Husák & Čarnogurský
Ján Čarnogurský nie je úspešný politik. Niektorí by možno radi hovorili o jeho morálnej autorite, o jeho štátnickej múdrosti. No podľa jediných meradiel, ktoré platia v politike, na hlavnú métu nikdy nedočiahol. Nielen že sa mu nepodarilo poraziť svojho veľkého súpera Mečiara, ale dokonca ho predstihol aj jeho niekdajší spolubojovník Dzurinda. (Zrejme aj tu platí, „Boh ma ochraňuj pred mojimi priateľmi – pred nepriateľmi sa už ochránim sám“.) Úspešným politikom bol Gustáv Husák. Z temníc, do ktorých bol uvrhnutý bývalými spolubojovníkmi („Boh ma ochraňuj pred mojimi priateľmi...“), sa vyškriabal až na tú najvyššiu stoličku v štáte. Naplnil svoju vôľu po moci. Naplnil svoju vôľu po moci? Dramatik Viliam Klimáček vykresľuje Husáka ako v podstate tragickú postavu. Aj keď vyhral, bola to v skutočnosti vlastne prehra. Bývalý prezident sa v jeho hre ospravedlňuje, vyhovára sa, pokúša sa uchlácholiť vlastné svedomie: snažil som sa zabrániť najhoršiemu, žiadal som odsun vojsk, bojoval som proti biľakovcom a ich represiám. Pravdaže, „záznamy neexistujú“, takže dokázať sa to nedá. Ale chcel som, chcel... lenže nemohol. Nie je dôležité, či táto nemohúcnosť mocného muža na historického Husáka skutočne platí, či mal skutočne v úmysle konať inak, než ako mu nakoniec mantinely dovolili. Podstatné je iné. Naráža sa tu na veľké tajomstvo moci. Totiž, koľko toho moc v skutočnosti zmôže. Lebo ako dnes vďaka mysliteľom vieme, moc je všade – a zároveň nikde. Moc má rodič nad dieťaťom, učiteľ nad žiakom, lekár nad pacientom, i úradník nad občanom. No zároveň tú naozajstnú Moc s veľkým M nenájdeme, nech už ju po jej povestných koridoroch hľadáme, koľko chceme. Tí najmocnejší muži – spravidla to bývajú muži – sú často nútení sledovať nie vlastné ciele, ale slepo sa prispôsobovať tlakom zvonka. Len aby, a to je už naozaj na pobavenie, len aby o tú svoju moc neprišli. Pravdaže, slobodu voľby má každý, aj v tej najhoršej situácii, tobôž tí vo vysokých funkciách. Neprežeňme to teda: mocní sú skutočne mocní, ovplyvňujú životy väčšiny ostatných. Majme len na pamäti, že nie vždy ich ovplyvňujú spôsobom, ktorý by si sami vybrali. Keď dnes Ján Čarnogurský naširoko otvára dvere, ponúka zabudnúť na starú rivalitu s Mečiarom a zároveň po očku pokukuje po Ficovi, správa sa presne podľa tohto receptu. Inštinkt mu velí sledovať, kam ide spoločnosť, nebudovať okolo seba hradbu „princípov“. Možno sa predsa len chce naveľa-naveľa ešte stať úspešným politikom? Niekedy má aj neúspech svoje čaro. Gustáv Husák tak bažil po moci, až ho napokon celého pohltila. Aj preto ho nevieme vnímať ako človeka (čo napokon platí aj o Klimáčkovej hre). Nezostalo z neho okrem prezidenta nič. Zanechať po sebe myšlienku by bolo možno bývalo užitočnejšie. Napokon to možno bude práva takáto voľba, ktorá bude stáť aj pred Jánom Čarnogurským.
