O márnomyseľnosti
„Sústredenie na triviálnosti zablokuje váš mozog a upriami ho len jedným smerom. Zabraňuje hľadaniu, ktoré vám umožňuje rozvíjať sa. Jednoducho – stávajú sa tým z vás menej inteligentné osoby. Možno to znie zbytočne agresívne, ale je to veľmi otravné – nie je to nijaká záhadná a samočinná záležitosť, ktorú na nás uvaľuje spoločnosť, ako sa to snaží podať debata o veľkosti 34. Jednoducho je to individuálna márnomyseľnosť.“ (Zoe Williams: Ste márnomyseľné a hlúpe: ženy upnuté na hmotnosť by sa mali vzdať práva na to, aby ich brali vážne. 17. január 2007, Guardian.) Williamsová čiastočne preberá názor Naomi Wolfovej, ktorá mýtus krásy, takmer večný pocit nedostatočnosti žien vo vzťahu k svojmu telu – jeho tvaru, veľkosti, celkovému výzoru – sprevádzaný predstavou o existencii tela a ženskej osoby, ktorá by bola ideálna, opísala ako zbraň patriarchátu voči ženám. Mýtus krásy má byť súčasťou protiútoku voči ženám, ktoré už možno zašli priďaleko a prekročili mnohé z patriarchálnych zákazov. Viaceré z nich zarábajú, kontrolujú svoju sexualitu a reprodukciu. Pravda, neplatí to o všetkých ženách. O blahobytnej spoločnosti USA na začiatku 90. rokov a o dnešnej spoločnosti na Slovensku to však platí; aj keď možno nie celkom bez zvyšku. Imperatív byť krásna alebo byť zdravá a plánovanie aj kontrola toho, ako ho napĺňame, uberá z času, keď môžeme premýšľať nad sebou a nad svetom inak. Môžeme čítať, a nie počítať kalórie alebo zhyby. Môžeme sa zhovárať o tom, čo by sme mali urobiť 8. marca, namiesto toho, aby sme preberali tému povianočných výpredajov. Ale v tomto čase nemusíme konať ani nijako výnimočne účelne, a môžeme sa, tak ako o tom píše Virginia Woolfová v eseji Potulky po uliciach, vybrať kúpiť si ceruzku a pod touto zámienkou stráviť nejaký čas v zimných uliciach a cvičiť svoju predstavivosť. No čo ak predsa len stojíme v potravinách pred čokoládami a hľadáme tú s najväčším podielom kakaa, plávame x-tú dĺžku v bazéne? Sme hlúpe a márnomyseľné? Súvisia dajako túžba po sebazdokonaľovaní – alebo viac emancipačne povedané, po sebarealizácii – s márnomyseľnosťou? Williamsová sa snaží obe motivácie jasne odlíšiť – to, čo sa dnes deje v telocvičniach, a to, čo sa objavuje na knižných pultoch v podobne zábavných kníh o zdravom diétnom varení od inak múdrych ľudí, je podľa nej priemyselný narcizmus. Priemyselný narcizmus je vynikajúci termín na označenie výroby záujmu o seba samu a samého, sebatvorby do roztrhania tela a peňaženky. Označiť ženy, ktoré sa intenzívne starajú o svoj vzhľad a o fitness za hlúpe a márnomyseľné, sa do titulku článku hodí tiež. No je to naozaj tak, že tu sú na jednej strane múdre ženy spokojné samy so sebou, ktoré na svoju hmotnosť, vzhľad, oblečenie, make-up ani nepomyslia a ktoré si preto zaslúžia, aby sme ich ako prototypy úspešných výsledkov oslobodenia žien brali vážne, a hneď vedľa nich nešťastníčky, ktoré sa do osídel vlastnej femininity zamotali tak, že rozumné myšlienky z ich úst ani nevychádzajú (na premýšľanie už nemajú čas), a tých zopár, ktoré vyslovia, by mali okolo našich uší prejsť bez povšimnutia? Nezdá sa mi to. Napokon argumentácia Williamsovej sa mi nezdá fér, hoci sa autorka pokúša byť férová alebo aspoň nediskriminujúca a korektná, keď spod označenia hlúpych a márnomyseľných vyníma tie ženy a mužov, ktoré a ktorí trpia poruchami príjmu potravy. Nejde len o medicínske definície, meniace sa hranice diagnostikovaných vážnych chorôb. Možno by stálo za to pýtať sa, ako spolu súvisia márnomyseľnosť žien vo vzťahu k vlastnému telu a ich podhodnocovanie vo verejnej sfére. Alebo: ako spolu súvisia túžba po dôstojnosti, pozitívnom prežívaní vlastného ja a po sebaúcte s možnosťami ich dosiahnutia. Sklený strop, na ktorý dovidia docentky, manažérky, ale aj platové dno, na ktoré dovidia mnohé iné pracujúce ženy, sú v živote mnohých z nich niečo celkom konštantné. Pre niektoré generácie žien sa táto situácia nezmení, no túžba po dobrom živote tým nezmizne. Máme byť samy sebou, sme individuality, sme jedinečné, naše duše a telá si zaslúžia len to najlepšie, a my pre to môžeme niečo spraviť! Nájsť si milenca, dopriať si čokoládu, cvičiť... Z týchto protirečivých príkazov a rád trčí sebaláska, márnomyseľnosť. No sebalásku niekedy potrebujeme. (Vtedy odporúčam čítať (V)hodné tělo od Eve Enslerovej.) No je tu aj druhá strana, druhý súbor otázok. Všetky a všetci sa pri dnešnom rozdelení času na čas pracovný a tzv. voľný zaoberáme tým, ako budeme voľný čas prežívať. Je niečo zvláštne na tom, že trh stimulovaný v produktívnych odvetviach by sa mal slušne a s pochopením vytratiť z nášho voľného času, a nerobí to? Nie, súperí sa aj o naše uvoľnenie. Rozhodovať sa pre istý spôsob prežívania voľného času sa musíme podobne, ako sa musíme rozhodovať pri nákupe potravín. Všetky a všetci držíme diétu, všetky a všetci máme svoje tréningové programy, režimy zmysluplného trávenia času. Nadbytok jedla je produkt toho istého priemyslu, ktorý vyrába jedla málo. Narcizmus je produktom toho istého priemyslu, ktorý vyrába sebanenávisť. No ak sme v tom až po uši, komentátorku Guardianu Zoe Williamsovú nevynímajúc, sme hlúpe a márnomyseľné a netreba nás počúvať, netreba nás brať vážne? Kiežby ste dočítali až potiaľto a kiežby ste povedali, že bicyklovanie, plávanie a behanie sú fajn a neznižujú intelektuálnu kapacitu. Aspoň nie výrazne. Autorka je feministka Redakčne krátené, pôvodný text prevzatý z webzinu Aspekt IN (www.aspekt.sk)
