Sloboda povedať, čo sa nenosí

Michal Polák, šéfredaktor Slova Do redakcie nastúpil pred troma mesiacmi. Okrem jeho väčšej prítomnosti na stránkach týždenníka badať aj postupnú zmenu charakteru novín. Na moje veľké naliehanie nový šéfredaktor pristúpil na nápad, aby v rozhovore priblížil čitateľom svoju predstavu o tom, ako by malo Slovo vyzerať. Príležitosť na rozhovor o časopise sa stala aj príležitosťou predstaviť človeka, ktorý za predstavou o ňom stojí. Mladého človeka, ktorý sa aj napriek politickému ovzdušiu na Slovensku dlhodobo považuje za socialistu. So šéfredaktorom Slova sa zhováral Miroslav Tížik Vedel by si čitateľom povedať svoju predstavu, akým smerom by sa malo Slovo uberať? Kam ho chceš nasmerovať? - Nuž, predovšetkým treba povedať, že Slovo je kolektívne dielo. Zišla sa okolo neho skvelá partia ľudí, ktorí už dokázali, že ho nerobia pre žiadny osobný prospech, ale z oddanosti veci. Záleží teda na súhre všetkých jeho tvorcov. Moja vlastná predstava o Slove konkrétne je, že by malo byť jasným, v istom zmysle radikálnym ľavicovým časopisom. Radikálnym v tom, že by malo vytyčovať určitú líniu. Nie je politickou stranou, a preto si môže dovoliť hovoriť slobodne. Nemusí sa dopredu báť, že „toto by sme nemali“ alebo „o tomto sa nepatrí.“ Malo by vedieť zaujať jasný postoj. Pravda, z niektorých nárokov som trocha zľavil – možno je to vekom (smiech). Čiže, Slovo by malo mať v ľavom spektre jasnú pozíciu, ale na druhej strane by malo byť otvorené, povedal by som pestrofarebné. To znamená zahŕňať, pokiaľ sa dá, celý priestor od stredu doľava. Od ľavého stredu až po veľmi ostrú ľavicu. Ba dokonca aj smery, ktoré sa vedome vymykajú tomuto členeniu, ako sú napríklad zelení. Jediným nárokom by mala byť kvalita príspevkov – aby to nebola len prázdna propaganda. A aby to neboli ani rozhorčené výkriky. Veľa ľudí je právom nahnevaných, ale myslím si, že aj tú rozhorčenosť treba vedieť vyjadriť. Čo presne znamenajú tvoje slová o jasnom, dokonca radikálnom postoji? - Použil by som starý a asi aj trocha skompromitovaný výraz – Slovo by malo byť istou avantgardou. To znamená, že by si malo dovoliť vyjadrovať aj názory, ktoré sú tesne za hranicou uskutočniteľnosti. Hovoriť napríklad o tom, že keď kritizujeme trhový systém, tak nielen za všeobecne známe pochybenia, ktoré uznáva aj hlavný prúd súčasnej ekonómie (ktorej súčasťou mimochodom „hayekovčina“ nie je). Myslím si, že Slovo by malo napríklad vyjadrovať názor, že trhová spoločnosť nie je posledným stupňom dejín. V každej oblasti by sa malo snažiť vytyčovať pozície, ktoré sú naľavo od toho, čo je momentálne reálne. Cieľom je, aby sa rozširovalo spektrum myslenia, aby bolo možné uvažovať aj týmto spôsobom. Že sa to bude mnohým zdať nerealistické, je v poriadku. Ale ak sa niekto od tejto pozície odrazí a povie si: „No toto možné nie je, ale hádam by sa dal v tomto smere urobiť akýsi kompromis“, potom si myslím, že je to užitočné. Povedal si, že cieľom je byť naľavo od toho čo je, teda byť neustále flexibilný, pohybovať sa a nenechať sa vtiahnuť do toho dominujúceho prúdu. Ten však môže byť aj ľavicový. Čo je teda podľa teba podstatou ľavicovosti? - Ľavicová orientácia podľa môjho názoru znamená, že v spoločnosti, ktorá je rozdelená, kde existujú konfliktné vrstvy, treba stáť pri tých a s tými, ktorí sú systematicky stavaní do nižšej, podradnej pozície. A usilovať sa, aby sa postupne celá táto skupina pozdvihla. Kolektívne. Teda nielen jednotlivci z nej. Nestačí dostať jedného bezdomovca z ulice do práce, i keď je to záslužné. Treba vytvoriť podmienky, aby sa ľudia vo všeobecnosti nestávali bezdomovcami. Inými slovami, ide o znižovanie rozdielov. O spoločenskú rovnosť. Po druhé, ľavica by mala s ľuďmi spolupracovať nie vrchnostensky, akože ich zhora „pozdvihovať“, ale snažiť sa čo najviac byť s nimi. Túto druhú zásadu by sme mohli nazvať solidaritou. To znamená, že by malo ísť o spoločný zápas, nielen zápas v mene niekoho. Pravda, ťažko to dosiahnuť, keď ľudia samotní za seba nezápasia, nuž ale to je praktická, nie teoretická otázka. Ďalšia zložka tohto prístupu znamená, že sa usilujeme o niečo, čo možno označiť ako pokrok. Pokrok v tom zmysle, že chceme, aby sa spoločnosť rozvíjala, aby rástli poznatky, aby sa spoločnosť akosi sebauvedomovala. A s tým súvisí aj posledná zásada, ktorá sa v politike neobjavuje takmer vôbec, ale ktorá je pre mňa osobne veľmi podstatná. Tou zásadou je, aby ten pokrok, toto pozdvihnutie nebolo čisto materiálne. Je fakt, že mnohí ťažko skúšaní ľudia vnímajú materiálno ako najväčší problém, a úplne oprávnene. Ale naozajstný pokrok spočíva práve v tom, aby sa ľudia v konečnom dôsledku mohli od toho materiálna oslobodiť. Aby nemuseli byť fixovaní na peniaze, ako je to dnes. Aby sa mohli rozvíjať ako ľudské bytosti do plnosti svojho potenciálu. Komu je Slovo určené? Kto by mali byť jeho čitatelia? - Chceli by sme dosiahnuť, aby Slovo nebolo len časopisom intelektuálov, ale aj bežného človeka. Toho, ktorý sa necíti byť súčasťou žiadnej elity, ktorý nie je súčasťou akýchkoľvek vysokých kruhov. Človeka, ktorý sa snaží prežiť svoj život čo najlepšie, najslušnejšie. Samozrejme, je fakt, že sme časopis, ktorý bol doteraz dosť intelektuálneho zamerania. Nechceme sa toho úplne zbaviť. Vidím však určitú paralelu s DAV-om dvadsiatych a tridsiatych rokov. DAV pôvodne vznikol ako „kultúrna revue“. Bol zameraný na umelcov, intelektuálov, študentov. Lenže časom, aj vzhľadom na hospodárske pomery, ktoré nedovoľovali udržiavať veľkú pestrosť ľavicovej tlače, vznikla potreba rozšíriť zameranie aj na robotníkov, na nižšie postavené vrstvy. Davistom sa zaujímavým spôsobom podarilo kombinovať to, v istom zmysle udržiavať náročnú úroveň, na ktorej začali, ale na druhej strane sa otvoriť aj širokým vrstvám. Neviem, či sa to môže podariť dnes, ale radi by sme sa o to pokúsili. Zatiaľ si hovoril najmä o politike. Má však časopis záujem zaoberať sa aj inými sférami života ľudí? Napríklad občianskym životom? Ráta redakcia s rozširovaním škály tém a problémov, ktorým sa venuje, alebo sa chce zameriavať výrazne na politické témy? - Nie, to nie. Vtip je však v tom, že ak má niečo nejakú orientáciu, tak sa to jednoducho prejaví. Lenže inak, ako to bolo povedzme v prípade „angažovanej publicistiky“ bývalého režimu, alebo – dovolím si také svätokrádežné prirovnanie – veľkej časti buditeľskej štúrovskej literatúry. Pri týchto druhoch tvorby je totiž zrejmé, že prvotným cieľom nebolo vyjadriť to, čo autor pociťuje v hĺbke duše, ale naplniť nejaký veľmi jasný politický zámer. Takáto „angažovaná“ literatúra vzniká jednoducho s jasným cieľom a všetko ostatné je druhoradé. Ja si myslím, že dobrá publicistika, vrátane politickej, sa rodí skôr naopak. Že ten, kto ju tvorí, je nejakým spôsobom založený – ale tvorí ju slobodne. Nemusí sa strážiť, aby „dodržiaval stranícku líniu“. Ak je to založenie úprimné, potom sa nemôže na výsledku neprejaviť. Čo sa týka tém, budeme sa, samozrejme, venovať politickým záležitostiam, ale budú nás zaujímať aj také, ktoré akoby s politikou nemali nič spoločné. Ale ak niečomu veríme, tie hodnoty tam bude cítiť. Keď sa pýtaš na občiansku angažovanosť, pre mňa je to súčasťou predstavy o tom, čo je ľavica. Nemusíme ale nikomu tlačiť do hlavy kaleráby v duchu: „Buďte všetci socialisti, lebo keď sa ako občania o niečo usilujete, tak nimi vlastne ste“. To je, myslím si, zbytočné. Mobilizácia k občianskej participácii súčasťou týchto hodnôt alebo svetonázoru je – a to stačí. Netreba nič siliť, jednoducho, ak s tým súhlasíme, budeme to podporovať a nebudeme to vtláčať do nejakých ideologických škatuliek. Veľký priestor sa dáva zahraničným udalostiam a témam. Zatiaľ mám však pocit, že je to postavené na reflektovaní a komentovaní Ameriky. Či už ide priamo o udalosti, ktoré sa dejú v USA, alebo krajín, ktoré sa voči USA vymedzujú. Čo je príklad tém z Južnej Ameriky. - Zaujímavé, že to takto vnímaš, nie je to zámer. Ak to takto vychádza, ide zrejme o dôsledok súčasného svetového rozdelenia. Spojené štáty sú jedinou svetovou superveľmocou a v podstate určujú základný mocenský rámec. Nie sú bezvýhradným diktátorom, takú moc, chvalabohu, nemajú, ale určujú hranice možného. Preto sa musíme venovať ich politike, a takisto povedzme krajinám Latinskej Ameriky, ktoré sú v súčasnosti veľmi zaujímavé. Ale nemyslím si, že USA sú pre nás nejakým stredobodom záujmu, práve naopak. V porovnaní s hociktorým iným médiom na Slovensku venujeme napríklad väčšiu pozornosť krajinám tretieho sveta, práve z toho dôvodu, že sú u nás ignorované. V tejto súvislosti som si všimol, že podľa spôsobu komentovania zahraničnej politiky možno odhadnúť politickú orientáciu domácich médií. Indikátormi sú najmä vzťahy voči takým štátom ako je Bielorusko, Izrael, alebo aj Venezuela Huga Cháveza či Kuba Fidela Castra. Vo Francúzsku je napríklad rozdelenie na ľavicu a pravicu pomerne jasné na základe ich názoru na politiku Izraela. Ľavica je propalestínska a pravica proizraelská. Podobne je to vzťah aj voči iným režimom, napríklad voči Kube, ktorú pravica zatracuje a ľavica obhajuje. - Myslím si, že spôsob písania o Kube je celkom dobrý príklad. Podľa našej pravice je Kuba jednoducho len ekvivalent režimu, aký u nás fungoval do roku 1989, a ergo je to systém zločinný. Lenže, po prvé, režim na Kube nebol výsledkom snahy Sovietskeho zväzu zabezpečiť si svoje východné hranice. Vznikol domácou, vnútornou revolúciou, ktorá zvrhla diktatúru – v mnohých ohľadoch horšiu, než je tá dnešná. Už len z tohto pohľadu sa nemožno tváriť, že stačí kubánsky režim zlikvidovať a všetko bude v poriadku. To by znamenalo, že nebolo správne tú predošlú diktatúru odstraňovať. S tým nemožno súhlasiť. Revolúcia bola správna. Ale kam to viedlo – to je komplikovaná otázka. Po druhé, hovoriť o Kube a nespomenúť Spojené štáty je jednoducho nemysliteľné. Je to, akoby sme chceli hovoriť o dejinách Slovenska alebo Československa a nespomenuli Nemecko a Rusko. Nemožno sa tváriť, že povaha režimu vyplýva čisto z toho, čo chceli sami Kubánci alebo samotná kubánska moc dosiahnuť. Kuba v podstate žije už štyridsať rokov napoly vo vojnovom stave. Spojené štáty sa dokonca pokúsili podporou invázie proti Kube aj naozaj vojensky zasiahnuť. Okrem toho proti nej neskutočne dlho uplatňujú také sankcie, že si ťažko predstaviť, ako by sa pod nimi darilo nám. Tváriť sa, že toto nemá vplyv na podobu režimu, je jednoducho nezmysel. Čiže každá naozajstná snaha o ľudské práva na Kube by sa okamžite musela zaoberať aj otázkou embarga Spojených štátov. Tí ľudia, ktorí to nerobia, preto sami dokazujú, že ich argumentácia nie je poctivá, že ľudské práva sú pre nich iba palicou na režim. V každom prípade však treba uznať, že je to diktatúra. To si nemusíme dokazovať. Mňa to trápi, práve preto, že si uvedomujem všetky výdobytky kubánskej revolúcie, ktoré si zasluhujú obhajobu. Je síce klišé, že kubánske zdravotníctvo a školstvo sú na vynikajúcej úrovni, ale len preto to neprestáva byť pravda. Porovnajme to s inými krajinami v regióne. Vôbec netreba ísť ďaleko. Stačí si vziať Haiti, a hneď vidieť obrovský rozdiel. Preto ma trápi, že tieto skutočne pozoruhodné výsledky diktatúra sama ohrozuje. Lebo keď tá diktatúra padne – a ona ako každá diktatúra raz padne – tak budú aj tieto výdobytky ohrozené. Ako sa to nakoniec stalo aj u nás. Odvtedy, čo si sa stal šéfredaktorom, sa v Slove začalo opäť oveľa častejšie objavovať slovo socializmus. Sám si však vo svojej eseji Čo je dušou socializmu napísal, že potrebujeme predovšetkým predstavu utópie – ale tá utópia nemusí mať tento názov. No napriek tomu to tak nazývaš, hoci vieš, aké zdiskreditované slovo to u nás je. Akoby si sa snažil rehabilitovať jeho obsah, aj tým, že hľadáš jeho pôvodné zdroje... - Nemyslím si, že sa ho snažím rehabilitovať. Boli časy, keď som mal také ambície, ale v istej chvíli som si musel položiť otázku – čo je podstatnejšie, rehabilitácia toho slova a rekvizít s ním spätých, alebo podstata toho pojmu, ktorá sa dá vyjadriť aj inak? Položiť si tú otázku znamená aj si hneď odpovedať. Práve preto sa v spomínanej eseji píše, že ten jazyk možno treba opustiť. Môžem si osobne myslieť, že to nie je „spravodlivé“, pretože som to slovo i tie rekvizity zažil v mnohých iných súvislostiach, než v akých ich zažila väčšina ľudí, ktorí prežili normalizačný režim, a v dôsledku toho sa nestotožňujem s rozšíreným povzdychom „Á, socík...“ Ale chápem, prečo ľudia takto na slovo socializmus reagujú. Nebolo by dobre im niečo vnucovať. Ale druhou stránkou mince je, že sa treba vyjadrovať slobodne, aj keď sa to práve nenosí. Osobne som si za ten čas, ktorý som žil v Británii, navykol na to, že rozumná diskusia nemá mať obmedzenia takéhoto druhu. Aj o tom som nedávno písal. Slová „socializmus“ a „komunizmus“ predsa pôvodne znamenali iba spoločnosť spoločenského vlastníctva. Keď sa dnes tak nástojí na tom, že ich treba stotožniť s diktatúrou, totalitou a zločinmi, vedome či nevedome to smeruje k tomu, aby sa nedalo hovoriť o alternatíve k existujúcej spoločnosti. Aby sa už len z náznaku odkazu na tieto pojmy stal „ideozločin“. To nie je dobre. Znamená to zakazovať myslenie, a nech sa nikto nehnevá, ale to by sa robiť nemalo. Túto otázku kladiem aj preto, lebo ako aj sám asi vo svojom okolí vidíš, práve vďaka jazyku mnohí ľudia, ktorí sa angažujú v občianskej spoločnosti či v treťom sektore a robia veci z istého hľadiska ľavicové, sami volia pravicové strany. Práve preto, lebo sa chcú vymedziť voči takémuto jazyku. Sú to vzdelaní ľudia, ktorých získava rétorika iných strán ako tých, ktoré v podstate propagujú hodnoty im bližšie. - Nemyslím si, že je to jazykom. Ten jazyk vyjadruje čosi viac. Toto je hlboká téma – otázka, prečo sa na Slovensku a vo východnej Európe ako celku povedzme „inteligencia“ definuje ako pravicová. Pravdaže, inteligencia hrá v rámci systému svoju úlohu, to znamená, že ako celok ľavicová nikdy nebola a ani byť nemôže. Ale kedysi bola istá jej časť výraznejšie protisystémovo orientovaná ako dnes u nás. Úplne jasná a povrchná odpoveď znie, že 40 rokov tu existoval režim, ktorý sa vyhlasoval za socialistický, za ľavicový, a že dnešný postoj inteligencie je reakciou na to, ako sa v praxi prejavoval. To je sčasti pravda, ale nezachádza dostatočne do hĺbky. Pretože títo ľudia sa nielenže nestotožňujú s výrazmi socializmus či ľavica. Predovšetkým sa nestotožňujú a nevidia spojencov v tých nižších vrstvách, o ktorých som hovoril. Tu vidím priepasť. Keď hovorila západná inteligencia o ľavici, voľky-nevoľky sa hlásila k nejakému spojenectvu so skupinou ľudí, ktorej sa kedysi hovorilo robotnícka trieda. To u nás, na Slovensku, neplatí. A to je ten rozdiel. Nespočíva v jazyku. Pretože povedzme „demokratický“ jazyk, alebo „liberálny“ jazyk by sa tiež dal použiť pri vytváraní spoločenského spojenectva. Ale ono neexistuje. Preto si myslím, že toto je koreň problému, nie slová, akými ho označujeme. To však znie dosť všeobecne. Predstav si človeka, ktorý sa zaoberá problematikou chudoby, bezdomovcami, alebo robí vo verejnom sektore – a napriek tomu sa dištancuje od slovníka ľavice a v praxi vo voľbách podporuje pravicu. Chce sa Slovo zameriavať aj na tento jav, na diskusiu s týmito ľuďmi, dať im priestor, oslovovať ich? - Určite. Boli by sme radi, keby tí, ktorí by „utekali kade ľahšie“ pri počutí slova ľavica, ale ktorí v praxi napĺňajú isté hodnoty, brali Slovo ako otvorené pre seba. Mám na mysli ľudí, ktorí sa napríklad snažia o nejakú mobilizáciu, participáciu, podporu. Ľudí, ktorí tie hodnoty žijú. Nejde o to vnucovať im náš slovník, ani pohľad na svet – i keď na druhej strane sa ho nechcem ani vzdávať, pretože je to do istej miery otázka identity. Ale nemyslím si, že je teraz podstatné, aby všetci, ktorí by mohli, zrazu uverili, že treba socializmus. To vôbec nie je dôležité. Kým budú rešpektovať nás, kým budeme môcť vyslovovať svoje názory, môžeme sa podieľať na spoločných veciach tam, kde sa v praktickej činnosti zhodujeme – a nech si každý zachová svoju identitu. Bolo by jednoducho plodné, keby medzi nami existoval nejaký dialóg. Pripomenulo mi to úvahy obľúbené medzi niektorými kresťanmi. Podľa nich nie je podstatné, či o sebe niekto hovorí, že je kresťan, ale či ako kresťan žije. Teológovia to občas odôvodňujú tým, že takíto ľudia svojím praktickým životom dokazujú, že napĺňajú cestu spásy na tomto svete. Preto ich považujú za blízkych, lebo vyznávajú spoločné hodnoty. Tvoje slová znejú podobne, a tiež si začal hovoriť o viere. Či ľudia na isté hodnoty veria. Dalo by sa povedať, že Slovo ponúka priestor ľuďom, ktorí majú spoločné hodnoty, ktorí sú „socialisti praktickým životom“? - No to by sa asi všetci zhrozili, keby to takto o sebe počuli (smiech). A ani by to nebolo presné, pretože to predsa nie je zase len otázka identity či hodnôt, nie výhradne. Naopak. To presvedčenie sa spája aj s veľmi konkrétnymi vecami, určitými teoretickými názormi na vývoj sveta a na praktické prostriedky, ktoré by sa mali uplatňovať. Preto by som to takto radšej neformuloval. Ale čo sa týka spojencov, nie je podstatné, či o sebe niekto vyhlasuje, že také či onaké hodnoty má, ale či ich naozaj žije. Takíto ľudia pritom často vôbec o hodnotách nehovoria, to už je dosť intelektuálsky jazyk. Jednoducho to na ich živote vidieť. Teraz by sme mohli prejsť k téme o tebe. Rád by som ti položil otázku, ktorá môže byť pre mnohých zásadná. Prečo človek ako ty, ktorý je z „dobrej rodiny“, z prostredia, ktoré sa aj na Západe označuje ako stredná trieda, prečo sa teda ty, ktorý si nemusel riešiť nejaké existenčné problémy, hlásiš k ľavici? Ľudia, ktorí takéto problémy riešiť musia, sú prirodzení ľavičiari, týka sa to ich životného postavenia, ich životnej skúsenosti. Ako je možné, že ty, ktorý máš za sebou aj prestížnu svetovú univerzitu, ktorá ti otvára dvere, aby si sa mohol dostať vyššie, práve ty sa hlásiš k ľavici, k socializmu, k niečomu, čo podľa kritérií toho, čo sa považuje za zdravý rozum, ti vlastne nepatrí? - Nuž áno, priamu skúsenosť nemám. Mám len silnú skúsenosť sprostredkovanú. Obaja moji rodičia pochádzajú, povedzme, z robotníckeho prostredia. Jeden môj dedko bol baník, v dôsledku toho bol dlhodobo ťažko chorý na pľúca a zomrel, keď mala mama pätnásť rokov. V rodine ich bolo sedem súrodencov, babka robila v chemickej továrni, a vlastne výchova všetkých tých detí bola na nej. Počúval som v detstve príhody, ako mama celé leto chodila na brigády, sadila v lese stromčeky, lebo si chcela zarobiť na bicykel, ktorý jej spolužiačky mali a ona nie – no a keď si zarobila, jej mama tie peniaze vzala a kúpila jej za ne topánky. Pretože topánky bolo treba, kým bez bicykla sa dalo zaobísť. No a pravdaže, ja som sa s tou rodinou vždy vídaval a mal som ju rád, rovnako ako z otcovej strany, takže do istej miery bolo pre mňa prirodzené chápať potreby normálnych bežných ľudí ako prirodzené a oprávnené. Cítil som takú spätosť – po novembri 1989 sme sa o tom doma rozprávali, že u ľudí, ktorí sa vtedy dostali k moci, vidno odlišnosť nielen v nejakých politických názoroch, ale že z mnohých bolo cítiť elitárstvo, odtrhnutosť, pohŕdanie obyčajným človekom. Tým človekom, ktorý nemusí mať veľké vzdelanie, možno že pracuje ako predavačka niekde v zelovoci, alebo je to ten klasický stereotypný chlap, ktorý chodí do krčmy. Ale podstatné je, že je to človek, rovnaká hodnota ako iní. A toto jednoducho nebolo cítiť. Akoby to nebola časť obyvateľstva, s ktorou cítila nová moc spätosť. Práve na tom, samozrejme, začal čoskoro bodovať Mečiar, že uňho to stotožnenie s bežnými ľuďmi cítiť bolo. A istá časť opozície ho presne za to aj nenávidela, za tento plebejský tón. S nejakou starosťou o demokraciu to u niektorých nemalo veľa spoločného. Túto časť opozície jednoducho nesmierne frustrovalo, že ju pripravil o moc, pričom ona bola presvedčená, že má akési prirodzené právo vládnuť nad „lúzou“. Ale takáto skúsenosť ešte nestačí, aby si dospel k teoretickým ľavicovým názorom... - No a po druhé, bol som asi aj príjemcom prednovembrovej ideológie, stotožňoval som sa s tým, že má byť socializmus, spočiatku úplne detsky naivne. Lenže zaujímali ma knižky a aj v dôsledku tohto naivného presvedčenia som si listoval v nejakých ľahších Marxových veciach. A dospel som k záveru – už pred Novembrom – že to, čo žijeme, to teda nie je socializmus, o ktorý sa Marx usiloval. Našiel som konkrétne pasáže, kde sa dalo prstom ukázať, aha, tu sa to píše takto a my žijeme inak, ako je to možné? Veď čo sa hovorí o kapitalizme, to platí aj tu, u nás! Tak som postupne prichádzal k záveru, že to nebude celkom kóšer, že niekde sa stala chyba, že ten systém nebude celkom tým, za čo sa vydáva. Ďalej sa u nás doma vždy veľa diskutovalo a rodičia ma brali ako partnera. A postupne som sa od nich dozvedal, čo to bol šesťdesiaty ôsmy, ako nám normalizačná klika vládne len vďaka sovietskym tankom, čo by asi tak mohol znamenať nástup Gorbačova, a tak ďalej. Preto som sa spočiatku revolúcii tešil, nevedel som sa už dočkať takej zmeny. Žiaľ, veľmi rýchlo som sa sklamal. Nebola to tá moja revolúcia. Nakoniec som – ale to bolo, pravda, až dlhšie po Novembri – dospel k presvedčeniu, že i keď bývalý režim vznikol ako prvý významný pokus o socializmus a že i keď až do konca si skutočne aj isté socialistické prvky zachoval, ako celok ho tak označiť nemožno. Navzdory propagande minulej i súčasnej. Mnohí ľudia, ktorí vyrastajú v horších podmienkach a nemajú možnosť dosahovať podobné ciele ako ty, by mohli tvoju pozíciu označiť slovom salónny ľavičiar. Teda teoretický ľavičiar, taký, ktorý vie veci pomenovať, ale jeho svet je inde ako svet tých, o ktorých hovorí. Otázka je, ako vysvetliť, že si neurobil to, čo urobila väčšina ľudí, ktorí majú podobný pôvod a využili šancu, ktorú dostali – ktorí profitujú zo svojho pôvodu a dobrého vzdelania, využívajú ho a ako len môžu túto výhodu kapitalizujú. Ako urobiť racionálnym to, čo pôsobí iracionálne? - Ono to možno čiastočne je iracionálne. Je to taká zaťatosť. V istej chvíli som sa zapovedal, že čo aj celý svet tvrdí, že táto predstava je mŕtva, mne sa to zdá povrchné a kým sa celou vecou neprehryziem a neprídem k takémuto záveru sám, budem sa jej držať. Zatiaľ sa teda stále ešte prehrýzam. Tá zaťatosť sa prejavuje okrem iného aj v tom, že keď som odtiaľto vo veku šestnásť rokov odchádzal, tak som si povedal, že nechcem na Západe zostať, a nakoniec, hoci aj po veľmi dlhom období, som sa naozaj vrátil. Aj za cenu straty rôznych osobných väzieb, aj veľmi dôležitých. Jednoducho, keď som pred sebou takýto cieľ mal, tak som sa ho držal. Trocha iracionálne to možno teda je. Ale nakoniec, neviem, prečo by tak veľmi malo záležať na mne. Nie som až taký podstatný človek. Skôr to vidím tak, že je rozdiel medzi príčinami a argumentmi. Príčinou toho, prečo sa ja hlásim k ľavici, je veľa vecí. Narodil som sa do nejakej rodiny, bol tu nejaký režim, ktorý všeličo hlásal a zároveň nenapĺňal, dostal som sa na Západ a zoznámil som sa s rôznymi myšlienkovými prúdmi – jednoducho, to je môj život. Ale to nie je to isté, ako argumenty v prospech toho, čomu verím. A myslím si, že to podstatné sú práve tie argumenty, celkom bez ohľadu na mňa. Ak by to malo stáť na tom, že ľudia, s ktorými sa názorovo zhodujem, majú svojím životom presviedčať iných, tak sme naozaj na pôde nejakého „nasledovania Krista“, a nie filozoficko-politického smerovania. V tvojich slovách však stále badať dosť závažný rozdiel medzi skúsenosťami i možnosťami rôznych ľudí. Ty si sa k tomuto všetkému rozhodol. Mnohí iní sa pre to rozhodnúť nemôžu, lebo je to ich osud. V tomto akoby vznikala bariéra medzi skúsenosťou, a teda medzi možnosťou pociťovať solidaritu. Ľudia totiž bežne rozlišujú, kto je „náš“ a kto nie. Praktické fungovanie solidarity na Slovensku je založené na tom, že solidarizujeme s ľuďmi, ktorí majú podobný problém, sú v podobnej situácii. Aj preto sa rodiny podržia navzájom. Ale má to aj opačnú stránku, že dochádza k narušeniu čo len teoretickej možnosti, že ľudia si môžu vytvoriť solidaritu s takými, ktorí predsa žijú inak. Práve preto môže vznikať otázka, prečo tento človek chce za nás hovoriť? Čo ak nás zasa využije a zneužije, podobne ako nás využívali doteraz? Sám aj z ekonómie vieš, že nič nie je „len tak“. Sú rôzne teórie, ktoré pracujú s pojmom výmeny, teda, že aj tí, ktorí niečo robia na prvý pohľad nezištne, z toho majú nejaký prospech... - No áno, ale to je taký klasický prvácky hlavolam na filozofii, že dobročinnosť, altruizmus vlastne nemôžu existovať, pretože všetko ti prináša nejaký druh prospechu, a teda môže existovať iba egoizmus. Ale to je, samozrejme, hlúposť, pletie sa tu egoizmus s motiváciou. To, čo ťa vedie k činnosti, je motivácia, ale egoizmus je len jedným jej druhom. Znamená sústredenosť výhradne na seba, vedie k správaniu, ktorého cieľom je prospieť výhradne danému jednotlivcovi, nie ostatným. Altruizmus je zase orientáciou na iných, i keď môže prinášať dobrý vnútorný pocit. Pravda je, že správanie môže mať svoju vnútornú motiváciu, teda že je vyvolané úmyslom získať istý zážitok. Ale nie každé správanie prináša tento zážitok sústredenosťou na seba. Povedať, že všetko správanie je sebecké, ruší práve možnosť – možnosť prospievať si tým, že prospievam iným. Ale ak by bolo všetko správanie sebecké, potom by pojem „sebectvo“ úplne stratil zmysel. Pretože potom by už nebolo možné odlíšiť situáciu, keď sa snažím s prepáčením čo najviac nažrať, a keď sa snažím, aby sa najedli iní. A ten rozdiel existuje. Keď niečo robím, nejde o to, či z toho niečo mám, ale čo z toho mám. Či som v tomto prízemnom zmysle sústredený na seba. Alebo či mi síce moja činnosť niečo prináša – ale niečo podstatne iné, než je tento prízemný prospech. Michal Polák sa narodil v r. 1976. Strednú školu, ktorú začal študovať na matematickom gymnáziu (GAMČA) v Bratislave, ukončil vďaka štipendiu na United World College of the Atlantic vo Veľkej Británii. Neskôr vyštudoval London School of Economics, kde v súčasnosti dokončuje svoju doktorskú dizertačnú prácu. V roku 2003 bol spoluzakladateľom Združenia sociálnej sebaobrany. Je dlhoročným prispievateľom Slova a od októbra 2006 jeho šéfredaktorom. V priebehu štúdia získal viacero akademických štipendií. Nemá deti a je slobodný. Kohosi však rád má – napríklad ľudí, a vie im aj uvariť dobrú vianočnú kapustnicu. Rád vedie diskusie vyžadujúce logickú a jasnú argumentáciu. Zvyčajne sa po Bratislave presúva na bicykli. Raz dokonca na nosiči odviezol aj mňa zo stredu Petržalky až na Šafárikovo námestie. (mt) Autor rozhovoru prednáša na Katedre sociológie Filozofickej fakulty UK a má rád provokatívne nápady.