Mostar je od slova most?
Sme dvaja a tvoríme jeden miniatúrny filmový štáb. Do Bosny a Hercegoviny sme prišli za narkomanmi, ktorí v komunite Cenacolo v Medžugorí našli Boha a spolu s ním silu a vieru, že sa zbavia svojej závislosti. Sprevádzajú nás manželia Merkovičovci a na prácu nám pripravili tie najlepšie podmienky.
Vieme, že tridsať kilometrov od Medžugoria je Mostar. Zabúdame na narkomanov a prosíme Oľgu Merkovičovú, aby nás zviezla. Ochotne súhlasí. Mostar má rada, chodí tam nakupovať. Preto rýchlo balíme techniku, nakladáme ju do auta a pri sebe si nechávame iba fotoaparáty. Sme radi, že opúšťame skomercionalizované turistické centrum, tešíme sa z cesty zeleným údolím a pýtame sa na všetko možné. Počúvame o posledných udalostiach z pohľadu domáceho a veríme, že to, čo uvidíme, nám hádam vysvetlí to, čo sme doteraz nemohli pochopiť. Sme zvedaví. Niekoľko kilometrov pred nami sú dejiny, ktoré si veľmi dobre pamätáme už aj my.
Koniec bratstva Pani Oľge kladieme obvyklú otázku: Prečo? ,,Neviem, nik nevie," odvetí. Zamyslí sa. Blížiace sa mesto a cestu, ktorou prechádza, odrazu vidí ako pred niekoľkými rokmi. Pred vojnou bol každý z Juhoslávie. Málokto povedal, ja som zo Slovinska, ja z Čiernej Hory, z Macedónie… Šesť krajín bolo vždy jednou jedinou, všade bolo doma. Preto sa len veľmi ťažko dalo pochopiť a vysvetliť, že sa pod vedením Slobodana Miloševiča odrazu začala štiepiť štátna armáda, prečo z nej začali vojaci dezertovať a ako sa začali vytvárať vojenské a politické frakcie.
Ľudia, ktorí sa dovtedy mali radi a vzájomne si rešpektovali právo na akékoľvek náboženské vyznanie začali po sebe strieľať. Armáda sa stala nástrojom moci namiereným proti nesrbským národom, prvým terčom a obeťou boli moslimovia. Chorváti sa postavili na stranu ohrozených a zásobovali ich zbraňami. Jedného dňa sa však aj oni zobudili s pažbou na spánkoch. Držali ju práve moslimovia. Vtedy, kvôli nevysvetlenej vojne, sa dlhoročné priateľstvo a bratstvo stratilo, most medzi chorvátskou a moslimskou časťou Mostaru zbúrali. A nielen symbolicky.
V nešťastnom meste Minulosť v očiach našej sprievodkyne je ešte stále prítomná a aj hneď vedľa nás. Neďaleko novovybudovaných komunikácií vidíme veľa miest označených policajnými páskami. Tu všade boli, sú, alebo môžu byť míny. A popri týchto tichých výkričníkoch hlučne, rýchlo a nevšímavo prechádzajú mercedesy a audi. Pokojne ich nasledujeme. Smer naznačujú šípky na vozovke. Zrazu prejdeme popri žltočervenej tabuľke a zastaneme v meste, o ktorom z novín, rozhlasu a televízie musel vedieť takmer každý. Sme v nešťastnom Mostare. V Bosne a Hercegovine mal postavenie ako Bratislava v Československu. Hlavné mesto Hercegoviny, ale vedľa bosnianskeho Sarajeva nie až také dôležité. Napriek tomu krásne. Pani Merkovičová zaparkuje v chorvátskej časti. Pôvodom je Slovenka, jej manžel je Chorvát, preto si do moslimskej časti netrúfa prejsť. Niektorí sa vraj vôbec do Mostaru neodvážia. Myslia si, že sa tu ešte stále strieľa. Priznávame sami pred sebou, že sme týmito poslednými vetami trochu zaskočení.
Prechádzka cez zbúraniská Ďalej teda musíme ísť sami, bez sprievodného slova. Informácie sa k nám však dostávajú v obrazoch každým pohľadom. Berieme so sebou aj kameru, vykračujeme po upravených i neupravených chodníkoch v ústrety slnečnému mestu na pravé poludnie. Smer si vyberáme viac-menej intuitívne. Myslíme si, že zbúraný most, na ktorý sa najviac "tešíme", nemôžeme minúť. Aby sme sa dostali k najbližšiemu mostu, pravdepodobne náhradnému, musíme prekonať niekoľko prekážok a s nimi spojených šokov. Prechádzame totiž cez zbúraniská. Hádame. Čo to bolo? Dom? Škola? Lekáreň? Na mesto pred nami sa pozeráme cez vybité okná. Čo ešte uvidíme? Zarazení a zhrození prestávame asi po piatich minútach medzi sebou komunikovať. Vykladáme svoje fotoaparáty, do vreciek si strkáme niekoľko filmov a jeden na druhom vidíme, že sme odhodlaní zájsť čo najďalej, kam sa až bude dať.
Vojna zobrala mestu všetky tvary a farby. Sama sebou a krásnou ako vždy ostala len Neretva, neuveriteľne tyrkysovozelená rieka rozdeľujúca mesto na dve, už nie také spriatelené časti. Pri sledovaní veľkej premávky áut z jednej časti mosta na druhú, a teda aj z jednej časti Mostaru do druhej, sa trochu čudujeme slovám Oľgi Merkovičovej. Na prvý pohľad sa nám zdá, že občiansky konflikt je skôr zveličením, ako skutočnosťou.
Ako votrelci To, že sa však veci zmenili, nám nevedomky potvrdzovala jedna postavička. Bol ňou starší pán s rukami zovretými za chrbtom, ktorý len veľmi pomaličky prechádzal cez most a zastavoval sa na každom kroku. Pozeral do vôd Neretvy, prechádzal z jednej strany chodníka na druhú, hľadel do diaľky a… Pred sebou a okolo seba mal mesto, ktoré veľmi dobre poznal a ktoré, napriek niekoľkým mesiacom od skončenia vojny, ešte stále nespoznával. Neprestával sa čudovať. Toto nebolo jeho mesto.
Na chvíľu držíme jeho krok, spomaľujeme tempo, fotografujeme a začíname do seba vstrebávať atmosféru metropoly Hercegoviny. Metropoly… Opantáva nás výrazný pocit, že do tohto mesta nepatríme. Sme cudzinci, turisti, votrelci. Ešte horšie - sme novinári. Naše väčšie objektívy, pozorovanie budov, sledovanie deja, priame hľadenie do očí vzbudzujú nedôveru. Niekoľkokrát si rozmyslíme, či sa ešte priblížime, či zaostríme, alebo či cúvneme krok späť. Musíme zistiť, kam a medzi koho sme sa to vlastne dostali.
Splín a apatia Treba povedať, že mesto má už vojnu za sebou, pravdepodobne sa s ňou však ešte nevyrovnalo. Na tvárach a pohyboch domácich sa zračí apatia, vychádza z celej ich osobnosti a života. Snažili sme sa v ich očiach nájsť aspoň jeden postoj k tomu všetkému, hnev, odhodlanie, hanbu, motiváciu, čokoľvek. Nenašli sme vôbec nič. Niekedy sa zdalo, že zrúcaniny a neupravené mesto je pre nich asi niečo úplne normálne. Pohyb na uliciach bol spomalený, ticho prenikavé, občasná vrava tlmená, ako pokoj pod napätím. Všetko akoby čakalo na rozbušku.
Trochu sme fabulovali. Takou malou rozbuškou môže byť aj roztržka. Na začiatku úplne nevinná. A vyprovokovať sme ju mohli aj my. Keby sme, napríklad, reagovali na štipľavé, nepriateľské poznámky, nedôverčivé pohľady, skrútené tváre, ktoré sa nepokojne pýtali: "Načo sa na to pozeráš? Čo si zvedavý? Čo tu hľadáš?" Často sme za sebou počuli pokriky: "Hej, hej, to nefoť!" Alebo: "Daj marku za tú fotku!"
Priznávame, že to bol len jeden druh reakcií. Niekto sa dokázal aj usmiať, hoci len placho, veselšie typy dokonca zamávali na pozdrav. Pomaly sa pred nami vytváral celkom plastický obraz Mostaru, objavili sme jeho dnešné najtypickejšie rysy, na pozadí minulosti a prítomnosti.
Ulica je krásny dom Tak, ako reakcie, aj ľudí samotných sme stretli rôznych. Na prahoch domov v rušných uliciach mesta kde-tu vysedávajú starší páni, väčšinou s fľašou piva v ruke a s pohľadom upreným do zeme. Nemusia to byť nevyhnutne bezprizorní, alebo inak nešťastní jedinci. Veľmi dobre sa dajú zaradiť aj medzi veseliacich a popíjajúcich mužov na trhu, len sme ich pravdepodobne zachytili už v ďalšej fáze. Podávali rukolapný dôkaz, že sa aspoň niečomu venujú. V tomto smere menej presvedčivo, a najmä nedôveryhodnejšie, pôsobia skupinky mladíkov, miestnych fajčiacich frajerov v koženom. Podozrivo pozorujú okolie a pri tom sa im tiež zdá všeličo podozrivé. Sú medzi nimi mnohí, ktorí využili situáciu, chaos a neporiadok po vojne, začali podnikať a zdá sa, že predmetom ich záujmu je hocičo. Postávajú na ulici a ich miesto je niekde na pomedzí luxusne zrenovovaných reštaurácií s reprezentačným personálom a bližšie neidentifikovateľných barov a kaviarní. Snažíme sa im vyhnúť a radšej si držíme odstup.
Vlastné si nedáme, cudzie nechceme Po tomto odmietnutí sa ešte zamýšľame nad ostatnými. Pýtame sa, čo asi robia. Prechádzajú sa po ulici, akoby im nič nechýbalo, nič ich nezaujímalo. Akoby nepracovali. To nám trochu vysvetľuje, prečo revitalizácia mesta pokračuje tak pomaly. Mierové sily OSN sú už len kde-tu. Zo Západu dostal Mostar istú finančnú dotáciu, ale pustiť dovnútra zahraničný kapitál nehodlá. V krajine všeobecne panuje obava, že sa historické, kedysi známe a obľúbené mesto rozpredá. Medzi vlastnými obyvateľmi sa síce nájde niekoľko veľmi solventných jedincov, radšej však investujú do vlastného, ako do verejného. Preto na prechádzke mestom kráčame okolo rozstrieľaných a úplne zničených budov, medzi ktorými sa občas vyskytne pekne opravené a namaľované zlatníctvo, bar alebo ambasáda. Akoby to stačilo.
Priority štátu sa zdajú byť neznáme. Dajú sa však odhaliť, ak predpokladáme, že čo existuje vo veľkom, je aj v malom, a naopak. Príkladom by mohli byť rozbúrané domy, bývalé štátne inštitúcie i domy v osobnom vlastníctve a pri nich zaparkované mercedesy. Vraj sa dajú doviezť za veľmi výhodnú cenu…
Most cez Neretvu S hlavou plnou rôznych počudovaní sa napokon dostávame do cieľa. Meno Mostar je odvodené od slova most a my práve stojíme pred tým historicky najvzácnejším. Klenot osmanskej architektúry, ktorého výsledná podoba sa držala od roku 1566, obmýva voda. Z jeho tridsaťmetrovej dĺžky a dvadsaťmetrovej výšky neostalo takmer nič. Len tušené piliere a farebné grafitti žiariace spod tyrkisovej Neretvy. Pozeráme sa hlboko dolu a máme pocit, že rozjímame nad pochovaným skutočným i symbolickým mostom medzi Chorvátmi a moslimami. Vniká do nás nepríjemný pocit, že všetko je nič a pochybovať treba úplne o všetkom. Kedysi by sme na tomto mieste mohli prejsť na chorvátsku stranu mesta. Teraz sa musíme vrátiť niekoľko metrov, smerom k najbližšiemu mostu. Ešte raz si teda ukladáme do hlavy všetko zo starej, historickej časti Mostaru - Kujundziluk a predstavujeme si, čo by z nej opäť mohlo byť.
V jednej chvíli pri tom natrafíme na hlúčik piatich mužov. Už z diaľky sme videli, že si v niekoľkominútových intervaloch posúvajú medzi sebou pušku (pravdepodobne vzduchovku). To, že v samotnom centre mesta strieľajú do papierového terča nám odhalí práve vtedy, keď prechádzame okolo domu s múrikom, na ktorom je položená kamenná tabuľka s veľkým čiernym nápisom Don´t forget. Obraz, ktorý vytvára spolu s mieriacimi strelcami na druhej strane ulice, vzdialenými asi dva metre, si budeme pamätať asi navždy. Naozaj nemožno zabudnúť. Ani na tento výjav.
Autorka (1977) je študentka žurnalistiky na FiF UK
