Ako víťazíme v Iraku
„Túto vojnu vyhráme celkom určite, opakujem to ešte raz, páni.“ S týmito slovami rozlúčil sa Švejk s davom, ktorý ho odprevádzal. A kdesi v ďalekých diaľavách histórie sa niesla k Európe pravda, že zajtrajšok rozbúra aj plány prítomnosti. Mala to byť rýchlo vybavená záležitosť. Už trvá takmer štyri roky, bez vyhliadok na koniec. Zahynulo v nej viac ako 3 000 amerických a spojeneckých vojakov. Len amerických vojakov bolo zranených asi 23 000, polovica z nich natoľko, že sa nemôže vrátiť do služby. Invázia mala oslobodiť krajinu a nastoliť v nej stabilný demokratický režim. Od začiatku vojny prišlo podľa odhadu lekárskych odborníkov v Iraku o život asi 600 000 ľudí. Z krajiny ušlo asi 650 000 utečencov. Presný počet nevie nik – nik to totiž nepočíta. Možno ani nie preto, že by to nikoho nezaujímalo – situácia v krajine je však taká zlá, že presne počítať mŕtvych a utečencov nie je možné. Toľko k stabilite a demokracii. Spojené štáty tvrdili, že v krajine zabezpečia pokojný civilný život. Dnes sa nachádza takmer v stave občianskej vojny, americkí a spojeneckí vojaci sa sťahujú do stále menšieho počtu základní a drvivá väčšina z nich nikdy nevychádza. V novej stratégii sa Spojené štáty rozhodli, že upokoja aspoň Bagdad. Teda, nie celý. Len sunnitské štvrte. Spojené štáty oznámili, že budú postupne znižovať počet vojakov v Iraku. Potom povedali, že ho „dočasne“ zvýšia o 21 500 mužov a žien. Potom nový minister obrany povedal, že nie je jasné, na ako dlho to „dočasne“ bude. Iracká vojna mala stabilizovať región. Dnes prebieha v krajine občianska vojna, do ktorej sú vťahovaní aj susedia, a americká ministerka zahraničných vecí hovorí (opäť) o možnosti útoku na Irán a Sýriu. Invázia do Iraku mala oficiálne zabrániť irackému režimu získať zbrane hromadného ničenia. Doteraz sa po nich nenašlo ani stopy. Pre susedný Irán bolo napadnutie Iraku o dôvod naviac, aby urýchlil svoj jadrový program. Prezident Bush zmenil rétoriku. Ešte 30. augusta v Salt Lake City sebavedome vyhlasoval: „Zachováme si kurz, pomôžeme mladej irackej demokracii uspieť a víťazstvo v Iraku bude veľkým ideologickým triumfom v boji 21. storočia.“ V januári 2007 bol v knižnici Bieleho domu už pokornejší: „Situácia v Iraku je neprijateľná pre Američanov a je neprijateľná pre mňa... Kde boli urobené chyby, zodpovednosť spočíva na mne.“ Bohužiaľ, zdá sa, že to bola iba pokora v slovách. Skutky – premietnuté do takzvanej novej irackej stratégie – ukazujú pokračovanie v predchádzajúcich chybách. Ak je toto víťazstvo, potom iba po švejkovsky.
