Bacha na nich!
V článku pre Financial Times cituje komentátor Gideon Rachman zaujímavú štatistiku z nedávno vydanej knihy amerického akademika Johna Muellera – od roku 1960 bolo v dôsledku teroristických útokov zabitých približne rovnaké množstvo Američanov, ako zomrelo v dôsledku nehôd spôsobených jeleňmi. Dôsledky takého faktu sú, cez prizmu „boja proti terorizmu“, jasné. Väčšina jeleňov je síce mierumilovná, ale existuje fanatická násilná menšina, ktorá je ochotná zabíjať (a pri tom sama zomrieť) sledujúc nám neznámy cieľ. Keďže ich možno na prvý pohľad ťažko rozlíšiť, musíme byť podozrievaví ku všetkým – koniec koncov, jelene samé by mali mať záujem na tom, aby zo svojho stredu vytisli jeleních fundamentalistov. A keď už niekoho z tejto menšiny odhalíme, musíme ho izolovať a eliminovať. Je potrebné vytvoriť veľké ministerstvo alebo aspoň sekciu na ministerstve na boj s jeleňou hrozbou. A v záujme všeobecnej bezpečnosti je potrebné zo všetkých zoo odstrániť jelene a im podobné zvieratá (jeden nikdy nevie) a sledovať ľudí, či náhodou nemajú podozrivé kontakty s jeleňmi. Alebo nie? Je možné vyprodukovať ešte veľké množstvo podobných veľavravných štatistík. Spomínaný článok napríklad cituje údaje z Rand Corporation: „Priemerný Američan má šancu asi jedna k 9 000, že umrie pri automobilovej nehode, a asi jedna k 18 000, že bude zavraždený. Počas posledných piatich rokov, vrátane obetí z 11. septembra 2001, mal priemerný Američan len šancu jedna k 500 000, že umrie v dôsledku teroristických útokov.“ Napriek tomu sa nesústreďuje celá štátna mašinéria na boj proti autám, ale na boj proti terorizmu, napriek tomu nejdú politici do predvolebných kampaní so sloganom „ulice bez áut“, ale s volaním „ochránime Ameriku pred terorizmom“. Tento rozpor sa však netýka len USA. Aj európske krajiny, hoc v nich tradične nevládne taký silný kolektívny pocit „opevneného ostrova“, ktorý môže byť úplne ochránený pred všetkým zlom vonkajšieho sveta, rastie strach. Stojí na predsudkoch, obavách živených selektívnym prístupom k informáciám aj na obyčajnom nepochopení. Do povinnej výbavy takmer každého európskeho politika už dnes patrí prísľub boja proti terorizmu či aspoň ochrany „svojich ľudí“ pred teroristickým útokom. Aj v Európe sa v prieskumoch verejnej mienky terorizmus často objavuje medzi najčastejšie identifikovanými hrozbami. Všetci advokáti potrebnosti „vojny proti terorizmu“ samozrejme podobné štatistiky obratom odmietnu ako primitívne zjednodušovanie, porovnávanie neporovnateľného. Lenže tým nevysvetlia fakt, že terorizmus – popri problematickosti definície tohto pojmu, jeho príčin a efektívnosti rôznych možností znižovania jeho rizika – zďaleka nie je takou obrovskou hrozbou (ak veľkosť hrozby vyjadríme počtom ľudských obetí, materiálnymi škodami či rizikom pre „bežného“ človeka) ako mnohé iné nenápadné a každodenne vykonávané činnosti. To neznamená, že sa ním netreba zaoberať, ale musí byť vsadený do správneho kontextu – a súčasťou správneho kontextu je aj to, nakoľko vážnu hrozbu predstavuje. Nebyť ceny, ktorú musíme platiť za to, že naše vnímanie reality zatieňuje hrozba terorizmu, mohol by to všetko byť len vtipný paradox. USA a meniaca sa skupina ich spojencov zaútočili na Afganistan a Irak práve v jeho mene a pre hrozbu terorizmu (spojenú so zbraňami hromadného ničenia – ale táto hrozivá kombinácia už bola použitá v prípade Iraku) sa uvažuje aj o vojenských útokoch na Irán. Cez jeho prizmu sa „rieši“ viacero lokálnych konfliktov – v Čečensku, Palestíne, Somálsku, Kašmíre, častiach Indonézie... Terorizmus je pohodlná zástena, za ktorú môžu politici rôzneho razenia skryť svoje skutočné motívy – pretože o terorizme, a potrebnosti boja proti nemu, sa nepatrí diskutovať. Hrozba terorizmu sa používa ako dôvod na obmedzovanie ľudských, občianskych a politických práv v demokratických, polodemokratických i nedemokratických krajinách. Strašiak terorizmu znižuje vnútornú súdržnosť multietnických a multikultúrnych spoločností, a tým zvyšuje pravdepodobnosť násilia a konfliktov. Často sa hovorí, že taktika teroristov je účinná vtedy, ak je strach z terorizmu väčší než jeho reálna hrozba. Inak povedané, že teroristi využívajú strach. Lenže to je len polovica pravdy. Druhou je, že strach z terorizmu sa naučili využívať politické elity. Alebo sa mu prispôsobili. Alebo mu podľahli. A v spoločnosti ovládanej monotematickým strachom ťažko žiadať riešenie iných, vážnejších problémov. Autor je stály splopracovník Slova
