Mestský problém: Socha
Sochár Michal Moravčík a sociológ Miroslav Tížik zorganizovali vlani na jeseň v bratislavskom Starom Meste akciu Akú sochu do mesta? Mala verejnosť aj zástupcov mesta upozorniť na čoraz častejšie presadzovanie umelecky bezcenných dekorácií v uliciach. Lebo či chceme, alebo nie, novodobými symbolmi Bratislavy sa stáva socha Čumila či „Šéne Náciho“. A podobných sôch stále pribúda. Akcia Akú sochu do mesta? pritom chcela upozorniť nielen na ich na nízku umeleckú kvalitu, ale aj hľadať odpovede na otázku, komu vlastne patrí verejný priestor. Je určený na privátne projekty typu Satinský na Dunajskej ulici, alebo by o ňom mali rozhodovať odborníci? O zmysle a cieľoch iniciatívy, ktorá sa chystá na druhé kolo sme sa rozprávali so sochárom Michalom Moravčíkom (*1974). Zhovárala sa Svetlana Žuchová O čo presne išlo vo vlaňajšej akcii Akú sochu do mesta? – Štartovacím bodom bolo inštalovanie sochy H. Ch. Andersena na Hviezdoslavovom námestí k Medzinárodnému dňu detí. Keď sa odhaľovalo to monštrum, demonštroval som tam s výtvarníkom Stanom Masárom. Držali sme v rukách nápisy: Dvorný sochár KSČ a pod. Pokojne sme tam stáli, ale mestskí úradníci nás odtiaľ vykázali a transparenty nám zničili. Sochár-darca, ktorý za socializmu robil sochy Gottwalda, sa usmieval pri káčatku... Spravil som si prieskum medzi mladými výtvarníkmi a teoretikmi, a ukázalo sa, že takmer všetci sú proti gýčománii, ktorá ovládla Bratislavu. Napísal som petíciu Stop kultúrnej politike v našich mestách!, formuloval som ju hlavne ako generačnú výzvu namierenú proti hmotnej a vizuálnej devastácii našich miest. Podporilo ju viacero osobností výtvarného umenia a v lete bol prístupná na webe, takže ju mohol podpísať ktokoľvek. Podpísané hárky sme poslali primátorom šiestich najväčších slovenských miest, aj starostovi bratislavského Starého Mesta. Chceli sme dať najavo politikom, že cesta na ktorú sa vydali, nie je dobrá. Najmä v Starom Meste je už koncentrácia nezmyslov na meter štvorcový taká vysoká, že pomaly na každej ulici je nejaká postavička, tabuľa, alebo niečo na zemi. Išlo nám o to, vyjadriť nesúhlas mladej generácie s týmto preferovaným vkusom politikov. Je paradox, že o veciach súvisiacich s estetikou a výtvarným umením rozhodujú ľudia, ktorí v tejto oblasti nemajú základné znalosti ani cit pre mestotvorbu. Čo ťa motivuje takto sa angažovať? – Mrzí ma, že strednoprúdové umenie zaplavilo mesto a chápe sa to ako verejný vkus. Aj v médiách sa prezentuje ako niečo, čo sa každému páči. Bratislava nedokázala po roku 1989 vyvinúť v tomto smere nijakú zmysluplnú aktivitu. Mnohé mestá na západe majú public artové fondy, používajú umenie na komunikáciu povedzme v problematických štvrtiach, (napríklad Ottakring v susednej Viedni). Vedia že táto komunikácia sa im vráti. V našom verejnom priestore nepribudla od „nežnej“ jediná zaujímavá vec. Pamätníčky novodobej histórie, 17. november či sviečková manifestácia sú iba smutným dôkazom toho, na čom sa vieme dohodnúť a kam sa dostalo naše vizuálne cítenie. A moje angažovanie je iba pokusom zvrátiť tento negatívny stav. Ako vyzerala prechádzka mestom s výkladom o stave sôch po roku 1989, ktorou si svoje snaženie odštartoval? – Začali sme pri Andersenovi na Hviezdoslavovom námestí a skončili na nábreží pri Integračnom pahorku. Rozdali sme päťdesiat dotazníkov, z nich sa nám vrátilo o niečo menej ako tridsať. Na tejto trase sa účastníci mohli zoznámiť s rôznymi skutočnosťami týkajúcimi sa sôch v meste. Napríklad s kauzou Ganymedes, ktorého nahradili epoxidovým odliatkom alebo prípadom sochy paparazziho, ktorý je v podstate pútačom na súkromnú reštauráciu. Niektorí účastníci si až pri tejto našej prechádzke uvedomili, že ide o reklamu súkromného podniku. V Bratislave je ďalšou aktuálnou otázkou aj problém sponzorstva, prezentácie investora a podobne. Socha vojačika v strážnej búdke na Hlavnom námestí je tiež prezentáciou jediného podniku; po umeleckej stránke je to jeden z najhorších objektov v meste. Alebo na fontáne na Františkánskom námestí, ktorú som si nazval Sponzor fontána, upevnili takú obrovskú tabuľu o sponzoroch, že prvé čo si chodec všimne nie je socha ženy s krčahom, ale mená sponzorov, ktorí prispeli na rekonštrukciu korza. Zato socha Alojza Kolíska ticho migruje po Františkánskom námestí, je už celkom pritisnutá k múru, podobne ako socha Benku pri Justičnom paláci. V lete býva navyše zakrytá aj rozkladacími markízami reštaurácie, pri ktorej stojí. Socha a ten, koho predstavuje, tu nemá nijakú úctu; je tam pri múre celkom zbytočná. Ďalším fenoménom, pri ktorom sme sa na vychádzke pristavili, boli sošky na dlažbe Pocta strednej Európe. Myslím, že to je dosť čudný projekt. Centrum v Bratislave je maličké, no my sa snažíme prepchávať ho a za každú cenu ešte viac „zatraktívniť“. Pôvodný zámer dokonca bol spojiť takýmito dlažbovými sochami Pálffyho a Mirbachov palác, čo sa mi zdá absurdné. Neviem prečo sa niečo podobné neurobí napríklad v Petržalke. Okrem toho sochy sa po meste stále posúvajú. Nevrstvíme, ale prerábame. Každý nový politik si myslí, že tomu dá niečo lepšie, ale pravdou je skôr opak. Napríklad Rolandova fontána dopadla ako odcudzený predmet, nevraviac o „vykastrovanom“ Hlavnom námestí. Ale zarážajúce je aj nutkanie presťahovať súsošie Ľudovíta Štúra a nahradiť ho replikou Márie Terézie. To považujem za úplne zvrátenú bratislavskú investorskú „namotávku“. Ak vám išlo o vyjadrenie názoru umelcov a umeleckých teoretikov, prečo ste pri tejto akcii spolupracovali so sociológom? – Celý projekt sa totiž začal diskusiou a spoluprácou s Daliborom Bačom, sochárom, ktorý žije v Prahe a ktorý sa zúčastnil mnohých konkurzov aj v Česku. Naším cieľom bolo pozvať občanov na prechádzku po meste a diskutovať s nimi o sochách. Poznať ich a povedať im náš názor. Chceli sme však z akcie získať aj nejaký hmatateľný výstup. Preto sme vytlačili dotazníky. Vytýčili sme trasu prechádzky po Starom Meste, a tam, kde sme sa zastavili, ľudia odpovedali na otázky v dotazníku, ktorý sme im rozdali. Sociológ Miro Tížik nám veľmi pomohol s organizáciou, poradil nám, ako komunikovať s ľuďmi, aby naša akcia nebola uzavretá len pre výtvarníkov. Pomohol nám ju viac otvoriť a pripraviť tak, aby sme z nej získali nejaký výsledok. Ako reagovali tí, ktorí sa na prieskume zúčastnili? – Ľudí dotazník bavil, všimol som si ako ho počas prehliadky poctivo vypisovali. Ukázal ich názorovú rôznorodosť a rozporuplnosť. A ukázal aj to, že niektoré veci nevedia ohodnotiť, nevedia sa k nim vyjadriť, pretože v spoločnosti chýba celá edukačná línia o tom je výtvarné umenie. Nedá sa povedať, že by s nami všetci výhradne iba súhlasili. Veľa ľudí bolo prekvapených, aké zložité majú sochy osudy, ale boli prekvapení aj z toho čo všetko si môžu súkromníci dať do verejného priestoru, aj na historickú budovu, napríklad na Michalskej ulici. Mnohí si až pri vypĺňaní dotazníka uvedomili, že centrum je naozaj zamorené nevkusom a že podobných trás sa dá urobiť niekoľko. Spomenul si spoluprácu so sochárom Daliborom Bačom, ktorý má skúsenosť s českým kontextom. Dá sa vôbec vytvoriť systematicky prijateľné riešenie pre všetkých? – V Čechách sú konkurzy na sochy častejšie ako u nás. Samozrejme, všetko sa dá zneužiť a ani tam to nie je ružové. Výber sôch do verejného priestoru je však problém v celej Európe. Väčšinou sa však o tom vopred verejne komunikuje. Ale to u nás nebýva zvykom, ak pod komunikáciou nemyslíme noticku v Bratislavských novinách. V Žiline síce prebiehali konkurzy na sochy, ale bývalý primátor a jeho okruh si vždy odklepli jediného sochára, ktorý vyrobil takmer všetky monumenty v meste po roku 1989 a mal v Žiline sochy aj pred rokom 1989. Hlavnou otázkou v podstate je, nakoľko si ľudia zodpovední za mesto ctia mestský priestor, nakoľko chcú mať pri jeho stvárnení naozaj dobrý výsledok a v neposlednom rade je to aj ich odpoveď na to, za koho považujú nás divákov. Sami by mali mať záujem na transparentnej politike či na transparentných rotujúcich komisiách. Z niektorých vyjadrení miestnych politikov však mám stále pocit, že sme ako publikum v role polodementov, ktorým by sa nemali pod nos pchať čudné experimenty, ale „zrozumiteľné“ umenie – vojačikovia, čumilovia, novinárske kone a iné príšerky. A určite aktuálnym sa stal aj negatívny fenomén tzv. rýchleho investorského sochárstva (o pár týždňov to potrebujeme...). Súčasťou vlaňajšej akcie bola aj verejná diskusia v alternatívnom priestore 13m3 na Zlatých pieskoch. – O túto debatu bol veľký záujem. Do 13kubíkov prišla najmä odborná verejnosť. Opäť sme sa zhodli, že trend v meste sa nám nepáči a nesúhlasíme s ním. Žiaľ, nepodarilo sa nám vtiahnuť do diskusie druhú kompetentnú stranu. Pred voľbami sme sa stretli s primátorom Ďurkovským, ktorému sme poslali pozvánku a on zareagoval, problém ho zaujímal, stretol sa s nami. Teraz po voľbách, keď sú jasné výsledky, chystáme ďalšiu diskusiu, na ktorú chceme pozvať novozvolených politikov. Chceli by sme iniciovať komisiu pre Bratislavu, ktorej členovia by boli odborníci. Komisia, ktorá by o verejnom priestore rozhodovala, by mala byť transparentná a rotujúca, aby nefungovala na politickom princípe ani na nejakom „kamarátšafte“, ale na odbornosti. V súčasnosti sa s umením vo verejnom priestore narába veľmi neodborne. Rozhodujú o ňom ľudia, ktorí nie sú odborníci ani na verejný priestor ani na výtvarné umenie. Keďže mesto v tom samo nemá jasno, prijíma takmer všetko, čo sa mu ponúka a z odborného hľadiska nevyužíva ani potenciál, ktorý má k dispozícii. Pritom je tu napríklad Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Vysoká škola výtvarných umení, kurátori a teoretici, Slovenská akadémia vied... No na názor odborníkov z týchto inštitúcií sa nikto ani len nespýta. Namiesto toho zväčša nájdu nejakého strednoprúdového umelca. Tentoraz sa diskusia o sochách na verejnom priestranstve uskutoční na pôde Slovenskej národnej galérie. Naším cieľom je zaviesť do problematiky sôch v Bratislave väčšiu odbornosť.
