Nemám nové posolstvo
Jožo Ráž
Narodil sa 24. 10. 1954 v Bratislave. Prvé skúsenosti so spevom zbieral v Detskom zbore Čs. rozhlasu v Bratislave a od svojich 15 rokov vo vlastnej kapele. Vyštudoval psychológiu na FF UK, ktorá sa mu však nikdy nestala zdrojom obživy. Stal sa zakladateľom a vedúcou osobnosťou legendárnej skupiny Elán, najúspešnejšej rockovej formácie na Slovensku, ktorá sa v roku 1981, po takmer desaťročí neoficiálneho pôsobenia, vydala na profesionálnu dráhu. Do dnešného dňa má na svojom konte 13 slovenských albumov, 5 anglických a jeden dvojalbum, 3,5 milióna nosičov predaných na slovenskom i českom trhu a niekoľko Zlatých slávikov. K dopravnej nehode, ktorá závažným spôsobom zasiahla do jeho života, došlo 20. júna 1999 v Bratislave. Je ženatý a má dvoch synov.
Ako sa máte, pán Ráž?
Tak. V rámci možností...
Vlaňajšia nehoda, na ktorej si zgustli vari všetky tuzemské médiá, síce potvrdila nezdolateľnú náturu Joža Ráža, zároveň mu však prehodila životnú výhybku. Ktorým smerom, to už zostáva pre nás záhadou. Pre vás tiež?
Súhlasím s vami, ale, bohužiaľ, vám neodpoviem, pretože zatiaľ sa mi to nevyjasnilo. Jediné, čoho som si po vyzdravení vedomý, je zmena. Celé štvrťstoročie pred nehodou som žil ako typický workoholik, dvadsať hodín denne som bol v pokluse, ustavične som niečo robil a nenormálne ma to bavilo. Nemal som s tým problém. Bol to život absolútne nadoraz. A teraz sa mi nechce robiť nič.
Ubehol takmer polrok od vášho návratu na verejnosť. Na jar ste sa vyjadrili, že viac ako jazvy vám pri pohľade do zrkadla prekáža to, že vyzeráte unavenejšie a staršie, ako sa cítite.
V tomto smere sa u mňa zatiaľ nič rapídne nezmenilo. Ale ja som optimista a verím, že sa mi podarí obrátiť koleso času a že v najbližších rokoch omladnem.
U každého umelca sa skôr či neskôr dostaví pocit akejsi opotrebovanosti, obavy, že riečište jeho kreativity vyschlo. Nie každý je však schopný si to navonok, a najmä sám pred sebou, priznať.
Ja som takýto pocit ešte nezažil. Ale čo je u mňa nové, alebo čo je problémom mojej terajšej životnej etapy, je to, že mne sa od tej nehody ešte stále nevrátila chuť hrať a spievať. Keby bolo po mojom, keby som mohol, tak by som so svojou umeleckou kariérou definitívne skončil. Tá túžba robiť muziku mi normálne zmizla.
To je však pre hudobníka vášho formátu delikátna situácia. Čo s tým?
To je jednoducho filozofický pocit. Ja som našu tvorbu a vôbec celú činnosť Elánu vždy považoval za vyjadrenie istého životného pocitu, za filozofiu. Teraz sa mi zdá, že všetky piesne, čo sme mali zaspievať, sme už zaspievali a že nemám nové posolstvo, čo by som chcel ľuďom povedať. A tým pádom nemám ani chuť spievať. Vždy som si myslel, že prinášam niečo, nejakú správu. Takže výrazové prostriedky mi "nevyschli", len jednoducho nemám čo povedať.
Zvláštne. Odkedy pozorujem vaše pôsobenie na hudobnej scéne i váš návrat do života, mám dojem, že ste ešte nepovedali svoje posledné slovo.
Ja netvrdím, že som povedal posledné slovo.
Takže sa hľadáte? Možno práve teraz je čas hovoriť o nových hodnotách, novej orientácii, novej sebadefinícii...
Pozrite, ak to tam bude, tak to tam bude. Ale zatiaľ je to prázdne.
Vraveli ste, že keby bolo po vašom, so spevom by ste nadobro skončili. Mám to chápať tak, že vás k návratu k muzike niekto alebo niečo dokopáva?
Už dosť dlho žijem z úspor a tie sa mi pomaly míňajú, takže život ma čoskoro donúti čosi podniknúť. Najjednoduchšie pre mňa je zahrať koncert a vydať platňu, lebo to viem a takisto viem, že to určite predám. Nemám také rezervy, že by som si mohol na štyri roky ľahnúť k moru a čakať na zázrak. Aby som prežil, budem musieť jednoducho niečo urobiť.
Najslávnejší slovenský rocker by mal však na odchod bez výčitiek neodškriepiteľné právo. Veď za dve desaťročia vytvoril hodnoty, dosiahol všetko to, o čom iní ani nesnívali.
Myslím si, že právo odísť mám, že som dal za dobrú cenu všetko, čo som mohol. No samotné právo v tom až takú rolu nehrá. Skôr je to otázka chuti ísť za ľuďmi a zapievať im svoje pocity, ktorú som ja vždy mal, teraz ju však postrádam. To sa dá, samozrejme, ľahko prekonať, hoci som nikdy nezažil, že by som sa postavil pred ľudí a spieval im bez toho, aby to zo mňa šlo prirodzene. No keď bude treba, dokážem to. Svoje remeslo som nezabudol a verím, že ešte viem urobiť veľký koncert pre športovú halu a uspokojiť ju. Na tom sa naozaj nič nezmenilo.
Mnohí zo strednej, ale i mladšej generácie vás dodnes majú za najnázornejší vzor muzikantskej revolty voči dobovým konvenciám a spoločenskej pretvárke. Človeka v nezameniteľnom, svojskom vydaní. Ako vníma tento fakt bývalý absolvent psychológie?
Na to sa dá dosť ťažko odpovedať. Čo žijem, to spievam a čo spievam, to žijem. Som v jednote sám so sebou. A keď to zvonku vyzerá tak, ako ste to popísali, tak to tak možno je. Nemám na tom teoreticky čo riešiť. Taký som. Vybavené.
Vo vašich piesňach sa až príliš často objavuje moment fatálnosti. Dokonca aj nehodu ste označili za zákonitú udalosť, logické východisko z vášho spôsobu života, ktoré naznačilo nutnosť zmeny. Prepáčte, ale tá dvojpólovosť bije do očí. Málokedy totiž premeškáte príležitosť dokazovať okoliu, ako sa vo všetkom držíte pri zemi.
To vás musím poopraviť. Ja neuctievam fatalitu a ani nijaké iné iracionálne prvky či princípy. Som však otvorený systém a uznávam jedno i druhé. Mám dve strany. Jedna je racionálna - pragmatická a druhá tak trochu psychotronická. Často sa riadim vlastnou intuíciou. A konám podľa nej. Ťažko povedať, či ma sklamala, alebo nesklamala. Napríklad, pokiaľ ide o nehodu na motorke, mal som tušenie, že sa mi niečo podobné stane. A tá intuícia ma, žiaľ, nesklamala. Len neviem, či mám mať z nej radosť... Mal som už také životné tempo a taký domotaný život, že bolo viac-menej logické, že sa niečo závažné musí stať.
Vidím tu akúsi paralelu s Jarom Filipom. Obaja ste žili absolútne naplno, obaja ste boli ukážkoví workoholici...
V niečom sme sa predsa len líšili. Jaro strašne veľa fajčil. Aj ja fajčím odjakživa, čo si pamätám, no len jednu cigaru denne. A tú si vychutnávam i dve hodiny.
Veríte v duševný softvér a v reinkarnáciu. Cítite sa vraj šťastným človekom, no zároveň by ste sa už nechceli v nejakej reinkarnovanej podobe vrátiť na zem. V tom je ale rozpor. Ak ste tu šťastný, prečo potom odmietate návrat?
Podľa mňa si to neodporuje a ani sa to nevylučuje. Domnievam sa, že systém reinkarnácie funguje tak, že duša ide na Zem s tým, že si vyberie hru a stupeň záťaže, pozitíva i negatíva, s ktorými chce fungovať. Vyberá si podľa toho, čo dosiahla vo svojej poslednej hre, čiže navolí si podstatne ťažšiu hru a pokiaľ ju zvládne dokonale, dosiahne maximálne možný počet bodov a potom už viac nemusí hrať. No a ja by som rád už v tomto živote dosiahol maximálne možný počet bodov, aby som sa nemusel do tejto hry vracať. To neznamená, že by som nemohol byť šťastný.
Napadá mi jedna paralela. Podobne ako vo vašom prípade, tak i v prípade prezidenta Schustera - obom vám lekári prakticky už nedávali nádej na prežitie - sa ako keby udialo niečo zvláštne. Veľa ľudí na vás myslelo, modlilo sa za vás oboch, v duchu vám posielalo časť svojej energie. Veríte, že to funguje?
Verím. Veril som tomu aj predtým. A čím je tých ľudí viac, tým sa zvyšuje počet jedincov, ktorí majú zvláštne nadanie zohrať v tom prenose dôležitú kvalitatívnu úlohu.
Pocítili ste to nejako?
Z okamihov počas a po nehode, bohužiaľ, žiadny takýto zážitok nemám. No niektorým svojim blízkym som sa vraj v tom kritickom čase (v noci po) zjavil a oni mali pocit komunikácie so mnou. Jano Baláž napríklad tvrdí, že cestoval v aute a zrazu ma videl sedieť na kapote. Vedel už, čo sa stalo, a tak usúdil, že som sa prišiel s ním rozlúčiť. Tak mi začal vravieť, aby som neodchádzal, že je ešte skoro na odchod a prehováral ma, aby som sa vrátil do tela. Tým pádom si pripisuje za zásluhu, že mi zachránil život. Samozrejeme, ja o tom nič neviem. Dva mesiace zo svojho života si absolútne nepamätám, čo ma veľmi mrzí. Nemení to však nič na mojom presvedčení, že tieto veci skutočne existujú.
V marci ste skoro odprisahali, že hoci nemáte poškodené hlasivky, zatiaľ spievať nemienite. Na nedávnej exhibícii hokejových osobností Sága Cup 2000 v Nitre to však už neplatilo. Žeby ste iba podľahli davovej psychóze?
Vtedy som podľahol podrazu, čo mi nachystali moji kamaráti. Povedali mi, že mám hokejistom povedať niečo vtipné, alebo ich pozdraviť, čo som aj spravil. Stál som na pódiu medzi hokejovými profíkmi a kopou ďalších ľudí, keď odrazu pustili pesničku a moderátorka mi strčila do ruky mikrofón. Keďže technicky nemám problém spievať, tak som sa pridal k ostatným. No bol to podraz!
Keby vám to boli povedali dopredu, odmietli by ste?
Určite.
Takže to je návod na to, ako dostať Joža Ráža k mikrofónu.
(Smiech)
Na budúci rok oslávi Elán 20 rokov svojho oficiálneho pôsobenia. Dosiaľ ste popierali, že by ste sa na toto výročie pripravovali. Medzitým tlačou prebehla správa, že o svojom prvom vystúpení na pódiu uvažujete na jar budúceho roku. Svoj comeback ste si teda načasovali práve na spomínané narodeniny Elánu?
Na túto tému nechcem hovoriť.
V poriadku. Ako vidíte budúcnosť značky Elán? Nebojíte sa toho, že v prípade jeho renesancie v pôvodnej zostave - teda aj s Vašom Patejdlom - sa zopakuje z minulosti známy efekt dvoch kohútov na jednom smetisku?
Nie, tento problém tu ani nikdy nebol. My sme s Vašom spolu vždy perfektne vychádzali - aj umelecky aj ľudsky - a dôkazom toho je aj fakt, že sa vrátil do kapely a všetko je v poriadku. Problém, prečo v 85. roku z kapely odišiel, spočíval v tom, že on je nadštandardne potentný autor a v Eláne nemal dosť priestoru na sebarealizáciu. Preto vyrobil vlastný projekt so sto percentami vlastnej muziky. Teraz to funguje tak, že každý už máme svoju činnosť, pričom Elán je platforma, kde sa so svojimi prejavmi pomestíme. Takže efekt dvoch kohútov jednoducho neexistuje.
Zrejme nemáte rád komplimenty, a už vôbec nie na vlastnú adresu. Súdim podľa toho, že kedysi ste sa ako elánisti označili za "majstrov v nezarábaní peňazí". Chcete vari svojím terajším podnikaním s motorkami dobehnúť čosi z minulosti?
To je pravda, my s Janom Balážom sme absolútnymi majstrami sveta v nezarábaní peňazí. Z toho vyplýva aj naša snaha stále hľadať nejaké existenčné pole, čo po revolúcii nachádzame v podnikaní. Ja osobne prechádzam školou, ktorá je veľmi drahá a ťažká. Aj moja firma a jej súčasný stav je jedným z ročníkov tejto školy. Dúfam a modlím sa, aby sa skončil dobre, aby som ho dokázal absolvovať a neprepadol.
Netajíte sa sympatiami k organizácii Sloboda zvierat, na jej 8. narodeninách ste dokonca rozkrájali vegánsku tortu, takže neprekvapila by ma ani vaša náklonnosť k filozofii ochrancov životného prostredia. Ako sa toto všetko znáša s predávaním agresívnych a hlučných motoriek?
Je pre mňa dosť typické, že som veľmi rozporuplný človek a spájajú sa vo mne veľmi protichodné veci. Nepovažujem však motorku za ohrozenie životného prostredia. Myslím si, že je to veľmi ekologický a ekonomický prostriedok na dopravu jednotlivca a že polovička Bratislavčanov by mala do práce jazdiť radšej na motorke ako na aute. Potom by tu bola oveľa priaznivejšia dopravná situácia a výrazne by sa zlepšilo i životné prostredie. Pokiaľ ide o moje milovnícke sklony - myslím k zvieratkám - a aktivity s predajom motoriek, život to tak zariadil a je to tak. Nemôžem si pomôcť.
Kedysi ste jazdili aj pretekársky. Pomýšľate na návrat?
Na to mám už vysoký vek. Napriek tomu som sa celkom slušne presadil ako automobilový pretekár. Minulý rok som si ešte pred nehodou stihol vyjazdiť titul Majstra Slovenska na okruhoch v kategórii cestných automobilov do 1600 kubických centimetrov. Automobilové závodenie je ekologicky tiež zdanlivo nelogický čin, ale ja som vo svojej podstate pretekár.
Pretekár v duši i v živote?
Najmä v autách. Na motorke by som tiež rád pretekal, ale tam by som už vzhľadom na svoj vek asi ťažko uspel. Motorku beriem ako uvoľnenie, ako výlet. Jazdím veľmi rád v prírode - po teréne.
A čo politika? Zavesili ste ju už definitívne na klinec?
Politika je problém. V súčasnosti sa jej nevenujem, ale to neznamená, že som ju zavesil na klinec alebo že nad ňou nerozmýšľam. Len si myslím, že pokiaľ ide o Slovensko, jeho vývoj určujú veľké sily a veľké celky. Obnažovať sa v politike je tým viac-menej zbytočné, pokiaľ sa vaše ciele nekryjú s cieľmi týchto veľkých celkov. V slovenskej politike jednoducho nevidím pre seba nejakú perspektívu.
Akákoľvek politická reprezentácia na Slovensku, ktorá vzíde z viac či menej zmanipulovaných volieb, sa podľa vás automaticky stáva bábkou veľmocí v pozadí?
Do značnej miery. Ako národ by sme sa z toho vedeli vymaniť. Tá cesta existuje, vidím ju. Nevidím však ľudí. No myslím si, že problém je oveľa zložitejší, a spôsob, akým sa o ňom teraz bavíme, by bol zavádzaním čitateľov. Keby išlo o mňa, či by som sa stal bábkou v rukách niekoho iného, tomu osobne neverím. Ale veľmi pochybujem o tom, že by som svojím postojom niečo zmenil. A pochybujem aj o tom, že by som to prežil.
S hosťom Slova sa zhováral Juraj Pokorný
