Márquez na papieri, javisku i vo filme
Juhoamerický prínos do pokladov svetovej literatúry – magický realizmus, zrodený v druhej polovici 20. storočia (mal, pravda, svojich predchodcov, ku ktorým patrí napríklad Uruguajčan Horacio Quiroga s Poviedkami z pralesa) dal svetu veľké literárne osobnosti. V románe Pedro Paramo Mexičana Juana Rulfa sa dialógy živých striedajú s rozhovormi mŕtvych, v jednej z poviedok jeho krajana Carlosa Fuentesa sa indiánskemu zajatcovi pred popravou z rúk Aztékov zazdá sen, že sa preháňa na motorke po uliciach dnešnej mexickej metropoly (alebo je to naopak?), v poslednom románe Argentínčana Ernesta Sábata sa autor na uliciach Buenos Aires stretáva so svojimi vymyslenými románovými postavami a v Barokovom koncerte Kubánca Aleja Carpentiera barokoví skladatelia Händel a Vivaldi koexistujú v roku 1733 v Benátkach s Richardom Wagnerom, Igorom Stravinským a Louisom Armstrongom. Pojem magický realizmus sa však najviac spája s menom kolumbijského spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza. Z jeho románu Sto rokov samoty sa vo svete predalo 10 miliónov výtlačkov a spolu s Ecovým Menom ruže bol zrejme najväčším literárnym hitom druhej polovice 20. storočia. Tento román i ďalšie spisovateľove diela sú dokonalou symbiózou tvrdej sociálnej reality a živočíšnej podstaty človeka s magickým svetom čarov a zázrakov. Pravda a výmysel, skutočnosť a mýtus, dojemné a smiešne je premiešané do strhujúcich životných príbehov a postáv zmietajúcich sa medzi protirečeniami života a neodvratnosťou a záhadou smrti. Do slovenčiny je preložených už 17 autorových kníh (najmä vďaka neutíchajúcej aktivite Vladimíra Olerínyho), ale Márquezove posolstvá sa dostávajú k nášmu kultúrnemu prijímateľovi aj inými cestami. Jednak ako inšpirácie, jednak ako prepisy jeho príbehov do divadelnej či filmovej podoby. Z inšpirácií nemožno nespomenúť Jarošovu a Jakubiskovu literárno-filmovú ságu Tisícročná včela, ale aj Jakubiskovu rozprávku Perinbaba. Obe majú viac styčných bodov s Márquezom ako s Fellinim. Pri prenose spisovateľových diel na divadelné javisko nás zatiaľ predbiehajú Česi. Nedá sa nespomenúť s veľkou dávkou divadelnej poetickosti stvárnený Neslýchaný a smutný príbeh nevinnej Erendíry a jej krutej starej mamy na javisku pražského Dejvického divadla (2005), alebo v týchto dňoch premiérovaná divadelná verzia Sto rokov samoty v Brne v réžii Slováka Jozefa Krasuľu. Aby sme v hanbe nezostali, môžeme sa márquezovskou inscenáciou od polovice marca pochváliť aj na Slovensku. V bratislavskom Štúdiu 12 pripravili scénické uvedenie dramatizácie štyroch spisovateľových poviedok z raného obdobia jeho tvorby (1947) pod názvom jednej z nich – Oči modrého psa. Literárna pôvodina sa dosť odlišuje od ostatnej Márquezovej tvorby svojou surrealistickou orientáciou a zameranosťou na vnútorné pocity niekoľkých, časovo a miestne nezakotvených postáv. Chýba teda pre neho typická historicko-sociálna zaradenosť a bohatšia epickosť príbehov, akú nájdeme nielen v jeho románoch, ale aj neskorších poviedkových cykloch (Pohreb Veľkej Matróny, Dvanásť príbehov o pútnikoch). Upravovateľky textov do dramatickej podoby (dialógu či monológu) Danica Šajgalíková a Veronika Dianišková však pomerne verne preniesli na javisko pocitový náboj poviedok, plný túžby láskou prekonať osamelosť, úzkosť z bytia či neschopnosť ľudského porozumenia. Inscenácia je jednoznačne postavená na texte (a to percepčne náročnom), takže z výsledného dojmu hereckých kreácií Danice Matušovej a Tomáša Vraníka značne uberá nízka úroveň (a zrozumiteľnosť) javiskovej reči predovšetkým u mužského predstaviteľa. Osobne sa domnievam, že na prenesenie ducha Márquezových diel z literatúry do poetiky iného umeleckého druhu je divadlo vhodnejším médiom ako vo svojej podstate veristický film. A to aj napriek tomu, že Márquez študoval scenáristiku u Cesare Zavattiniho v Studio esperimentale v Ríme. Predsa však doteraz nakrútili už 40 rôznych filmových verzií jeho románov či noviel. (Najznámejšia je azda Kronika vopred ohlásenej smrti s Ornellou Mutiovou z roku 1988.) Teraz zavítal do našich kín filmový prepis jedného z najlepších Marquézových románov Láska v časoch cholery (1985, slovenský preklad 2000). Osudový a „nekonečný“ príbeh lásky Fermíny Dazovej a Florentina Arizu je mýtom o rôznych, často protirečivých podobách lásky, zanietene napísaným príbehom, „že ak niečo nemá hraníc, tak je to život, a nie smrť“. A to plne platí aj o Gabrielovi Garcíovi Márquezovi, ktorý sa (bojujúc s ťažkou chorobou) dožil šiesteho marca osemdesiatky, no aj potom, keď odíde z tohoto sveta, zostane živou súčasťou najkvalitnejšej svetovej literatúry. Autor je publicista
