Niekoľkokrát o opere

Sú obdobia, keď v oblasti opery niet o čom písať. U nás to platí tým viac, že tento divadelný druh nie je mimoriadne populárny, a to napriek mnohým speváckym talentom (stačí spomenúť Gruberovú, Poppovú a Dvorského), ktoré dobýjali najvýznamnejšie operné javiská sveta. Uplynulé dni nám však poskytli viacero príležitostí prelomiť toto „mlčanie“§ Trocha viac rozvahy. To by sa dalo odkázať tým, ktorí v uplynulých dňoch pririekli jednu zo štyroch cien ministra kultúry mladej slovenskej sopranistke Adriane Kučerovej. O jej talente niet pochýb. Na domácich pódiách toho však zatiaľ veľa neukázala. Okrem úlohy v Händlovej Alcine, za ktorú už bola ocenená, vystúpila v opere SND v jedinej ďalšej úlohe (Adina z Nápoja lásky) a na koncertných pódiách zaspievala tri či štyri razy (takmer vždy tie isté) koncertné či operné árie. Nové ocenenie dostala za vzornú reprezentáciu v zahraničí. Lenže o tej vie len pár zasvätencov na základe zahraničných recenzií. Ani tu však nemožno hovoriť o nejakom svetobornom úspechu, tým skôr, že najmä v súčasnosti, keď aj vo svete opery padli hranice, si intendanti často vyberajú účinkujúcich nie podľa kvality, ale podľa nárokov na výšku honorára. Pekný výkon v Mozartovej miniopere Záhradníčkou z lásky na festivale v Salzburgu nemožno prirovnávať k Vargicovej Kráľovnej noci v MET či Márii z Dcéry pluku v Janove, ba ani k Lehotského záskokom vo Viedenskej štátnej opere. V prospech Kučerovej pri tomto porovnaní hovorí len jej vek, ktorý naznačuje, že v budúcnosti by hádam mohlo ísť naozaj o pozoruhodný prielom do „svetového operného cirkusu“. Z hľadiska pedagogického však ani vecného udelenie ceny zatiaľ neobstojí. SND odkázané na hostí Operný súbor SND už dlhší čas zápasí s istými ťažkosťami pri obsadzovaní niektorých úloh najmä z dramatických hlasových odborov. Časy, v ktorých večer čo večer vystupovali v SND jeho riadni členovia, sú už dávno preč. Okrem slovenských „stálych hostí“ dnes zabezpečujú riadny chod našej opernej prevádzky aj zahraniční speváci. V obnovenej inscenácii Pucciniho Tosky (tá pôvodná bola z roku 1997) vypomáha ruský tenorista Ljadov, ale v Straussovej Ariadne na Naxe nemáme po predčasnom skone Sergeja Larina pre náročnú úlohu Bacchusa domáceho sólistu. Úspešná inscenácia Turandot stála takmer výlučne na zahraničných spevákoch. Vo Verdiho Aide najnovšie hosťovala talianska sopranistka Francesca Scaini, ktorá pred dvoma rokmi očarila publikum Zvolenských hier zámockých. Jej kvalitnému výkonu by sa dalo čo-to vyčítať, ale spolu s čínskym tenoristom Mariom Zhangom aj tak pozdvihli úroveň predstavenia. O pár dní po nej v Donizettiho Lucii „zaskakoval“ Pavol Mauréry, niekdajšia barytónová opora súboru, dnes takmer 73-ročný dôchodca. Každý, kto pozná zákonitosti operného spievania, vie, že čo i len niekoľkotýždňové pauzovanie môže byť pre operného speváka katastrofou. Mauréry, ktorý od svojej sedemdesiatky absolvoval azda len tri predstavenia, si však stále dokáže obdivuhodne udržať punc profesionality. Jeho kvalitný výkon však videlo pramálo návštevníkov. Oba balkóny (podobne ako pri poslednom predstavení Ariadny na Naxe) boli pre nezáujem divákov „odstavené.“ A to sa predstavenie hralo v historickej budove, kde je kapacita hľadiska oproti novej opernej sále len dvojtretinová. Operné odchody Veľmi dobre si pamätám prvé vystúpenie mladučkej Alžbety Ondrušovej, neskôr známej pod menom Svobodová, na javisku opery SND niekedy koncom 50. rokov v úlohe Musetty v Pucciniho Bohéme. Jej operný štart sa prijímal s veľkým očakávaním, pretože okrem domácich školiteľov mala za sebou aj štúdium u ruských pedagógov. Svobodovej lyrická koloratúra potom celé šesťdesiate a časť sedemdesiatych rokov žiarila z javiska bratislavskej opery krištáľovo čistým hlasom, bezpečnou výškou a kultivovaným javiskovým citom. Dokazovala to jej Zerlina z Dona Giovanniho, Zuzanka z Figarovej svadby, Olympia z Hoffmanových poviedok, Gilda z Verdiho Rigoletta či Johanka v Honnegerovom oratóriu na koncertnom pódiu. Rozvinúť talent jej neskoršie zabránila iba choroba. V týchto dňoch nás navždy opustila vo veku nedožitých 76 rokov. Obrovskú stratu utrpel celý operný svet aj úmrtím tenoristu Giuseppe di Stefana (3. marca 2008), najobľúbenejšieho a najvernejšieho partnera Marie Callasovej, tenoristu s podmanivou (hoci svetlejšou) farbou hlasu, opojným výrazom zavše trocha prvoplánovým, no vždy účinným. Ideálne znel jeho hlas v lyrickejších veristických partoch, konkrétne v úlohách Rudolfa, Cavaradossiho a Pinkertona z troch najznámejších Pucciniho opier. Ako rodenému Sicílčanovi mu bola bytostne blízka úloha Turidda z Mascagniho Sedliackej cti. Máloktorý spevák druhej polovice 20. storočia má toľko skvelých (ale bohužiaľ aj nevydarených) nahrávok operných recitálov či kompletov. Najmä milánske obecenstvo ho priam zbožňovalo, hoci kritika mala často voči jeho technickej pripravenosti vážne výhrady. Jeho zmysel pre teatrálnosť prejavu z neho urobili aj skvelého interpreta neapolských piesní. Po úbytku tvorivých síl a hlasovej kríze istý čas koketoval aj s operetou. V rokoch 1947 až 1955 však ako lyrický tenor nemal vo svete rovnocenného konkurenta. Dá sa opera aktualizovať? Marcová viedenská premiéra Verdiho opery Sila osudu v réžii Davida Pountneya opäť vyvolala otázniky, či je správne a možné inscenovať diela klasického operného odkazu v modernom a aktualizovanom šate. Základný režisérov omyl spočíval už v tom, že sa pokúsil päť storočí starý príbeh postavený na zákonoch rodovej cti preniesť do súčasnosti. Verdiho opera je prepisom najvýznamnejšej romantickej španielskej drámy Don Alvaro od Vojvodu z Rivasu a je romantickým návratom k problematike Calderonových drám cti. Pohanenú česť sestry chcú v nej krvou zmyť dvaja bratia (vo Verdiho opere zredukovaní na jedného), čo v konečnom dôsledku vedie k postupnému hromadeniu mŕtvol na javisku. Sila osudu sa nepochybne inscenuje ťažko (aj kvôli bojovým scénam), ale že by dnešní bratia trestali predmanželské vzťahy svojich sestier krvou, je ťažko uveriteľné. Podobne ako v Bendíkovom bratislavskom Trubadúrovi, ani tu režisér nechcel mať na javisku Cigánov a zmenil ich na kovbojov a moslimov. Prečo, to vie len on sám. V inscenácii sa objavil aj typický problém všetkých operných aktualizácií, totiž nesúlad medzi javiskovým dianím a pôvodným textom. Činoherné aktualizácie majú na oslabenie tohoto problému až dve možnosti: Moderný preklad a dramaturgickú úpravu textu, ale v opere sú takéto zásahy nemožné, pretože text je prísne viazaný na hudobnú partitúru. Na rozdiel od „ideových výkladov“ v aktualizačných réžiách Petra Konwiczneho (v SND Eugen Onegin a Madame Butterfly) vo Viedni réžia neprišla s nijakým novým myšlienkovým posolstvom, takže všetky inovácie zostali len v rovine schválností, aby bol výsledný obraz iný než v minulosti. K staroopernému klišé patrí, že vo výjavoch opernej prísahy (akú nájdeme z Verdiho opier popri Sile osudu napríklad v Zbojníkoch, Maškarnom bále, Donovi Carlosovi a Otellovi) obaja aktéri spoločne prisahajú na jediný meč. Aj tejto situácii dal režisér Pountney priam parodistický nádych, keď obaja šľachtici (či plebejci?) spoločne prisahali na pištoľ. Hoci sa vystavujem nebezpečenstvu, že budem označený za staromódneho, takéto moderné pseudovýklady tradičnej opery nemôžem neodmietnuť. Autor je hudobný publicista