Western a „western“
V pražskom Národnom divadle sa do roku 1989 pomerne jednostranne venovali domácemu opernému repertoáru, čo spôsobilo (okrem iných faktorov), že českí operní speváci sa “odučili” štýlovo interpretovať svetovú, predovšetkým taliansku opernú tvorbu. V posledných dvoch desaťročiach sa pokúšajú tento rest vehementne zlikvidovať, ale na vyrovnanie s ním nevystačia s vlastnými umeleckými silami. Vri naštudovaní Pucciniho operného westernu Dievča zo západu preto s výnimkou režiséra Jiřího Nekvasila a scénografa Daniela Dvořáka a predstaviteľov epizódnych postáv, využili zahraničných umelcov. V inštrumentácii prebohatá a dramatizmom ale aj chytľavým lyrickým sentimentom preplnená partitúra sa pod taktovkou amerického dirigenta Johna Fioreho javila predovšetkým ako súvislý tok dramatična, s čím korešpondovali aj veľké, farebné a úderne znejúce hlasy troch protagonistov. Američan Donnie Ray Albert stvárnil šerifa Rancea, Argentínčan Gustavo Porta banditu Dicka Johnsona a v Prahe už dlhšie pôsobiaca Anda Lousi Bogza titulnú hrdinku opery. Jej Minnie však nemala (na rozdiel od Janovskej inscenácie z roku 2005) staropanenské črty, skôr bola rozhodnou ženou žijúcou medzi tvrdými mužmi. Kým spevácke party a orchestrálna partitúra sú skvelé (a práve tak boli aj zvládnuté), slabinou diela je naivné libreto o obrátení zločinca pod vplyvom veľkej lásky. Popri naivne sentimentálnych výjavoch však opera obsahuje aj niekoľko hudobne a v pražskom prípade aj divadelne strhujúco zvládnutých situácií, ku ktorým patrí napríklad scéna pokeru, v ktorej ide o život. Autori divadelných zložiek inscenácie sa pokúsili o vytvorenie mierneho odstupu od predlohy tým, že ju poňali ako premietanie filmového westernu, ktorému naivita vždy svedčala. Ich snaha sa však preniesla do výsledného efektu len čiastočne. Väčšiu pozornosť mohla réžia venovať skôr prepracovaniu vzťahov hlavných postáv, ktorých interpreti väčšinou stáli na rampe a spievali do publika. Krútňava nie je western Keď pred tridsiatimi rokmi uvádzali v Mníchove Suchoňovu Krútňavu (s účasťou Slovákov Andreja Kucharského a Marty Nitranovej v hlavných postavách) viacerí nemeckí recenzenti prirovnávali dielo k westernu alebo kriminálnemu príbehu. Tento posun v interpretácii zrejme súvisel aj s tým, že réžia vytrhla dielo z jeho priestorovo-časovej zakotvenosti v rurálnom slovenskom prostredí a nenašla ani správny kľúč na uchopenie scén napájaných z tradičných ľudových prameňov, majstrom Suchoňom, pravda, pretavených do modernej hudobnej reči.. Krútňava ďaleko prekračuje klišé westernu či kriminálneho príbehu svojím hlbokým mravným obsahom, ktorý pôsobí v dnešnom svete bez zábran a zásad vari ešte apelatívnejšie (ale zároveň aj nostalgickejšie) než v čase vzniku diela. Boj elementárnych vášní krížený s uvedomením porušenia morálnych zásad, boj človeka s vlastným svedomím a nájdená odvaha niesť dôsledky svojho činu, ale aj sila odpúšťať, to všetko robí, popri nádhernej Suchoňovej hudbe, z diela klenot najvzácnejší. Jakubisko siahol po folklóre Obnovená premiéra Maurerovej a Jakubiskovej inscenácie z roku 1999 neodznela zo známych dôvodov v novej budove SND ako jej otváracie predstavenie a údajne sa (zrejme pre problémy s točnou) neskôr vráti opäť do historickej budovy. Tieto okolnosti trocha ubrali zo slávnostných pocitov, ktoré prežívali návštevníci (vrátane prezidenta republiky) predstavenia. Z hľadiska umeleckého treba vyzdvihnúť ako jednoznačne najkvalitnejšiu zložku inscenácie výkon orchestra, z ktorého Ondrej Lenárd spôsobom sebe vlastným dokázal vyčariť záplavu emócií predovšetkým v dramatických vrcholoch a o čosi menej aj v lyrických pasážach Suchoňovej partitúry. Aj Jakubiskova réžia je zaujímavá, pričom režisér nešiel dnes módnou cestou odfoklorizovania podobných príbehov, ale naopak tento prvok diela ešte posilnil tým, že v pozadí za osudmi hlavných hráčov príbehu sa pred našimi očami odvíja akési pásmo ľudového zvykoslovia a žánrových obrázkov na spôsob Terenovho Roku na dedine. Protagonisti zaostali, publikum tiež Najslabšou inscenačnou zložkou je sólistické obsadenie, čo platí predovšetkým o epizódnych postavách, ale čiastočne aj o hlavných protagonistoch. Ich trio napriek pomerne kvalitným výkonom napríklad výrazne zaostalo za úrovňou protagonistov Zacharovej inscenácie z roku 1965 (Česányiová, Papp, Malachovský). Najbližšie k ideálu snáď mala Katrena Ivety Matyášovej, ktorej k dokonalosti chýba len väčšie osobnostné fluidum a zreteľnejšia artikulácia. Jeden zo svojich kvalitnejších výkonov predviedol Ján Galla ako Štelina, úroveň svojich famóznych predchodcov v tejto úlohe (Zvarík, Malachovský, Mikuláš) však celkom nedosiahol. Ondrej v podaní Miroslava Dvorského (pre ktorého neprítomnosť sa predstavenie o mesiac posunulo) je tiež kvalitnou kreáciou. Vokálne je dosť blízky Lacovi z Janáčkovej Pastorkyne, ktorého pred pár dňami stvárňoval v milánskej La Scale, charakterovo je však úplne odlišný. Dvorskému sa vydarili lyrické pasáže partu, celkove je však pre superdramatického Ondreja jeho hlas ešte priveľmi lyrický. Ukázalo sa to najmä v slávnom výjave mátania z piateho obrazu, podľa ktorého je dielo (na rozdiel od Urbanovej literárnej predlohy) aj pomenované. Pre slovenské operné publikum nie je dobré svedectvo, že ho „krst“ novej budovy (aj keď len dodatočný) najvýznamnejším domácim operným dielom nevyprovokoval k tomu, aby v húfoch stálo na vstupenky. Sála bola takmer plná, no nie vypredaná, čo avizuje nevyhnutnú potrebu dôsledného marketingu a orientácie na výchovu operného publika. Medzititulky Slovo
