Čo si dáme
Navzdory rozšírenej povere nemajú ľavičiari ľúbostný vzťah k štátu. Nesnívajú sa im romantické sny o hromadách lajstier s novými predpismi. Nevzrušuje ich predstava behania po úradoch s osadenstvom arogantných byrokratov. Neroztrasú sa im kolená pri pomyslení na percento HDP, ktoré ide na verejné výdavky. Skúsenosť s moderným, rozsiahlym, byrokratickým štátom väčšinu tých dole – z ktorých sa ľavica rodí – už veľmi dávno vyliečila. Nie, ľavičiari nemilujú štát. Vedia, že je to nástroj pomerne tupý a ťažkopádny. Akurát si zároveň uvedomujú, že aj tupý a ťažkopádny nástroj je často lepší, ako nástroj žiadny. Mohli by sme obmeniť istý otrepaný výrok a povedať, že štát je v niektorých oblastiach príšerným riešením – až na to, že všetky ostatné sú horšie. Presne v tomto bode sa pravovernému pravičiarovi zježia všetky chlpy na tele. Akože?! Ako môže byť trh horší, než je štát? Trh je predsa založený na dobrovoľnej – dobrovoľnej! – výmene medzi ľuďmi, kým štát, to je predsa organizované násilie, ako to priznávali dokonca aj komunisti... Nuž povedzme si pár jednoduchých právd. Ľudia musia z niečoho žiť. Potrebujú na to veci, ktoré pre nich vyrábajú iní – jedlo, ošatenie či bývanie. Aby ich mohli získať, musia ich vymeniť za niečo, čo sami vlastnia. Zadarmo im okrem najbližších nikto nič nedá. No a ak toho človek nemá veľa, nemôže na trhu iným veľa ponúknuť, takže má horšiu vyjednávaciu pozíciu, ako niekto majetnejší. Lebo keď sa tí dvaja nedohodnú, majetný na tom bude predsa len lepšie, ako nemajetný. A obe strany to vedia. Nič z tohto by nemalo byť nijako sporné. A sporný by nemal byť ani výsledok: majetní a nemajetní sa síce môžu dojednať, dospieť k „dobrovoľnej“ dohode – ale napriek tomu bude tá dohoda pre jedných výhodná a pre druhých nevýhodná. Je tak, či nie? A tak sa môže stať, že na tom úžasnom dobrovoľnom trhu tí, ktorí predávajú najmä samých seba – svoju pracovnú silu – prichádzajú výrazne skrátka oproti tým, ktorí majú čosi navyše. Či už dobré školy a bystré hlavy, alebo podielnické listy v jednej či mnohých spoločnostiach. Nuž a ak bohato obdarovaní šťastlivci získavajú z „dobrovoľnej výmeny“ výrazne viac, ako neobdarovaní nešťastníci, potom pri budúcich výmenách bude medzi ich vyjednávacími pozíciami ešte väčší rozdiel. Stručne povedané, bohatí budú bohatnúť, chudobní chudobnieť. A nerovnosť narastať. Všetko zázračne dobrovoľne. Ľudia sa však nerodia nerovní. Všetci prichádzame na svet ako nahé bábätká, ktoré vlastnými silami neprežijú ani deň. V tom panuje rovnosť absolútna. Rodíme sa však do nejakých podmienok. Nerovnosti medzi nami vznikajú práve pre tieto podmienky. Ešte aj „prirodzený talent“ človeku pomôže, iba ak ho daná spoločnosť potrebuje a oceňuje. Ľavičiarmi sa stávame vtedy, keď veríme, že je správne, aby k dobrovoľnej dohode dochádzalo za prirodzených podmienok. To značí, aby ľudia navzájom vyjednávali ako rovný s rovným. Štát, ktorý sa postará o to, aby menej majetní mali lepšiu vyjednávaciu pozíciu – sociálny štát – je jedným z nástrojov, ako to dosiahnuť. Nástrojom možno tupým a neohrabaným. Ale lepším, ako nijakým. Aby sme to pochopili, nemusíme mať k nemu ešte ľúbostný vzťah. Zato pravičiari a trh – to už je iná pesnička...
