Axiómy

Hovorí sa, že často opakovaná lož sa stáva pravdou. Na Slovensku však platí aj opravená verzia tejto múdrosti. Často opakovaný nezmysel sa stáva axiómou – pravdou absolútnou, ktorá nepotrebuje dôkaz. V posledných rokoch sa u nás sformovala zvláštna kasta ľudí, ktorí majú patent na rozum. Patria k nim politici „odborníci“, „kritickí“ novinári, „nezávislí“ analytici a iné celebrity. Názorová pluralita sa u nás nenosí: človek si síce môže myslieť, čo chce, ale v momente, keď vybočí z názorového stereotypu, je označený za nevzdelanca, populistu, komunistu, nacionalistu, traktoristu... Posvätnou kravou slovenskej „mienkotvornej inteligencie“ sa stal všemocný trh brzdený zlovestným démonom štátu. Je alfou a omegou, cieľom aj prostriedkom. Nespochybňuje sa. Z tejto ústrednej dogmy pramenia ostatné axiómy. Niekoľko príkladov. Bývalá vláda aj ekonomickí komentátori spievajú ódy na reformy a privatizáciu. Pritom sa pri nich štát skutočne vyfarbil ako zlý hospodár. Dobrý podnikateľ predsa nepopredá najvýnosnejšie podniky. Práve naopak, zveľaďuje ich a profituje zo zisku. To iba štát, reprezentovaný zoskupením neoliberálov a konzervatívcov, sa zbaví pravidelných príjmov a potom horekuje, že nie sú peniaze. Ekonomika funguje, čísla sú fantastické, len chudobných pribúda a problémom je financovať aj základné funkcie štátu. Ale to si inteligencia nemyslí; takýto názor môžu mať iba hlupáci, revizionisti, komunisti, extrémisti, parašutisti... Podobne aj s ospevovanou dôchodkovou reformou: Je logický nezmysel, že budúce dôchodky spasí presun peňazí do súkromných spoločností na súkromné účty. Veď odvody sa výrazne nezvýšili, do systému neprichádza viac zdrojov. Ale čuduj sa svete, správcovským spoločnostiam ostanú peniaze aj na zisk. Nijaký ekonomický zázrak. Štát napumpoval do systému desiatky miliárd z privatizácie, ktoré sa prejedajú na dočasnú kompenzáciu výpadku príjmov Sociálnej poisťovne. Bohužiaľ, ani to nestačí. A vytriezvenie príde čoskoro. Ak sa niečo nezmení, o sedem alebo osem rokov nám budú odchádzať do penzie aj ľudia, ktorí po štyridsiatich rokoch práce (!) dostanú dôchodok na úrovni desať alebo pätnásť percent priemernej mzdy. Stačí si zobrať zákon a kalkulačku. Lenže takéto škaredé veci sa nehovoria. Hovoria ich len obmedzení etatisti, paternalisti, populisti, trockisti, futbalisti... Alebo najnovší príklad: niekto vy-myslí, že povinné poistenie určitých skupín obyvateľstva vo verejných zdravotných poisťovniach obmedzuje slobodný výber. Hovorí sa o vyvlastňovaní. Istá moderátorka dokonca označila takýto krok za trhanie rodín. Doteraz sa nenašiel jediný novinár, ktorý by to spochybnil. A pritom – ak niekto nechce byť poistený vo verejnej poisťovni, môže si zdravotné poistenie platiť sám. V tom spočíva slobodný výber: kto platí, ten si vyberá. Je však morálne, aby sa občania zo svojich daní – lebo nimi sa platí za poistencov štátu – skladali na miliardové zisky a reklamu súkromných poisťovní? Tieto peniaze sa pritom mohli použiť na zdravotnú starostlivosť. Ale kto to povie nahlas, je diletant, boľševik, populista, komunista, kombajnista... Vyjadriť iné predstavy o fungovaní spoločnosti dnes znamená, že človek sa stane terčom osobných útokov. Sloboda myslenia je u nás iba fikciou. V Orwellovej Zvieracej farme dve prasce diktovali stádu oviec, čo je pravda, a čo nie. Žiaľ, naši novinári, sami seba honosne označujúc za verejnosť, sa tiež často správajú ako stádo oviec bez názoru. A prasce – tie môžu spokojne krochkať.