Martin nepriniesol nové voľby
V sobotu neprišiel Martin na bielom koni a nepriniesol so sebou ani nádej na predčasné parlamentné voľby. Situácia na Slovensku ničím nepripomínala deň ľudového hlasovania, o ktorom sa v poslednom čase stále len rozprávalo. Po neúspešnosti plebiscitu mnohí napádali jeho inštitút ako taký. A pravdu povediac, asi právom. Na Slovensku totiž občania zrejme ešte nie sú zvyknutí na priamu formu demokracie. I keď po viac ako desiatich rokoch by na to už bol ten pravý čas. Namiesto prejavovania svojho názoru stále uprednostňujú iné akcie, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Trnavčania sa napríklad uplynulú sobotu viac zamerali na otvorenie nového hypermarketu. Zatiaľ čo pred jeho vchodom v treskúcej zime stáli niekoľkometrové rady, referendové miestnosti zívali prázdnotou. A položme si ruku na srdce - nie je výhodnejšie kúpiť si televízor za akciovú cenu, ako sa zúčastniť na dajakom plebiscite? V dedine Suchej nad Parnou ľudí viac lákali hody. Aj taký je náš národ slovenský. Chybou však v tomto smere boli aj zle označené budovy, v ktorých sa konal hlasovací akt. Mnohým takéto informačné tabule dokonca chýbali, alebo ich umiestnili na neviditeľnom mieste. Zatiaľ čo pri parlamentných voľbách v roku 1998 označenie volebných miestností až bilo do očí, v sobotu akoby ich chcel ktosi skôr skryť. V jednej z referendových miestností v Trnave sme si všimli ďalšiu zvláštnosť. Pri parlamentných, komunálnych aj prezidentských voľbách sme boli zvyknutí, že vzor hlasovacieho lístka bol vyvesený ešte pred volebnou miestnosťou. V sobotu sa však porušilo aj toto pravidlo a bol až vo vnútri. Zmenu jeho umiestnenia členovia referendovej komisie odôvodnili indíciami, že vonku by ho mohol niekto znehodnotiť.
Do tretice ešte jedna poznámka. Pohľad na ľudí, ktorí vychádzali z referendovej miestnosti s obavami v očiach, či ich ktosi nevidí, bol úplne bežný. Referendum totiž zase spolarizovalo spoločnosť. To bolo zrejme aj dôvodom nízkej účasti občanov. Mnohí sa totiž obávali, aby v komisii nesedel ich dajaký známy. Podľa niektorých totiž účasťou na plebiscite potvrdia svoju orientáciu na jednu stranu. Sotva si ľudia osvoja inštitút referenda, pokiaľ sa bude konať vždy iba na politickú objednávku. Veď predsa aj otázka Ľuptákovho referenda v roku 1994 nebola na škodu veci. Problém bol iba v jeho iniciátorovi. A pretrváva dodnes. Na inštitút referenda a jeho využívanie si totiž viac zvykli politici ako samotní občania.
