Strecha nad hlavou, zem pod nohami
Nerobte nič. Bývajte! Tak hovorí reklama. Aké jednoduché. A sú takí ľudia. Nerobia nič, a bývajú. Lebo majú. A to, čo majú – ich príjem či kapitál – za nich už ostatné zaobstará. Ale týmto ľuďom reklamy ani tak určené nie sú. Práve preto, že tí, ktorí sú „za vodou“, už nič robiť nemusia. Televízne zábery vyleštených interiérov, vyblýskaných prístrojov a prístrojčekov či nádherného ošatenia už dávno neslúžia len na prízemnú informáciu o tom, že fy Vodička vyrába to a to a dá sa to kúpiť tam a tam. Ukazujú, ako sa má žiť. Upriamujú pozornosť. Ustanovujú štandard. A najmä nabádajú, o čo sa usilovať. Preto musia byť vždy o krok pred tým, čo je práve možné, vydávať za bežné to, čo bežné nie je. Aby mali ľudia stále prečo zháňať peniaze a naháňať sa. Veď ak by to nerobili, stroj by sa zastavil. Ibaže na dnešnom Slovensku sa medzera medzi tým, čo sa ponúka ako štandard, a tým, čo reálne štandardom je, rozovrela akosi príliš doďaleka. Zrkadlí sa v nej priepasť medzi tými, ktorí naozaj nič už robiť nemusia, a tými, ktorí toho musia robiť až priveľa. Lebo i keď vraj stále patríme k najrovnejším spoločnostiam na svete, s veľkým gustom sme sa vydali opačným smerom. Tam, kam smeruje aj zvyšok sveta: k pyramíde so širokánskym podstavcom nemajetných a uzučkým vrcholčekom majetných. Vrcholček určuje, ako sa má žiť, a podstavec sa zo všetkých síl snaží nezaostať. Nerobte nič. Bývajte. Pred televízorom v malom byte s pomaly starnúcimi rodičmi, či v jednej malej izbe drahého podnájmu, výzva z reklamy vyznieva divákom asi inak, než jej tvorcovia zamýšľali. Trocha ako výsmech. Neverili by ste, ale právo na bývanie patrí k základným ľudským právam po-tvrdeným vo vážnych medzinárodných zmluvách. Uznáva sa ním, že bez strechy nad hlavou, bez pevnej pôdy pod nohami, nemožno žiť život s plnou ľudskou dôstojnosťou. V praxi to, pravda, vyzerá s tým právom inak. Dokonca ani vtedy, keď už rodina, ktorá preň niečo urobiť musela, sedí šťastne vo svojom hniezdočku, nemá ho isté. Lebo na dnešnom Slovensku sú zákony stavané v prospech tých, ktorí majú. Ak sa tí, čo nemajú, oneskoria v rôznych splátkach, môžu o svoju strechu nad hlavou prísť. Reklama klame. Ale čo je na tom čudné? Dávno to predsa vieme. A predsa sa stále znova dávame nachytať. Ako tí, ktorým sa zapáčili usmiate tváre spokojných dôchodcov v zlatistých krajinách. Vymyslené to bolo dobre. Napokon, s takouto reklamou mali súkromné dôchodkové spoločnosti už bohaté skúsenosti. Nie sme predsa prvá krajina, kde sa najprv dobrovoľný, neskôr povinný desiatok – ba vlastne polovica odvodov – odovzdáva do ich rúk. Krajiny, ktoré nás v dôchodkovej reforme predišli, poskytujú aj predobraz našej budúcnosti. Aj z rozprávky o rozprávkových dôchodkoch bude raz treba precitnúť. Zostúpiť na zem. Do prízemnej reality. Ba možno až podzemnej. Zabudnime na páčivé obrázky, ktoré predstierajú, že život väčšiny je iný, než aký v skutočnosti je. Vo vzdušných zámkoch sa bývať nedá. Aby sme dosiahli viac, ako je dnes možné, treba stáť oboma nohami pevne na zemi. A niečo robiť.
