Ukrajinský Sokrates
Roku 1972 sa dostalo 250. výročie narodenia ukrajinského humanistického filozofa a spisovateľa Hryhorija Savyča Skovorodu (1722-1794) do kultúrneho kalendára UNESCO. Svet si vtedy pripomenul dielo významnej osobnosti, ktorú ruský slavista B. Nikoľskij nazval „ukrajinským Sokratom“.
Keď budeme tento rok sláviť 280. výročie narodenia tejto veľkej postavy európskej kultúry, v Bratislave odhalia pamätnú tabuľu pripomínajúcu, že tento filozof a básnik navštívil v 18. storočí aj naše hlavné mesto.
Popularita doma i vo svete
H. S. Skovoroda patril medzi tých významných vzdelancov, ktorí sa usilovali svoju vlasť orientovať smerom k Európe. Spoločne s Tarasom Ševčenkom a Ivanom J. Frankom zaujíma popredné miesto v dejinách ukrajinskej kultúry. Jeho vplyv siahal do Ruska, pobaltských krajín, Rumunska a bol známy aj v mnohých slovanských krajinách.
Veľmi silne zapôsobil nielen na krajana Nikolaja V. Gogoľa, ale aj na tvorbu Fiodora M. Dostojevského. Súlad medzi jeho životom a dielom fascinoval Leva N. Tolstého, ktorý o ňom napísal: „Skovoroda je múdry spisovateľ a šíri sa v čase, v trvalom čase. U nás bude čoraz známejší, ale bude sa prekladať aj do cudzích jazykov.“ Táto predpoveď sa potvrdila v roku 1893, keď v češtine vyšiel výber zo Skovorodových filozofických dialógov a traktátov Rozmluva o moudrosti.
Jeho pozoruhodný život a dielo skúmali významní slavisti na Ukrajine, v Rusku i na Západe: I. Sreznevskyj, O. Choždeu, S. Bahalij, M. Sumcov, L. Tolstoj, B. Nikoľskij, V. Bonč-Brujevič, V. Ern, D. Čyževskyj, P. Popov, O. Oljačyn, M. Machovec, I. Tabačnikov, G. Hess de Kalwe, P. Pascal a iní. Skovorodova pamiatka bola zvečnená aj v mnohých umeleckých dielach. L. Mosendz, V. Ševčuk a I. Piľhuk o ňom napísali romány alebo novely, M. Ryľskij, J. Klen, A. Malyška básne a poémy.
Z hlbín kozáckeho kraja
Hryhorij Savyč Skovoroda sa narodil 22. novembra (podľa gregoriánskeho kalendára 3. decembra) 1722 v rozľahlej kozáckej dedine Čornuchy na Poltavsku. V tom istom roku cár Peter I., ktorý neskôr získal prívlastok Veľký, zrušil zvyšok práv ukrajinských kozákov. Zmluva o priateľstve a rovnoprávnosti, ktorú Bohdan Chmeľnyckyj uzavrel s ruským cárom Alexejom roku 1654, bola už úplne pošliapaná. Dovtedajšiu slobodnú kozácku pôdu začínali rozdávať cárskym úradníkom a obľúbencom, na Ukrajine sa zaviedlo nevoľníctvo.
Skovorodov otec patril k chudobnejším roľníkom. To si mysliteľ veľmi dobre uvedomoval a zdôrazňoval, že jeho osud bol vždy spätý s chudobou. Poltavská a charkovská krajina boli od nepamäti známe ľudovými hudobníkmi - kobzarmi, smutnými kozáckymi dumami, ale aj bujarými piesňami, čo formovalo Skovorodov básnicky talent. Po ukončení základného vzdelania v rodnej dedine v rokoch 1736 až 1742 študoval na Kyjevsko-mohyľanskej akadémii, ktorú roku 1632 založil metropolita Petro Mohyla a ktorá bola prvou vysokou školou na slovanskom Východe. V dejinách ukrajinskej kultúry zohrala podobnú úlohu ako Academia Istropolitana na Slovensku. Študovali v nej nielen Ukrajinci, ale aj Rusi, Bielorusi, balkánski Slovania, Rumuni, Gréci, Arabi a príslušníci iných národov. Prednášali tam významní učenci - T. Prokopovyč, S. Javorskyj, G. Konyskyj, I. Gizeľ -, ktorí sa neskôr stali šíriteľmi vzdelanosti v Rusku.
Cesta na Západ
V rokoch 1742 až 1744 Skovoroda, ktorý mal tiež výborný hlas a hudobný talent, spieval v cárskej kapele v Peterburgu. Po návrate na Ukrajinu ho generál F. Vyšnevskyj zapojil do tzv. uhorskej misie, ktorá pre cársky dvor zaobstarávala tokajské víno. S ňou pobudol na Západe päť rokov (1745-1750). Na cestách bol generálovi, ktorý tiež pochádzal z Ukrajiny, prekladateľom a spoločníkom. V Tokaji Skovoroda istý čas spieval v pravoslávnom kostole. Ten založili nielen pre misiu, ale aj pre robotníkov z východnej Európy, ktorí pracovali v tokajských viniciach.
Vďaka priateľským vzťahom s generálom sa Skovoroda mohol voľne pohybovať a poznávať kraje i ľudí na Západe. Pobýval v Miškovci, Budapešti, Bratislave, Viedni, Klagenfurte, Benátkach a Bologni. Možno tiež navštívil Prahu, Drážďany, Lipsko, Halle a Rím. Niektorí bádatelia pripúšťajú, že bol aj v Paríži.
Podľa spomienok priateľa M. Kovalenského, Skovoroda sa vrátil z cudzích krajov „naplnený učenosťou, informáciami a vedomosťami, ale s prázdnym vreckom“. Po ukončení Kyjevsko-mohyľanskej akadémie sa roku 1753 na nejaký čas stal domácim učiteľom. Potom prednášal poetiku v perejaslavskom a starogréčtinu v charkovskom kolégiu.
Vandrovný filozof
Za svoje liberálne myšlienky bol, počnúc rokom 1769 až do konca života, prenasledovaný svetskými a cirkevnými vrchnosťami. Po celý tento čas vandroval s neodmysliteľnou palicou a „sopilkou“ (flautou) po Ukrajine. Živými a pútavými prejavmi nabádal svojich krajanov k pravde, čestnosti a vzájomnej láske pre dobro každého človeka a celej spoločnosti. Preto ho aj volali vandrovným filozofom. Zomrel 29. októbra (9. novembra) 1794 v dedinke Pan-Ivanivci (dnešná Skovorodynivka) pri Charkove. Pred smrťou požiadal, aby na jeho hrobe bol nápis: „Svet ma chytal, ale nechytil.“
Skovorodove filozofické názory boli zhrnuté v dvadsiatich traktátoch, dialógoch a podobenstvách, ako aj v jeho listoch, básňach a bájkach. Boli to napríklad Narcis, Silenus Alcibiadis, Žena Lotova, Prsteň, Izraelský had, v ktorom napísal, že „Materia aeterna est“ (Hmota je večná), O ozajstnom šťastí v živote a iné. Hoci vychádzal z panteizmu, totožnosti Boha a prírody, bol hlboko veriaci. Dokonale poznal Bibliu a veľmi si ju vážil. Východiskom jeho učenia sa stala koncepcia dvoch podstát a troch svetov. Všetko, čo existuje, má dve podstaty - viditeľnú a neviditeľnú. Viditeľnou je príroda, neviditeľnou Boh, ktorý sa nachádza vo všetkých veciach a ostáva večným a aktívnym základom všetkého. Tri svety sú u mysliteľa - veľký (makrokozmos), malý (mikrokozmos) a symbolický (Biblia). Malým svetom je človek, veľkým svetom vesmír, v ktorom žijeme. Tretím svetom symbolov je Biblia, kniha o Bohu, ktorý je počiatkom všetkého existujúceho.
Základom Skovorodovej etiky je problém ľudského šťastia. Kľúč k jeho dosiahnutiu videl v sebapoznaní, v poznaní sveta a najmä v tzv. srodnej (vrodenej) dispozícii človeka k určitej práci. Napríklad obuvník má zhotovovať čižmy a topánky, krajčír šiť obleky a odevy atď. Ľudské šťastie nezávisí od bohatstva a majetku, ale len od čistoty svedomia, skromnosti, sebazdokonaľovania a slobodnej práce pre blaho každého človeka a celej spoločnosti. K osvietenstvu sa Skovoroda priblížil vierou v silu ľudského rozumu a v možnosť spoznať prírodu. Vedy, umenia a vynálezy sa zrodili, podľa neho, z ľudskej skúsenosti.
Autor božských piesní
Skovoroda napísal zbierku tridsiatich básní Záhrada božských piesní vtedajšou spisovnou ukrajinčinou, rad piesní a bájok v latinčine a zborník Charkovských bájok v próze, kde satiricky útočil na nemravných popov a brutálnych skorumpovaných cárskych úradníkov. V básni De libertate ospieval Bohdana Chmeľnického.
Ukrajinskú literatúru obohatil tiež prekladmi z Plutarcha, Ciceróna, Ovídia a Horatia. Vinou prenasledovania sa dielo mysliteľa a básnika začalo v knižnej podobe vydávať až po jeho smrti. Napríklad zborník jeho bájok inšpirovaných Ezopom vyšiel roku 1837 a básnická zbierka roku 1861. Jeho dielo sa však dávno predtým šírilo po krajine v rukopisoch a ukrajinský ľud ho vždy uctieval. Hoci väčšina Skovorodových rukopisov sa nachádza vo fondoch Inštitútu ukrajinskej literatúry Akadémie vied v Kyjeve, časť pozostalosti je ešte stále roztrúsená v knižniciach a archívoch Ruska, západnej Európy a dokonca i v USA. Skovorodova humanistická filozofia, demokratizmus a odpor k scholastike inšpirovali zakladateľa modernej ukrajinskej literatúry Ivana P. Kotľarevského, činnosť ilegálneho slavianofilského Cyrilo-metodského bratstva na Ukrajine (1845 - 1847), dielo Tarasa H. Ševčenka a ďalších pokolení literátov a vzdelancov. Skovorodova filozofia bola a je inšpirujúca svojím praktickým, t. j. etickým a sociálnym charakterom, čo ju stavia na jedno z popredných miest v dejinách slovanskej filozofie.
Autor (1916) je profesor slavistiky
