Voľný dych

O smrti nikdy nerozprávaj. Treba len žiť – tak prosto žiť, aby si videl sprava, zľava to, čo sa oddá oceniť. Nikoho nezaťažuj vinou. Každý sa niekam pohýna – k priateľstvám, zvykom, cieľom, činom – a v duši vlastné zvony má. Každý je niečím iným krásny. Ak ťa Boh k ľuďom pridelil, nech s tebou prežijú dosť jasných, neohrozene šťastných chvíľ. Sú múdri – počúvaj a uč sa. Zbytočne nepoháňaj čas. Nechci, aby už teraz duša ukázala to, čo má rásť. Ži a čuduj sa – vždy a často –, veď obloha je belasá. Dýchaj tak, ako dýcha vtáctvo, keď do diaľavy púšťa sa.

* * *

Konaj dobro – niet väčšej radosti, vždy len pre iných – tak sa žeň –, nie pre slávu či iné slávnosti, rob, čo ti duša prikáže. Keď kypíš, lebo ponížili ťa, a s hanbou premohol ťa stud, nedovoľ duši, aby – dotknutá – vyslovila hneď prísny súd. Postoj. Vychladni. (Ver mi.) Naber dych. Všetko sa správne rozmotá. Pomsta je vhodná len ak pre slabých. Zbraňou silných je dobrota.

* * *

Ako skalka na riečnom dne – už nie som. Odpustíš? Len tomu z ruky vypadnem, kto ma vzal do hrsti. Vyplávať z vody – nažive! – na svetlo, ktoré chcem, A z duše spraviť slovo, dve, tak nežne, ako viem. Pečať z čela sa nedá zmyť, nedotkne sa ho chlad. Máte ma za čo odsúdiť, je mi čo odpúšťať.

Etela Farkašová

Zapamätané zapamätané slová, veci, pohyby, a najmä tváre (s priradenými menami) pomaly miznú, rozplývajú sa: škvrny v pamäti, ktorá samu seba nepoznáva iba pocity, nejasné, váhavé, mätúce, a občas aj zradné, chvejú sa na škvrnitom pozadí Tŕň byť si tŕňom v svojom vlastnom oku, bolestivo zostrujúcom hrany videného, zranený (zraňujúci?) pohľad (a najmä smerom dovnútra)

Spásonosné nite na ktorú niť ponavliekať svoje dni a noci, aby sa celkom nerozkotúľali, nepostrácali v škárach zodratej podlahy v tomto alebo v akomkoľvek inom z mojich útulkov Čas slova koľko času muselo ňou pretiecť, koľké texty jej prišlo prebrodiť, kým sa slovo prepísalo k básni