Spätná väzba
Ad: Na prahu kultúrnej genocídy (E. Chmelár), Slovo 40/2007 Hoci na prvý pohľad autor vystupuje ako „obrazoborec“ bojujúci proti slovenskému nacionalizmu, v skutočnosti plne akceptuje nacionalistickú logiku vnímania dejín – tým, že pokladá národ za historický, akoby večný, akoby lineárne prežívajúci v čase. Národ je však moderná konštrukcia patriaca do pomerne nedávnej histórie. Je takmer konsenzuálne akceptované, že slovenský národ je moderný koncept, ktorý vznikol v 19. storočí. Dá sa pripustiť, že existujú tzv. historické národy ako napr. Angličania, Portugalci, Španieli, Francúzi, u ktorých určitá kolektívna etnická identita existovala povedzme aj v ranom stredoveku. Čechy ako administratívny celok v stredoveku existovali, čeština sa používala ako písaný jazyk a existovala aj česká tzv. „vyššia kultúra“ aj istá česká kolektívna identita. To sa však o Slovákoch a Slovensku povedať nedá, podobne ako napr. ani o Estóncoch, Lotyšoch atď. Autorovo nepochopenie historických procesov, ktoré viedli k vzniku národov a národných štátov, sa dá ilustrovať takmer vetu po vete: „V tejto súvislosti treba upozorniť, že téza o odvekom bratstve Čechov a Slovákov je z hľadiska širšej historickej perspektívy čechoslovakistický mýtus.“ Správny, ale veľmi banálny postreh. Tézy o bratstve Čechov a Slovákov boli sčasti politickou objednávkou, vyvolanou aj vznikom Československa a jeho koncepciou. Ale nie je to originálna myšlienka autora, skôr „bežná vedomosť“. Zato v tom, čo nasleduje, sa snaží byť E. Chmelár naozaj originálny: „V našich dejinách bolo veľa období, keď mali Slováci oveľa lepšie a bohatšie vzťahy s Poliakmi ako s Čechmi. Ich tradícia má hlboké korene.“ Toto tvrdenie nemá nijaké opodstatnenie. „Už Boleslav I. pripojil k Poľsku v 10. storočí aj Slovensko.“ Slovensko ako také neexistovalo v desiatom storočí v nijakej forme, preto sa nedá tvrdiť, že bolo pripojené k Poľsku. Toto je základná logická chyba, v ktorej Chmelár pokračuje v celom svojom texte a ktorá odráža v princípe nacionalistické videnie dejín. „Pre šírenie demokratických tendencií u nás malo oveľa väčší význam poľské roľnícke hnutie (posilňujúce solidaritu roľníkov na Slovensku a v Poľsku...“ Nedá sa rozumieť, aké „poľské roľnícke hnutie“ má autor na mysli. Kedy, v ktorom období, kto? Podľa môjho názoru nijaké „poľské roľnícke hnutie“ neexistovalo. „...než husitské hnutie s obmedzeným vplyvom.“ Devalváciou významu husitského hnutia, ktoré v tých časoch predstavovalo udalosti celoeurópskeho významu autor účelovo predvádza originalitu a „nový“ pohľad na históriu. „Milan Hodža vo svojom fenomenálnom diele Federácia v strednej Európe upozorňoval na prehlbujúce sa vzťahy južného Poľska a severného Slovenska za vlády Mateja Korvína.“ Hodžova kniha mala jasný politický zámer. Samozrejme, že sa snažil doložiť svoje politické koncepcie určitými argumentmi. Je však neadekvátne argumentovať touto knihou, keď sa zaoberá históriou. Čo sa týka Mateja Korvína – ako som uviedol vyššie, v období stredoveku sa nedá hovoriť o „Slovensku“ ako takom. Bez ohľadu na to, čo Matej Korvín robil v zmienenom regióne, koncept Slovenska vôbec nepoznal a motívy jeho rôznych politických aktivít boli pravdepodobne úplne iné. Logika ako ju prezentuje autor (a možno aj Hodža) je teda chybná. „Solidarita šľachty a roľníkov prerástla v nasledujúcich storočiach do ozajstného poľsko-slovenského priateľstva.“ Akú solidaritu šľachty a roľníkov má autor na mysli? Bežne známe je to, že v Uhorsku a v Poľsku sa v stredoveku či ranom novoveku odohrávali lokálne, ale aj veľké a krvavo potláčané sedliacke povstania. Mnoho Slovákov chodilo študovať na Jagelonskú univerzitu do Krakova. Veľmi by som bol zvedavý, čo autor myslí slovom „mnoho“ a o ktorom období píše. Pri neexistujúcom koncepte „slovenskosti“ pred 19. storočím a pri miniatúrnej „národno-uvedomelej“ vrstve zemianstva a inteligencie v 19. storočí... Koniec koncov, z tých niekoľkých desiatok známych „národných buditeľov“ neviem o nikom, kto by študoval v Krakove. Možno sa mýlim, v každom prípade by som sa rád dozvedel viac. Počas národných povstaní v rokoch 1833 a 1846 bolo pre slovenskú šľachtickú rodinu hanbou, ak doma neskrývala poľského utečenca. Skadiaľ má autor takúto vedomosť? Znie to skôr ako metafora. Snáď iba drobná vrstva zemianstva (možno iba zopár rodín) by sa v tom období dala označiť za „slovenskú šľachtu“. Vďaka spoločnému osudu prestali Poliakov a Slovákov hranice deliť a začali ich spájať. Poliaci a „Slováci“ nemali spoločný osud, a už vôbec nie v 19. storočí. Jánošík sa stal aj symbolom poľskej slobody. Bežná vedomosť o Jánošíkovi v Poľsku je, že bol Poliak. Slovensko-poľská solidarita bola už v 19. storočí tradíciou. Žiadosti slovenského národa v roku 1848 obsahovali aj požiadavku oslobodenia poľských politických väzňov, ktorých prenasledovali rakúske úrady. Je to možné, ale bol to protest proti politike Viedne, a nie petícia za slovensko-poľské bratstvo. Naopak, v zásadných otázkach slovenskej identity Česi Slovákov nikdy nepodržali. Vždy im síce pomohli osobnou účasťou v kľúčových zápasoch za slobodu (povstanie roku 1848, SNP roku 1944 i revolúcia roku 1989), ale nemali pochopenie pre ich samostatný národný vývin. Tá periodizácia udalostí je diskutabilná, ale povedzme, že autor má pravdu. Táto veta ako aj ďalšie odseky až do konca článku vyjadrujú veľmi konvenčnú slovenskú nacionalistickú logiku. Otázky slovenského jazyka, autonómie, prvej ČSR aj federácie interpretuje autor klasicky, cez prizmu slovenskej nacionalistickej logiky. Na jednej strane chápem, že seriál Eda Chmelára sa snaží pozrieť na dejiny Slovenska populárnou formou. Tiež chápem, že nejde o odbornú štúdiu. Na druhej strane mi texty pripadajú zostavené z účelových dezinterpretácii, neukotvené v historickej realite, absentuje teoretický rámec. Podporujú aj slovenské nacionalistické stereotypy, videné cez akúsi originálnu prizmu autorovho kváziobrazoborectva. Neviem, či to nenarobí viac škody ako úžitku. Nechcem byť deštruktívny a viem, že kritizovať je ľahšie, ako čosi vytvoriť. Považoval som však za povinnosť kriticky tieto texty reflektovať. Daniel Škobla, Bratislava
