Prosiť, prihovárať sa alebo hovoriť?
orodovať 1. náb. prosiť za niekoho u Boha 2. expr. prihovárať sa, prosiť: orodovať u niekoho za dieťa, za spravodlivú vec; neprišli sme orodovať (Krátky slovník slovenského jazyka – SLEX 99, 1998) Kto sú orodovnice? Keď Jana Juráňová píše, že „všetci majú svoje orodovnice. Ženy sú orodovnice“, chápem, že ženy o čosi prosia, modlia sa za niekoho. No prečo? Kto má z toho úžitok? Celou knihou sa vinie otázka, či život žien má vôbec význam bez života mužov, ku ktorým by sa mohli vzťahovať. Hoci sa aj jednotlivé časti knihy nazývajú podľa rozprávačiek, ženských postáv knihy – Ruženy, Kláry, Eleny a mamy –, všetky neustále prehodnocujú svoj vzťah k mužským autoritám svojho života. Ich vzájomné vzťahy – hoci by aj malo ísť o vzťah dcéry a matky – sú vždy akoby sprostredkované mužom – otcom, manželom, bratom. A aj ostatné ženy sa podľa autorkinej „klasifikácie“ definujú prostredníctvom toho, že buď ako nenahraditeľné krky hýbu mužskými hlavami, alebo sa snažia mužov jedna druhej uchmatnúť. Nezostávajú však pri komplikovaných vzťahoch k svojim mužským blízkym, obracajú sa k svetu vzťahov, ktorý si musia vytvoriť. Možno by sa aj zdalo, že ženy do sveta skrz-naskrz vplietli svoje večné vzájomné porovnávanie, ale aj priateľskú podporu, a spravili tak z tohto mužmi opanovaného sveta aké-také miesto pre svoj život. Nie je to celkom tak. Rozvedená Ružena, sama vychovávajúca syna, ťažko hľadá pochopenie pre svoju sestru Zdenku, ktorá sa po vstupe do rehole premenila na ešte vzdialenejšiu Kláru. Autorka veľmi stručným spôsobom formuluje príbehy, aké poznáme: Zdenka bola tretím dieťaťom, rástla akoby sama, bez špeciálnej starostlivosti. Ak by si zo vzdoru či nedostatku iných zmysluplných perspektív neosvojila identitu mníšky, vieme si ju predstaviť ako utiahnutú a neduživú osôbku, ktorej sa vždy bude priečiť mačizmus okolia, no rituálne sa s ním z času na čas zmieri a bude žiť ďalej. No sú tu aj iné postavy, ktoré sa s mačizmom zmierujú rituálne a zároveň aj súhlasne. Teta Jolka, vdova po známom spisovateľovi kolaborujúcom s ľudáckym režimom – žena, ktorá s plným vedomím udržiava patriarchálnu tradíciu. V knihe na rozdiel od ostatných ženských rozprávačiek nedostala vlastný hlas, no jej rola podporovateľky rodinnej a národnej ideológie v pozadí je zrejmá. Takmer vášnivo je tým hýbajúcim krkom, aj keď hlava jej muža je už len bustou v múzeu alebo portrétom v učebniciach literatúry. Samu seba nezvratne vymazala z vlastného života. Každá zo žien – hádam okrem Jolky – sa nachádza niekde na polceste medzi konformnou ženskou rolou, ktorá akoby vypadla z portrétov v ženských prílohách mienkotvorných denníkov, a vzdorom voči nej. Jedna je manželkou domnelej morálnej autority podporovanej cirkevnou hierarchiou, ďalšia manželkou úspešného politika zaštíteného morálne autoritatívnou stranou, Klára je zase z pohľadu deľby práce podľa rodu „manželkou“ biskupa a iných cirkevných úradníkov, Ružena sa z manželstva vyviazala, ale tak ako všetky ženy „má na krku“ svojho otca. Jeho obraz sa hodí najviac na zádušnú omšu do kostola, je vlastne ťažké vizualizovať si ho inak ako takmer štátnický, vážny portrét, ktorý by mohol visieť hádam len na stenách úradných pracovní. Je to práve tento portrét, ktorý v celej knihe máta ako ten večne sa objavujúci mŕtvy v Abuladzeho Pokání? Zdá sa, že vo vedomí týchto ženských postáv oveľa častejšie prebleskuje zážitok chýbajúceho pohľadu či prihovorenia tej druhej než hroziaci alebo výstražný pohľad otca. Chýbajúci pohľad ženy „až“ za uzlom v sieti vzťahov, ktorý tvorí nejaký muž. Ťažké tvorenie takejto väzby sledujeme v sesterskom vzťahu Kláry a Ruženy alebo aj Eleny a anonymnej manželky diplomata či politika, vyčlenenej zo statusového kolektívu manželiek dôležitých mužov popíjajúcich čaje v salónoch dám. K slovu sa má v záverečnej „postavovej“ časti dostať mama. Je veľmi pôsobivé čítať o tejto mame tak, ako o nej hovoria druhé. Sama leží na nemocničnej posteli, s vedomím sem-tam pri svojich mŕtvych deťoch, inokedy pri živých, niekedy celkom bez vedomia. Na vyrozprávanie vlastného príbehu jej akoby nezostal čas. V náhlivom záverečnom prepletení hlasov, ktoré si zamieňajú identitu a naznačujú, že mnohé z toho, čo žijeme, je predmetom akejsi kolektívnej jedinečnosti, sa príbehy žien nakláňajú viac na tú neobjavenú, vzdorujúcu stranu. Orodovnice nie sú predobrazom nových ženských cností, tvoria ich možno až príliš dobre uveriteľné životy. To, čo by v knihe mohlo zostať zo slušnosti nevypovedané, je tu povedané na plné ústa. Nepríjemné veci, zlosť aj zlomyseľnosti, no najmä banality. A to relatívne úsečne – prostredia nehýria farbami, a ani postavy sa neformujú do rôznych strán nejakou neistotou vlastného úsudku. Orodovnice sú vskutku slovenským románom. Rodinná genealógia siaha až k tomu kostlivcovi v skrini, ktorý sa neustále kdesi zjavuje – k slovenskému štátu. Opisovaná rodina je rodina prezentujúca sa ako katolícka. Je tu zopár postáv, ktoré osud vyniesol do vládnucich garnitúr, zopár je takých, čo to už nestihli, ďalšie tam vlastne nikdy nemali namierené. A napokon je to rodina a spoločnosť rozdelená aj podľa osi rodu: mužom tu z úst bez orodovania a prosenia vystreľujú slová „za Boha, za národ“ a ženy sú orodovnice – všade sa dožadujú blaha pre svojich mužov a sú preto ochotné byť namáhaným svalom a hýbať ich krkom. No ak by chceli, nemusia sa u nikoho prihovárať za svojich mužov, ale môžu hovoriť jedna k druhej. Jana Juráňová sa v Orodovniciach ženám ani za ženy neprihovára, jednoducho k nim aj k „ich“ mužom hovorí. Autorka sa zaoberá rodovou problematikou Jana Juráňová: Orodovnice, 245 strán, Aspekt 2006, Bratislava
