Seniori na začiatku 21. storočia

Postavenie staršej populácie sa začiatkom 21. storočia oproti situácii v predchádzajúcich storočiach významne zmenilo. A to tak kvalitatívne, ako aj počtom a podielom v spoločnosti, teda kvantitatívne. V súčasnosti ide predovšetkým o postavenie seniorov v podmienkach postindustriálnej spoločnosti – spoločnosti informatickej a znalostnej. K faktorom, ktoré ho ovplyvňujú, patria vysoký vedeckotechnický pokrok vo výrobe i službách, i procesy celosvetovej globalizácie, rastu životnej úrovne. Na druhej strane však aj zhoršujúca sa situácia v oblasti životného prostredia, bezpečnosti, zdravotného stavu, i spôsobu života a pocitu šťastia v živote. Na postavenie seniorov sa výrazne poukázalo napríklad už v roku 1982 na svetovom zhromaždení o starnutí, kde sa schválil medzinárodný plán akcií týkajúci sa tejto otázky. Dokument potom svojou rezolúciou schválilo aj Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov. Bolo to prvýkrát v histórii ľudstva, čo sa k takýmto krokom pristúpilo v takom rozsahu a na tejto vysokej celosvetovej úrovni. Podobne v roku 1991 schválilo Valné zhromaždenie OSN osemnásť zásad pod názvom Princípy pre staršie osoby. O rok na to vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN v Proklamácii o starnutí rok 1999 za Medzinárodný rok seniorov. V roku 1995 potom generálny tajomník OSN predložil tomuto plénu dokument, ktorý opodstatnene konštatoval potrebu zmeny pohľadu na postavenie a rolu starších ľudí, v duchu hesla „Za spoločnosť všetkých vekových skupín“. Podľa tohto prístupu treba celú problematiku chápať vo väzbách na celosvetové dianie a zaoberať sa vzťahmi medzi generáciami. Zdôraznila sa celospoločenská a celoživotná dimenzia starnutia, nutnosť komplexne ho chápať a koordinovane riešiť vo väzbách na ostatné spoločenské procesy. V súčasnosti osobitne s ohľadom na výsledky vedy, výskumu a techniky a ich uplatňovanie v praktickom živote, čiže vedeckotechnickú revolúciu, vplyv presadzovania trhového charakteru ekonomiky, nadnárodných spoločností a globalizácie celkovo. Aktivita, bezpečnosť, blahobyt Z dokumentov je vidieť kvalifikované, široké a komplexné chápanie a posudzovanie problematiky takzvaného tretieho veku. Napríklad v dokumente z roku 1982 sa odporúča nasledovný prístup: „Presadzovať aktivitu, bezpečnosť a blahobyt starých ľudí by malo byť podstatnou časťou komplexného rozvoja v rámci nového medzinárodného hospodárskeho systému, a to vo vyspelých krajinách i v rozvojovej časti sveta.“ V širšom kontexte sa uvádza, že cieľom rozvoja je zvýšiť kvalitu života všetkého obyvateľstva a že výsledky rozvoja by mali byť rozdeľované spravodlivo. Upozorňuje sa na to, že modernizácia musí zvyšovať životnú úroveň všetkých ľudí a zabezpečovať spravodlivé vzťahy medzi vekovými skupinami, ich podiel na vytvorenom produkte, na právach i zodpovednosti. Riešenie len v podmienkach mieru Vo vzťahu k občanom tretieho veku sa vyslovila pozoruhodná a vo svojej podstate až utopická téza, že by mali prispievať k rozvoju podľa svojich schopností a dostávať podľa svojich potrieb. Je to sporadický a náhodilý názorový posun k socialistickým a komunistickým prístupom, ktoré takýto princíp považovali za uplatniteľný v celej spoločnosti? Uviedla sa tiež súvislosť, že rôzne problémy starších ľudí sa môžu reálne riešiť len v podmienkach mieru. A navyše, že ušetrené prostriedky zo zmiernenia pretekov v zbrojení sa majú použiť na spoločenský (hospodársky i sociálny) rozvoj. Podčiarkla sa takisto potreba cieľavedomej prípravy celej populácie na neskoršie štádiá života (aspekt posilneného predvídania). Mala by byť integrálnou súčasťou celospoločenského procesu. Osobitne aj vzdelávacieho. Ma obsahovať psychologické, fyzické, kultúrne, filozofické (i duchovné a náboženské), zdravotné, ekonomické a iné dôležité aspekty života. To všetko aj s ohľadom na širšie svetové sociálne, ekonomické, civilizačné, kultúrne a filozofické trendy. Cieľom má byť, aby sa dosahoval spravodlivý, dôstojný i prosperujúci život starších ľudí, a to tak hmotne ako aj kultúrne. Ochrana pred zločincami Dokument Valného zhromaždenia OSN z roku 1982 obsahuje šesťdesiatdva odporúčaní, ako by sa mala spoločnosť vo vzťahu k seniorom správať. Napríklad dvadsiate tretie z nich sa týka bezpečnosti: „Narastajúca zločinnosť voči starším ľuďom v niektorých krajinách postihuje nielen tých, ktorí sa stali predmetom činnosti zločincov, ale aj mnohých ďalších seniorov, ktorí sa obávajú opúšťať svoje domovy. Malo by sa iniciovať úsilie štátnych orgánov na ich ochranu ...“ V odporúčaní číslo dvadsaťsedem sa hovorí: „Vzhľadom na to, že medzi starými osobami prevažujú ženy, a to väčšinou vdovy, osobitná pozornosť by sa mala venovať ich špecifickým potrebám a tiež ich úlohe v spoločnosti“. Vplyv starších je slabý Určitou výhodou seniorov je, že keď sa zvyšuje ich podiel v spoločnosti, a tým aj v rámci voličstva, politici sú okrem iného aj z tohto dôvodu nútení brať na nich ohľad a dbať o uspokojovanie ich primeraných záujmov. Americký ekonóm Lester C. Thurow v roku 1998 predvídal už pre prvú štvrtinu 21. storočia, že môže nastať „revolúcia starých proti mladým“. Viacerí oponenti však tento názor, a opodstatnene, nezdieľajú. Jedným z argumentov je, že vplyv organizácií seniorov je malý a slabý. Obdobne je to aj na Slovensku. Podiel členov Jednoty dôchodcov na Slovensku z celkového počtu starobných dôchodcov je len niečo nad desať percent. Aktuálne problémy a otázky Spomedzi aktuálnych i predvídaných problémov súvisiacich s postavením seniorov možno spomenúť, ako a či posilňovať medzigeneračné vzťahy a vzájomnú zodpovednosť (rodinná politika?) Ako zabezpečovať minimálnu úroveň dôchodkov ako právo každého občana? Má sa predlžovať doba zamestnanosti, čiže zvyšovať vek odchodu do dôchodku? Ako bez konfliktov riešiť zvyšovanie podielu práceschopného obyvateľstva (obyvateľstva v takzvanom produktívnom veku) v jednotlivých štátoch prostredníctvom imigrácie? Podľa prognóz demografického vývoja sa ráta s tým, že bez vplyvu migrácie do západnej a strednej Európy by sa počet obyvateľov v tejto časti sveta koncom 21. storočia absolútne znížil na polovicu stavu zo začiatku 21. storočia. Ako podporovať rôzne dobrovoľné a doplnkové dôchodkové pripoistenia? A kto sa má vlastne k seniorom rátať – ľudia vo veku 60 rokov a starší, alebo 65 rokov a starší? Treba skúmať vývoj podielu takzvaných mladých starých (vo veku 65 – 84 rokov) a takzvaných starých starých (85 rokov a starší) a podľa toho diferencovane rátať s opatreniami v sociálnej starostlivosti o seniorov. Kúpna sila dlhodobých „úspor“ Špecifické problémy seniorov súvisia aj s procesmi rastúcej urbanizácie a s tým súvisiacou koncentráciou ľudí v mestách a okolo nich (zvýšený podiel biednych v nich). Celospoločenské súvislosti sú z hľadiska seniorov dôležité v oblasti zamestnanosti, respektíve aj nezamestnanosti, rastu produktivity práce a znižovania rozsahu pracovného času (aj v záujme vysokej zamestnanosti) pretože tieto oblasti vytvárajú vysoký podiel zdrojov (prostriedkov) nevyhnutných na zabezpečenie seniorov (ľudí v starom veku). Pre životnú úroveň seniorov je dôležitá aj súvislosť zdrojov s hospodárskou politikou, ktorá má zabezpečiť, aby Slovensko bolo naďalej príťažlivé pre investície z vyspelého západu a aby nesmerovali či neodchádzali ďalej na východ. Významným cieľom je zabezpečiť rovnovážny ekonomický vývoj s malou infláciou, a to so zreteľom na vývoj reálnej kúpnej sily dlhodobých „úspor“ obyvateľstva v dôchodkových správcovských spoločnostiach a vývoj výnosov z nich. Rovnosť aj pre seniorov Takisto je nevyhnutné udržiavať a rozširovať demokratický spoločenský systém, ľudské práva a slobody. Nateraz si už mnoho ľudí a politikov uvedomuje aj potrebu dosahovania väčšej rovnosti medzi ľuďmi, okrem iného aj prostredníctvom zmenšovania rozdielov (diferenciácie) v príjmoch – a to tak vo vnútri jednotlivých štátov ako aj medzi jednotlivými štátmi. Otázok týkajúcich sa seniorov je veľa. Pri troche šťastia by na ne dvadsiate prvé storočie mohlo dať odpovede, ktoré sa zatiaľ v dejinách neobjavili. Autor je predseda Futurologickej spoločnosti POZOR – NEPREHLIADNITE Dôchodkový systém má problémy. Narastá v ňom deficit. Treba ho reformovať, prejsť od priebežného spôsobu financovania ku kapitalizácii – vytvoriť „druhý pilier“. Len ten dokáže budúcim dôchodcom zabezpečiť vysoký príjem na starobu. Koľkokrát sme to už počuli? Najnovšie vytiahla do boja za „ochranu druhého piliera“ SDKÚ. Oplatilo by sa však zamyslieť nad výsledkami krajín, ktoré „reformu“ zaviedli už dávno pred nami. Privatizácia dôchodkového systému v Argentíne Čím sa možno poučiť od bývalého najlepšieho žiaka Medzinárodného menového fondu „Jednou z najväčších reforiem bola zmena dôchodkového systému, ktorá pre veľkú časť budúcich poberateľov dôchodcovských dávok v podstate znamenala prechod od prerozdeľovacieho systému v rukách štátu k individuálnej kapitalizácii v rukách súkromných spoločností... ...Podľa návrhu mal byť nový systém „kapitalizačným systémom“. Každý pracujúci mal prispievať do individuálneho fondu a konkrétna banka sa pomocou manipulácie s investičným portfóliom mala postarať o čo najvyšší výnos z jeho úspor. Tým sa rušila prerozdeľovacia a solidárna povaha systému – cieľom bolo dosiahnuť, aby si každý individuálne sporil podľa vlastných možností, pod správou finančného systému... ...Je smutné, že dnešný zmiešaný systém v Argentíne v dôsledku svojich charakteristických čŕt a súčasných i dlhodobých tendencií neveľmi pomáha riešiť problémy súčasných i budúcich dôchodcov. Treba však uznať, že vyriešil „problémy“ veľkej časti finančného sektora... ...Vážne nedostatky, ktoré prerozdeľovací systém predstavoval pred transformáciou (obrovský, narastajúci deficit, nedostatočná výška dávok na zaručenie dôstojnej životnej úrovne, neefektívnosť a štrukturálne nerovnosti), nevymizli, ani sa nepredpokladá, že vymiznú – a v niektorých prípadoch sa dokonca zhoršili, resp. sa očakáva ich zhoršenie... ...Podľa viacerých štúdií sa odhaduje, že väčšina sporiteľov bude mať dôchodok, ktorého výška im neumožní prístup ani k základnému spotrebiteľskému košu. A to aj napriek tomu, že DSS ohlasujú mieru ročnej výnosnosti viac ako 20 percent. Dôchodkovým správcovským spoločnostiam, ktoré by mali byť rizikovými kapitalistickými podnikmi, štát garantuje minimálny príjem – no DSS negarantujú minimálny príjem dôchodcom, ktorých by bolo treba chrániť.” Autorom štúdie je ekonóm, ktorý pracuje pre argentínsky kongres. Článok o dôchodkovej reforme v Argentíne nájdete v ďalšom čísle Slova, 6/2007