša krajina sa neodhodlá na potrebné kroky. Hoci neľahké, a to aj pre územnú samosprávu, ktorá má byť decentralizáciou kompetencií, finančných prostriedkov i politickej moci posilnená. Pod slovkom "posilnená" možno niekto vidí viac svojvôle, ale ktosi viac konkrétnej zodpovednosti a demokratizácie.
A to je aj hlavný kľúč k reforme - nie náklady na na ňu, ktoré, mimochodom, naozaj nemožno presne vyčísliť. To nie je finančná transakcia, ktorá musí byť predovšetkým návratná, bez ohľadu na iné súvislosti. Reforma sa primárne týka spôsobu riadenia vecí verejných, politických práv, ústavou garantovanej účasti občanov na správe vecí verejných.
Prečo generalizujeme? Ondruš považuje tézu o samospráve, ktorá je bližšie občanovi, za mýtus a tvrdenie, že reforma prenesie rozhodovania na úroveň, ktorú občan bezprostredne kontroluje, za lož. Zamrazili ma tiež slová o "ľuďoch, ktorí sú do funkcií volení bez ohľadu na svoje vzdelanie a odbornosť". Nuž, pokiaľ viem, neexistuje vyššia legitimizácia moci, ako sú demokratické voľby a nie je mi celkom jasné, ako sa dá spochybniť blízkosť samosprávy obcí a miest občanovi, keď sú priamo a demokraticky volení miestni poslanci, starostovia i primátori. Je pravda, že občania často nerozlišujú štátne a samosprávne orgány, ale spontánne sa vyberú najmä na tie druhé - pretože ešte ani jeden režim ich nenaučil chodiť tam, kam je to pre nich ďalej, teda na štátne úrady... Čo z článkov, tvoriacich verejnú správu, je občanovi bližšie než samospráva obcí a miest? A čo je na tomto konštatovaní mýtus?
Ponechala by som na vôľu voličov, koho považujú vo svojej komunite za autoritu, komu dávajú svoj hlas a dôveru. Vzdelanie a odbornosť nie sú podmienkou ľudskej múdrosti a schopností, ani bystrého úsudku, a nie sú ani podmienkou volieb na iných úrovniach, napr. do NR SR. Ani jedna sféra spoločnosti nie je imúnna voči neschopnosti, pretože tá priam zázračne vždy dokáže nájsť nejakú škáročku, ktorou sa pretisne, ale nemali by sme genaralizovať a namiesto argumentov sústreďovať odsudky. Nezdá sa mi vhodné ani pravdivé robiť z miestnych volených predstaviteľov všetkého schopných hlupákov.
Večný zápas o financie Vrátim sa ešte k otázke: Odkiaľ na to samospráva bude brať? A prečo by mala "brať", keď občania už teraz platia dane? Odkiaľ má na to štát teraz? Z daní občanov, z príjmov štátneho rozpočtu - veď výkon kompetencií ani v súčasnosti nie je zadarmo. Objem prostriedkov na kompetencie, ktoré by sa mali presunúť na samosprávu, sa pohybuje okolo 50 miliárd korún. Tu nemožno uvažovať o ďalších 50 miliardách, iba o tých, ktoré máme.
O tom, že štát je zaujímavý dlžník, ako píše Ondruš, už vieme a možno by ani nebolo také zlé, keby sa Slovensko o tom prestalo presviedčať. Pokiaľ ide o územnú samosprávu, rozhodne sa nezadlžila tak veľmi, ako sa dokázal zadlžiť štát. Ale úvahy o určení miery prijateľnej zadlženosti - pre každý verejný rozpočet - nemôžu byť na škodu práve pre prípady možných nesprávnych rozhodnutí.
Rozsah potrebných prostriedkov je zároveň dôkazom, že už len hovoriť o presune výkonu bez presunu financií je diletantské. Pri tejto chybe sa určite nedá pristihnúť ZMOS, ktoré nečakalo na zverejnenie výhrad SDĽ, aby pochopilo nevyhnutnosť zmien v oblasti financovania. A mimochodom, združenie sa o kompetencie pre mestá a obce spolu s financiami nebije niekoľko mesiacov - ale od roku 1990, teda od času, keď viaceré subjekty súčasného politického života ešte vôbec neboli na svete.
Štyri roku nie sú morom času Reforma verejnej správy je vážnym rozhodovaním v každom období. O zložitosti uplynulých rokov svedčí výrečne fakt, že ju nedokázalo zavŕšiť ani jedno vládne či parlamentné politické zoskupenie. To súčasné to hádam dokáže, a možno aj nedokáže - závisí od neho, čo chce vlastne stihnúť a na čo stačí jeho vnútorná sila a súdržnosť. Štyri roky volebného obdobia, z ktorých už dobrý rok a pol uplynul, nie sú na realizáciu takých zásadných zmien, ako je reforma, morom času. "Ponáhľať" sa netreba pre ZMOS, ale pre Slovensko, ktoré otáľaním neustále stráca, pre systém verejnej správy, ktorý je kvôli chýbajúcej samospráve na regionálnej úrovni od roku 1990 neúplný, pre napĺňanie myšlienky o modernej demokratickej spoločnosti a napokon azda pre to, že sa k reforme zaviazali politické subjekty vo svojich programoch a vláda v programovom vyhlásení.
A pokiaľ ide o korupciu? Nie je všade rovnaká, ani vo všetkých systémoch a na všetkých úrovniach, ani vo všetkých krajinách. Nemám ilúzie o tom, že samospráva bude automaticky imúnna voči pokusom zneužiť právomoci a postavenie, voči mámeniu podľahnúť korupcii, či voči iným neetickým prvkom. V každom prípade treba využívať všetky a hľadať aj neustále nové možnosti na znižovanie miery korupcie, nech už hrozí na ktorejkoľvek úrovni. Deliaca čiara nemôže viesť medzi štátnou správou a samosprávou, ale medzi dovoleným a nedovoleným konaním. Ak je v USA korupcia vyššia v samospráve než v štátnej správe, nedokazuje to vyššiu "nemravnosť" ľudí v tejto sfére, no to, že v tamojšej samospráve je sústredených zrejme viac kompetencií. Pokusy o korumpovanie ľudí bez rozhodovacích právomocí by totiž boli pomerne veľkým kapricom asi aj v Amerike.
Pokiaľ ide o postoje ZMOS voči reforme - nepodporujeme ju z hľadiska krátkodobých zámerov či potrieb. Podporujeme ju preto, lebo sme si vedomí svojej zodpovednosti za vývoj nielen obcí a miest, ale i celého Slovenska.
Autorka (1958) je hovorkyňa ZMOS
