Zajtrajšok závisí od dneška
Kde bolo tam bolo, žili v jednej malej krajine dve dievčatá. Každé z nich malo rodinu a tešilo sa na prechádzku s mamkou po parku a potom na večernú rozprávku. Lebo niet na svete nič krajšieho, ako keď sa môže dieťa s mamkou pozerať na ten istý sen. A keď si to uvedomujú aj mamky a otcovia, dejú sa čarovné veci. Tie dve dievčatká – Katka Mišíková a Martinka Oslejová – podrástli a chceli sa odvďačiť za všetko pekné, čo dostali do vienka. I povedali si, že aj ony budú deťom rozdávať radosť, lebo dobré postavičky z rozprávok pomáhajú deťom prežiť aj tie najťažšie časy. Spoznali aj to, že aj divadlo pre dospelých pomáha ľuďom orientovať sa na hodnotovom rebríčku, že vie rozoznať pekné od hnusného, nech by sa pekno a hnusno akokoľvek pretvarovali, a potom sa všetko skončí tým, že si ľudia odnesú z divadla kúsok solidarity, súcitu, šľachetnosti. (Azda preto kruté režimy neumožňujú prístup k divadlu všetkým. Lebo po dobrom predstavení vychádzajú z divadla obrodení, zamyslení ľudkovia, plní dobrých predsavzatí. A to sa mocným nie vždy hodí...) Ako keď na svoju púť nastupovalo Radošinské naivné divadlo. Keď prišlo pobaviť účastníkov veľkého celoslovenského rezortného stretnutia mládeže, na vtipných dialógoch v nárečí sa mladí diváci zabávali, až sa po stehnách plieskali... Ale uprostred najväčšej radosti a veselosti sa postavil vedúci ústrednej delegácie – pôvodom „trnafský“ funkcionár – obrátil sa k svojej družine a prehlásil: „Šak ony sa posmývajú jako ja vyprávam!!!“ I povstala jeho celá družina a vypochodovala zo sály. Radošinci mali v očiach otázniky, dievčatá sa „klepali“, že nezmaturujú. Našťastie sa nič zlé nestalo, to len divadlo sa zasa raz dostalo do ringu s nadutosťou mocipána. Bosorky si musia dať pozor Do Serede sme si išli potvrdiť, že divadlo – najmä to pre deti – je veľmi dôležitá výchovná inštitúcia. To, čo rodina hudie a učí malého človiečika, divadlo rozvíja, podčiarkuje, vysvetľuje, upevňuje v hlávkach i v srdiečkach budúcich občanov. Navyše – ak to robí naozaj dobre, poctivo a múdro, stáva sa významným prvkom, ktorý môže vyrovnať nejeden hrboľ na ceste malého človeka do veľkosti. Toho dňa sa do Domu kultúry v Seredi zišli dve veľké skupiny detí. O ôsmej i o pol desiatej prišlo na predstavenie Divadla na kolesách po tristo detí zo Serede a priľahlých obcí. To je prvý významný prvok – deti prišli, ba dokonca pricestovali do divadla. Videli, ako pre ne Kvetko a Katka zachraňujú rozprávkovú ríšu. A keď Katka vyzvala deti, aby všetky naraz svojimi mocnými hlasmi zahnali bosorku, zatriasli sa múry a bosorkám na celom Slovensku naskočili zimomriavky, lebo ich úlisné reči a kadejaké triky boli odhalené a tieto deti sa už dlho bosoriek nezľaknú... Toto konštatovanie sa zdá trochu nadsadené – ale v Divadle na kolesách je všetko trochu nadsadené. Je to totiž atribút, s ktorým musí pracovať a využívať ho. To je aj jedna z hlavných čŕt divadla... Možno bolo prehnané aj ich prvotné chcenie – študovať múzické umenie, lebo pri tejto túžbe, ak nemáte vo vrecku či v batohu trochu preháňania a zveličovania, ťažko sa dostanete na dosky, ktoré znamenajú pre svet veľa. Ale stalo sa a ony sa stretli na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. Prívlastky „ úspešné a spokojné“ však dievčatám nespadli z neba. Podľa vzoru našich pradedov si museli na svoj sen zarobiť. I „odplávali“ do Ameriky. Po seredskom predstavení sme sa stretli s protagonistkou Martinou Oslejovou, ktorá hrá i organizuje Divadlo na kolesách. Zaujímalo ma: Prečo sa dala na štúdium herectva „Lebo je to krásne! Od malička som vedela, že sa chcem venovať umeniu. Najprv ma veľmi lákalo módne návrhárstvo, ale keďže môj brat vtedy študoval sochárstvo, tak ma rodičia dali na gymnázium, kde som sa venovala umeleckému prednesu, študentskému divadlu, folklórnemu súboru. Módne návrhárstvo išlo do ústrania a na prvý stupienok sa dostalo herectvo. Veľmi ma to chytilo. Rodina sa s tým za tie štyri roky zmierila a začala ma povzbudzovať a veľmi mi pomáhala. Veľká podpora prišla aj od mojich stredoškolských profesorov, ktorí tolerovali moje antimatematické, antifizikálne a vôbec – antigymnaziálne myslenie a dali mi priestor na vlastnú realizáciu v tom, čo mi išlo – recitácia, tanec. To bolo to, čo ma bavilo. Dala som si prihlášku aj na VŠMU, kam ma, žiaľ (alebo našťastie?), nezobrali. Keď mi po prijímačkách prišlo z Bystrice oznámenie, že ma prijímajú, bola som najšťastnejší človek v Komárne. Vraj som vtedy aj opeknela... Štúdium herectva bolo najkrajším obdobím môjho života, dalo mi veľmi veľa. Mnoho ľudí Akadémiu umení v Banskej Bystrici podceňuje. Ja som tej škole vďačná. Okrem vzdelania ma naučila postarať sa o seba. To je v súčasnej dobe veľmi dôležité. Dodnes som zato veľmi vďačná všetkým pedagógom. Divadlo je ako čokoláda – sladké až návykové. Chcem tvoriť vlastné projekty, podieľať sa na nich všestrannejšie. Baví ma aj scénografia, réžia. A predovšetkým mi vyhovuje šoférovať svoj život a čas sama. Nechcem sa viazať k nijakému divadlu. Čiže: narástli mi príliš veľké krídla, aby som ostala verná jednému stromu. A moje štúdium pokračuje ďalej. Herec nikdy nemôže prestať pracovať na sebe. Keby prestal, je to jeho koniec. Myslím si, že študenti herectva v Bratislave to majú ľahšie. Ale presadia sa tiež len tí, ktorí sa presadiť majú. Chce to veľkú dávku talentu a ešte väčšiu dávku šťastia. Na budúci rok pripravujeme dva projekty. Jeden bude zameraný na Songy Stanislava Štepku a druhým bude rozprávka pre deti. K strednodobým plánom by som zaradila Strechu nad hlavou. Keďže sme Divadlo na kolesách, zatiaľ ju nemáme. Skúšanie hier riešime prenájmom rôznych priestorov. Mojím snom je mať miesto, kam by ľudia chodili za nami, získať si vlastných divákov a udržať sa na scéne čo najdlhšie. Ten hore nás má, myslím, veľmi rád, a verím, že názor na nás nezmení a bude nám pomáhať aj ďalej. Rozprávky na kolesách Katka Mišíková je práve v USA a o zrode hry o záchrane ríše rozprávok napísala: „S Maťkou Oslejovou sme sa stretávali na chodbách Fakulty dramatických umení v Banskej Bystrici, ale to ozajstné priateľstvo vzniklo v čase pobytu v USA. Išli sme si tam zarobiť na štúdium. Ja som v tom čase ukončila druhý ročník divadelnej vedy na Akadémii umení a Maťka bola v poslednom ročníku herectva. A práve v USA som jej povedala, že som so študentmi herectva vytvorila inscenáciu autorskej rozprávky. Zaujalo ju to a po príchode na rodnú hrudu ma poprosila, či by som pre jej Divadlo na kolesách nenapísala divadelnú rozprávku. A tak vznikol projekt Ako Katka a Letko zachránili rozprávkovú ríšu. V USA som už piaty raz. Vlani som začala pracovať v divadle v mestečku Lake George v štáte New York ako asistentka manažérky. V našom divadelnom ponímaní som pracovala ako inšpicientka a získavala skúsenosti v americkom divadelníctve. Po ukončení sezóny som sa presunula na univerzitu, kde som počas zimného semestra vyučovala herecké umenia. Moju poslednú hru Zabudla som, preloženú do angličtiny, prijala dekanka Divadelnej fakulty a rozhodla sa ju inscenovať v nasledujúcom roku. Presadiť sa v americkom divadelníctve rozhodne vyžaduje veľa sebavedomia a ustavičné „otravovanie“ na najvyšších postoch. Keď ma prijali na Fakultu dramatických umení začala som tvoriť, inscenovať, bádať a čítať všetky najhrubšie knihy o divadle. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnila tvorivej súťaže Fabula rasa organizovanej divadlom Potôň v Leviciach. Spomedzi desiatky hier vybrali okrem ďalších troch aj moju Zabudla som. Od marca tohto roku som začala vyučovať na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici a pripravujem sa na doktorandské štúdium. Každý deň sa udeje niečo nové. A tak je to aj s divadelnou sférou. Držím sa toho, a nielen v divadelnej sfére, že žijem pre dnešok, pretože od neho závisí zajtrajšok. Zostáva už len nezaspať na vavrínoch. Preto je mojím najobľúbenejším nápojom káva... Táto partia „rozchichotaných báb“ dosiaľ povedala iba „a“, prípadne v Balade o Jožinkovi „b“. Počkajme si na céčko. Pripravil: Alexander Císar
