Storočnica stelesnenia Ríma

V poslednom čase sa druhý program našej verejnoprávnej televízie vrátil k reprízovaniu medailónov veľkých osobností talianskeho filmu povojnovej éry. Na jednom z najpoprednejších miest je medzi nimi ANNA MAGNANIOVÁ, od ktorej narodenia uplynie 7. marca už celé storočie. Pohľad na túto veľkú hereckú hviezdu býva trocha skreslený tým, že sa prezentuje predovšetkým ako filmová herečka (aj Vittoria Gassmana sme považovali za filmového komika, kým v Taliansku bol slávnym Shakespearovým Othellom a Hamletom) a väčšina encyklopédií dokonca uvádza chybne aj miesto jej narodenia. (Alexandriu v Egypte, kam sa jej matka presťahovala z Ríma čoskoro po jej narodení.) Nesporným zostáva jej úžasný herecký talent, ktorý jej vyniesol v oblasti filmu celú hŕbu ocenení: tri Strieborné stuhy, dvoch Donatellových Dávidov i amerického Oscara a navyše aj literárnu cenu za verné zobrazenie literárnej postavy na javisku. Všetkých udivovala svojím hereckým temperamentom, improvizačným talentom, jasne čitateľnou rečou rúk a tragizujúcim výrazom. Zomrela 26. septembra 1973 v prítomnosti jedného zo svojich životných druhov a priateľov režiséra Roberta Rosselliniho, ktorý ju kedysi opustil kvôli Ingrid Bergmanovej. Napokon ju však dal pochovať do svojej rodinnej hrobky. Magnaniová a divadlo Roku 1927 začala navštevovať hereckú školu Eleonóry Duseovej (neskôr premenovanú na Národnú akadémiu dramatického umenia), kde bol jej spolužiakom neskorší významný herec Paolo Stoppa, ktorého náš divák pozná ako dona Calogera z Viscontiho Geparda alebo ako kočiša, ktorý vezie Claudiu Cardinale v úvode westernu Vtedy na západe. Od roku 1929 boli spolu členmi hereckej spoločnosti, ktorú viedol v tom období populárny dramatik Dario Niccodemi. (Tri jeho komédie sa za prvej ČSR hrali aj v SND.) Hrávala predovšetkým vo varietných programoch a vaudevilloch, kde býval jej častým partnerom aj svetoznámy komik Totó. Vystriedala niekoľko divadelných spoločností a čoraz častejšie sa začala objavovať vo filmoch. Postupne sa dostávala aj k vážnejším úlohám (O´ Neilova Anna Christie, Carmen podľa Mériméeho), ale stále jej bolo bližšie nespútané komediantstvo (v hrách Labicha či dvojice Garinei-Giovannini). Po sedemročnej pauze sa v roku 1953 vrátila k divadlu v kabarete Kto je na scéne. Jej vrcholné divadelné kreácie však prišli až v polovici 60. rokov. Boli to Vergova Vlčica v réžii Franca Zeffirelliho, s ktorou hosťovala v Moskve, Varšave i Berlíne (jej partnerom bola neskoršia hviezda 70. rokov Giancarlo Giannini) a Anouilhova Médea v réžii hudobného skladateľa a zakladateľa Festivalu dvoch svetov Giancarla Menottiho. Magnaniová a taliansky film Za ozajstný filmový debut Anny Magnaniovej možno považovať film Slepá zo Sorrenta z roku 1934. Ale kritika zaregistrovala aj jej pozoruhodný výkon v Sicovom filme Teresa Venerdí (1941). Svetovú slávu jej v roku 1945 priniesol výkon v Rosselliniho filme Rím, otvorené mesto, ktorý sa považuje za oficiálny nástup talianskeho neorealizmu. Pravda, už tri roky predtým mohla hrať vo Viscontiho Posadnutosti, keby jej v tom nezabránilo tehotenstvo. Visconti ju za to odškodnil ponukou úlohy sklamanej ambicióznej matky presadzujúcej svoju dcéru za herečku vo filme Bellissima (1951). Táto úloha sa dodnes považuje za významnejšiu než úloha v Zampovom filme Senátorka Angelina (1947), za ktorú získala cenu na Filmovom festivale v Benátkach či úloha na vo festivale v Cannes úspešnom Castellaniho filme Peklo v meste (1959), kde spolu s Giuliettou Masinou stvárňovali dve uväznené ženy. Jej poslednou veľkou úlohou v talianskom filme bola Mamma Roma (1962) v Pasoliniho rovnomennom filme, kde opäť stvárnila postavu, ktorá jej bytostne najviac sedela, teda temperamentnú, ale pritom zraniteľnú jednoduchú ženu z rímskej periférie. Herečka sa nehrnula od jednej úlohy k druhej, lebo, ako sama priznala, „nakrútila som už dosť zlých filmov“.V posledných rokoch svojho života zaznamenala niekoľko úspechov v televíznych filmoch a inscenáciách. Magnaniová v Amerike Snom každého európskeho herca vždy bolo uplatniť sa aj za veľkou mlákou. Magnaniovej sa to podarilo. V roku 1955 nakrútila v Hollywoode filmový prepis hry Tennessee Wiliamsa Vytetovaná ruža (jej partnerom tam bol Burt Lancaster) a v nasledujúcom roku jej výkon ocenili Oscarom, hoci nebolo zvykom, aby toto najväčšie ocenenie získala iná ako americká herečka. Po Magnaniovej sa to s odstupom času (1960) podarilo až Simone Signoretovej a v roku 1962 Sofii Lorenovej (za Sicovu a Moraviovu Vrchárku). K filmovému prepisu ďalšej známej hry amerického dramatika sa vrátila v roku 1960 po boku Marlona Branda (Zostup Orfea v roku 1960) a s americkým filmom získala poctu aj na európskej pôde na festivale v Berlíne (1957) za úlohu v Cukorovej dráme Vietor je divoký. Magnaniová a Rím Rím, otvorené mesto a Mamma Roma, ale aj jej celá divadelná činnosť a spôsob života z nej urobili prototyp pravej Rimanky. Keď sa teda Federico Fellini zberal nakrútiť film o Ríme (1972), chcel jej v ňom venovať jednu významnú epizódu. Napokon z toho zostala len krátka, no príznačná sekvencia. Kamera sleduje od chrbta ženu vchádzajúcu do brány domu a hlas komentátora hovorí: „Táto žena je stelesnením Ríma.“ Žena sa obráti a vidíme, že je to Anna Magnaniová. Pozrie sa do kamery a povie: „Federico, neblázni a choď už spať.“ To bola jej rozlúčka s urbi et orbi. S mestom a svetom. Autor je publicista