MAI ako hrozba pre celý svet
Ak ste ešte nepočuli o MAI (Multilateral Agreement on Investment - Multilaterálna dohoda o investíciách), nemusíte sa obávať, že vašej pozornosti unikla nejaká všeobecne známa vec. Tento dokument bol totiž prerokovaný 29 členskými štátmi OECD za zatvorenými dverami v takmer úplnej tajnosti, bez akýchkoľvek konzultácií s verejnosťou. Búrka hnevu, ktorú dnes vyvoláva medzi obhajcami ľudských práv, odborármi, ženskými organizáciami, environmentalistami, cirkvami a inými združeniami, je aj preto pochopiteľná.
Generálny riaditeľ Svetovej obchodnej organizácie (WTO) Renato Ruggiero nazval MAI ústavou jednotnej globálnej ekonomiky. Za týmito na prvý pohľad vznešenými slovami sa však skrýva oveľa prozaickejší zámer, ktorý nepoteší nikoho, kto slová sloboda a spravodlivosť chápe ako kľúčové životné hodnoty, a nie ako politické zaklínadlá. MAI totiž obsahuje ustanovenia, na základe ktorých investori nemusia brať do úvahy vlády a štátne orgány, slovom politickú moc ako takú. MAI umožňuje veľkým nadnárodným korporáciám zlegalizovať to, čo už aj tak dávno robia: ovládať štáty ako bábky na povrázku a dosiahnuť postavenie konečného sudcu v najrozličnejších sporoch.
Pohľad do histórie
Na vysvetlenie podstaty, o čo tu vlastne ide, potrebujeme historickú retrospektívu. Cesta k MAI sa začala kedysi na konci druhej svetovej vojny. Od roku 1945 sa totiž USA systematicky usilujú o liberalizáciu obchodu, ktorá prináša najviac výhod práve im. Medzinárodné ekonomické dohody sa vlastne odvtedy (zjednodušene povedané) začali zaoberať predovšetkým znižovaním ciel. Od konca sedemdesiatych rokov sa ohnisko pozornosti presunulo na vytváranie bezcolných zón. Pri tom všetkom išlo Spojeným štátom najmä o jedno: o kontrolu nad zahraničnými investíciami.
Po druhej svetovej vojne USA pri uzatváraní zmlúv trvali na tom, aby sa do nich dostali klauzuly o ochrane amerických investícií. Tieto klauzuly spravidla dovoľovali Američanom predostrieť medzinárodnému tribunálu požiadavku na náhradu za stratené vlastníctvo. Napokon, spomínané klauzuly boli kodifikované aj v dohodách známych ako BIT (Bilateral Investment Treaty - Bilaterálna investičná zmluva). BIT sa v princípe uzatvárali s rozvojovými štátmi a garantovali americkým investorom patričnú kompenzáciu v prípade zmeny podmienok. Podľa údajov Svetovej banky bolo od roku 1987 uzavretých neuveriteľných vyše 800 BIT.
NAFTA ako predchodca MAI
Zlomom v medzinárodných zmluvách tohto typu bolo uzavretie Dohody o Severoamerickej zóne voľného obchodu (NAFTA) v roku 1994. Ide o prvú všeobecnú multilaterálnu investičnú dohodu medzi rozvinutými a rozvojovými štátmi. Na prvý pohľad vyzerá táto dohoda ako BIT. V skutočnosti je to však po prvý raz, čo dva rozvinuté štáty navzájom akceptovali tvrdé podmienky spomenutých bilaterálnych investičných dohôd. NAFTA je prvou multilaterálnou dohodou, ktorá obsahuje kontroverzné klauzuly umožňujúce vykonávať dozor nad takouto zmluvou skôr súkromným osobám (t. j. podnikateľom, korporáciám) ako vládam. Ak vláda svojím konaním ohrozí plnenie povinností stanovených v ustanovujúcom dokumente NAFTA, dotknutý investor ľubovoľnej zmluvnej strany môže priamo požadovať vyvodenie dôsledkov pred medzinárodným tribunálom bez predchádzajúcej dohody s vládou svojho štátu. Tým sa prakticky kompletne obchádza aj domáce súdnictvo. Veľká hrozba spočíva aj v skutočnosti, že v prípade NAFTA je v podstate znemožnené organizovanie odborov. Korporácie môžu pôsobiť aj medzinárodne, ale odbory nie, takže neexistuje spôsob, akým by sa mohli pracujúci brániť proti internacionalizácii výroby. Aj preto sa očakáva, že konečným dôsledkom bude zníženie veľkosti majetku a príjmov väčšiny obyvateľov Mexika a USA.
Nôž na krku mestám a obciam
Na tejto báze je postavená aj najvýznamnejšia a najkomplexnejšia investičná dohoda - MAI, ktorej oficiálnym cieľom je určiť pravidlá, ako by mali vlády zaobchádzať s investormi, hoci v skutočnosti to možno chápať aj naopak. Na rozdiel od NAFTA však MAI ide ešte ďalej a vzťahuje sa na všetky typy vlád bez výnimky, čím sa myslia aj regionálne a miestne orgány. Takže hoci miestne a regionálne orgány nie sú účastníckymi stranami dohody ako vlády, platia pre nich v plnej miere povinnosti MAI. A to napriek tomu, že nemajú žiadne právo účasti v spore medzi úradmi a investorom. Investori by však na základe MAI mali mať právo namietať voči všetkým opatreniam vlády. Pod týmito opatreniami sa však nemyslí iba legislatíva, ale aj akékoľvek kroky pripisované štátnym orgánom, teda celá vládna politická prax, vrátane regulácií, ale aj rozhodnutí regionálnych a miestnych orgánov. Tento absurdný návrh tak môže viesť až k takým situáciám, že napríklad kanadský investor nebude oprávnený podať žalobu na kanadskú vládu, ale americký alebo japonský áno.
Paralyzovaný štát
Celkom prakticky vzaté MAI obmedzuje právomoci štátu na minimum odstraňujúc dokonca niektoré jeho vitálne funkcie. Štát oklieštený MAI by nemohol chrániť svojich občanov v takom meradle, v akom definujú jeho úlohy všetky teórie štátu a práva. MAI ignoruje pojem ochrana štátnych záujmov a v podstate ho priamo zakazuje. Ukladá totiž štátu povinnosť posudzovať všetkých investorov rovnako, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Rovnako štát nesmie požadovať od investora nákup domácich tovarov a služieb alebo prenajatie lokálnych rezidencií ako podmienky pre, napríklad, daňové úľavy. Niektoré dôsledky takýchto postupov vidno už dnes, najmä v tranzitívnych ekonomikách. Dostupné údaje potvrdzujú, že asi 30 alebo 40% tzv. "svetového obchodu" predstavujú v skutočnosti interné prevody v rámci korporácií. Som presvedčený, že väčšinu nemeckého vývozu na Slovensko možno označiť za interné prevody tohto typu v rámci jedinej firmy. Takže povedzme Ford Motor Company si nechá vyrobiť súčiastky v USA a pošle ich na montáž do fabriky v Mexiku, kde robotníci dostávajú oveľa menšie platy a kde si firma nemusí robiť starosti so znečisťovaním, odbormi a ďalšími nezmyslami. Potom pošlú zmontovaný celok naspäť.
Vari najkontroverznejšou pasážou návrhu textu MAI sú však klauzuly o vyvlastnení. Podľa dokumentu vlády musia platiť investorovi kompenzácie kedykoľvek je postihnutý vyvlastnením alebo opatrením ekvivalentným vyvlastneniu. Medzinárodné právo chápe termín vyvlastnenie veľmi široko a označuje pod ním akýkoľvek čin vlády, následkom ktorého je investorovi upretý úžitok z vlastníctva. Pozorne počúvajme: na to, aby vláda porušila dohodu, nemusí špecifikovať, o aký druh vlastníctva a pri akej príležitosti išlo. Investorovi stačí, aby mu vláda uprela právo na úžitok z investovania. Najväčšiu hrozbu teda predstavujú široko definované formulácie.
Gesto Francúzov
V apríli 1997 sa ktosi postaral o to, aby sa dovtedy tajný návrh textu MAI dostal na internet. Pravdepodobne v tom majú prsty Francúzi, lebo ich delegácia mala najväčšie výhrady k dokumentu a hľadala spôsob, ako z tejto dohody vyňať vlastný domáci sektor. Napokon urobila nezvyčajné rozhodnutie: vláda v Paríži vymenovala komisiu, ktorá vraj podľa názorov občanov vypracovala správu. Na jej základe Francúzsko odstúpilo od rokovaní argumentujúc hrozbou straty vlastnej suverenity a ostatné štáty následne vyhlásili ďalšie rozhovory o tejto otázke za bezpredmetné.
Protesty mimovládnych organizácií a individuálnych autorít proti MAI nabrali takú intenzitu, že štáty OECD museli aspoň formálne cúvnuť. Dohodli sa na dvojročnom moratóriu (práve prebieha), počas ktorého sa nebudú vyjadrovať k spomínanej zmluve a oficiálne (aj s pomocou vplyvných denníkov ako napríklad Financial Times) ju vyhlásili za mŕtvu. Napriek tomu viaceré mimovládne zdroje upozornili, že stále prebiehajú tajné rokovania a štáty OECD sa usilujú celú záležitosť presunúť pod agendu WTO. S touto alternatívou súhlasilo aj Francúzsko. Hrozba MAI teda naďalej visí vo vzduchu.
Súvislosti s treťou cestou
Multilaterálna dohoda o investíciách by vytvorila úplne nové prostredie svetovej ekonomiky, radikálne odlišné od GATT a WTO. Znamenala by založenie nielen nového ekonomického, ale prakticky aj politického svetového poriadku. Chceme upozorniť na viaceré súvislosti a poukázať na to, že MAI je iba logickým vyvrcholením snáh, ktoré dnes politicky stelesňujú Tony Blair, Bill Clinton a Gerhard Schröder. Hoci predseda rakúskeho parlamentu Heinz Fischer sa nám v rozhovore pre SLOVO pochválil, že rokovania o MAI sa oficiálne zastavili najmä zásluhou odporu európskych sociálnych demokratov, pravdou je, že práve "zásluhou" sociálnych demokratov tento návrh dohody vznikol. Nie je vôbec náhodné, že Tony Blair a Gerhard Schröder, ktorí zjavne podporovali a podporujú MAI, dnes hlásajú akúsi tretiu cestu, ktorá je v skutočnosti iba cieľom a logickým vyústením tej prvej, kapitalistickej. Rovnako nie je náhodné, že títo dvaja prominenti chcú prísť na novembrový kongres Socialistickej internacionály do Paríža s návrhom, aby sa najväčšia politická organizácia na svete premenovala na nič nehovoriace Spoločenstvo solidarity. Jediným zmyslom tejto transformácie je umožniť Demokratickej strane USA, ktorá nemá s ľavicou nič spoločné, členstvo v Socinterne. A nie je náhodné ani to, že práve Tony Blair a Gerhard Schröder patrili k najhorlivejším zástancom bombardovania Juhoslávie. Kto iný mohol mať väčší záujem na tom, aby sa zo Srbska stala najchudobnejšia krajina Európy, ako silné ekonomické kruhy a zbrojárske firmy? Všimnime si, ako priamo úmerne s čoraz ústretovejším postojom voči záujmom nadnárodných korporácií klesá odhodlanie vzdať sa vojny ako spôsobu riešenia konfliktov. Už len podpora obchodu so zbraňami, ktorý mal pre mňa vždy rovnakú legitimitu ako obchod s drogami, znemožňuje vybudovanie systému globálnej bezpečnosti, lebo zbrane (nech nás ideológovia všeobsiahleho pragmatizmu akokoľvek presviedčajú o opaku) vždy vyrábali s jediným cieľom: aby ich použili, t. j. na zabíjanie ľudí.
Útok na demokraciu
MAI siaha na podstatu demokracie. Korporácie, ktoré ju pretláčajú, sa neriadia zákonmi trhu - vlastne ho skôr poškodzujú. Najväčšie nebezpečenstvo plynúce z MAI spočíva v skutočnosti, že táto dohoda by prakticky znemožnila ochranu verejných záujmov spoločnosti, ktorá by bola úplne podriadená ochrane súkromných záujmov. Nevraviac o tom, že takéto praktiky by hrubo porušovali Chartu OSN o ekonomických právach a povinnostiach štátov z roku 1974, ktorá okrem iných zásad uznáva "politickú suverenitu štátov vo veci ochrany verejného záujmu prostredníctvom regulácie zahraničných investícií".
Treba si uvedomiť, že korporácie sa nikdy necítili byť viazané sociálnymi povinnosťami. Úloha štátu pre zdravý a spravodlivý vývin spoločnosti, všetkých jej vrstiev a členov, je dosiaľ nenahraditeľná. Nezabúdajme, že ak ľudstvo túži presunúť väčšiu mieru zodpovednosti na globálnejší celok, má na mysli politickú moc, nie ekonomickú. Ak prenecháme právo rozhodovať o osudoch ľudstva nadnárodným korporáciám, ženieme sa do dosiaľ nepoznanej formy globálnej totality. Bojovať proti MAI znamená aj bojovať za demokraciu, slobodu, sociálnu spravodlivosť a ľudské práva. Bojovať za mier. Bojovať proti tým, ktorých záujem o osud Zeme sa končí pri starosti, ako túto planétu sprivatizovať a ovládnuť.
