Eurovea – ďalší hrad lúpežných rytierov

Dlho som žil v uspokojujúcej domnienke ešte z detstva, že predstavy živých hradov na úpätiach skál a vrcholcoch hôr patria dávnej nenávratnej minulosti, skôr stredoveku ako počiatku moderného novoveku. Vybledli postavy lúpežných rytierov, bohatých zemepánov, rodovej šľachty (bez hanlivého podtónu, vtedy to boli bežné povolania) a ich služobníkov, ktorí si žili tam hore v blahobyte, zodpovedajúcom dobe a postaveniu, kým dolu pod hradom živoril poddaný ľud želiarov, pastierov, roľníkov, remeselníkov, sirôt a žobrákov. Ako dobre, že povstania a vojny a neskôr industrializácia dali slobodu všetkým, a k tomu aj určitý stupeň blahobytu! Pomery sa vyvíjali smerom k lepšiemu. Myslel som si, že lúpežným rytierom odzvonili. Neskôr som pochopil, že to nie je také jednoduché. Zbohatnutí rytieri opustili hrady a odsťahovali sa do miest, neraz až do teplejších krajín. A z hradov zostali zrúcaniny. V poštovej schránke som našiel reklamné číslo budúcich zdarmanovín SME/MY/BRATISLAVA z 23. 9. 2006 s reportážnym opisom „luxusnej a najvyhľadávanejšej adresy v meste“. Vo výstavbe sa nachádzajúca Eurovea má byť postavená do roku 2009, teda za krátke tri roky, pri investícii 9 miliárd korún. Na porovnanie, rozpočet mesta Bratislavy na rok 2005 bol len 6,6 miliardy Sk. Neuveriteľné, ale údaje sa zdajú byť hodnoverné. Hrady budili v bezbrannom ľude úctivý strach pri pohľade zdola už zďaleka, Eurovea sa má páčiť solventným záujemcom pri nadhľade z vrtuľníka, už v predstihu ako model na lesknúcom sa papieri, a v dennej tlači – prezrite si ho, prejavte záujem o budúcnosť našej krajiny, nášho mesta. Eurovea je moderný hrad vydarených manažérov medzinárodného podnikania (bez hanlivého podtónu, sú to bežné povolania) s ich zbrojnošmi a služobníctvom (predavačmi a politikmi), ale súčasne aj jeho podhradie, kde sa získava korisť jednoduchým odpisom z bankovej karty. Na plánoch úspešného rozvoja nových hradov na najdrahších pozemkoch v mestách pracujú na vedeckých pracoviskách ekonómovia a v technickej praxi desiatky bankových, staviteľských, realitných a iných firiem s viditeľným úspechom. Podhradím sú rastúce vilové predmestia strednej triedy, ktorej kúpyschopnosť klesá, butiky svetových módnych značiek, supermarkety s ponukami zlacneného tovaru a na ďalekej periférii záchytné stanice pre bezdomovcov, kam noha rytiera nezablúdi. Ktosi mal kdesi 9 miliárd a dlho nerozmýšľal, čo s nimi. (Má viac a v tvrdej mene je to menšie číslo.) Rozhodol sa investovať v Bratislave, ako keď sa rytier vydal na výpravu, raz dolu do doliny, viacráz až do Svätej zeme. Výzbroj má zodpovedajúcu kybernetickej dobe a čoskoro musí domov priniesť výnos. Tu mi – na rozdiel od jeho lačnosti a auditov jeho optimistických finančných poradcov – schádza na um kacírska myšlienka: Nerobí to pre niečie pekné oči. Pri dvojpercentom zúročení by tá investícia mala priniesť ročne 180 miliónov korún, pri päťpercentnom zúročení až 450 miliónov ročne. Keby sa mala vrátiť za 5 rokov, musela by priniesť okrem toho každoročne 2 miliardy; pri desaťročnej návratnosti by to bola ročne 1 miliarda. Opovažujem sa položiť otázku, nakoľko sú tieto vysoké čísla reálne. Za všetkými sa skrýva len nájomné a nájomníci musia zarobiť podstatne viac miliárd, keďže aj ich investícia sa musí vrátiť a vyniesť nielen úrok (ten by bez práce a rizika priniesli úpisy na štátne pôžičky), ale aj zárobok. Kde v hrade a na jeho okolí vznikajú takéto likvidné miliardy? Stereotypná odpoveď „Na chudobnom Slovensku miestami, v bohatej Bratislave húfne,“ mi neznie presvedčivo. Banálne otázky: Bude stačiť írskym rytierom na prízemnom bratislavskom hrade (180 m. n. m.) na drancovanie tá štipka územia, ktorú prehliadnu z blízkeho vŕšku Kamzík (439 m. n. m.)? Sotva. Ak tam vylezú na 200-metrovú televíznu vežu, uvidia aj vlajkovú loď modernej priemyselnej Bratislavy, firmu Volkswagen s tisíckami zamestnancov, z ktorých len pár desiatok Nemcov na vedúcich miestach prichádza do úvahy ako „náročná klientela pre 204 luxusných bývaní na nábreží Dunaja“; z tých iste niekoľkých odvábi Eurovea slovenským prenajímateľom narýchlo postavených víl po dve až tri tisícky eur na mesiac. Čo zostane pre druhých rytierov, keď si len títo írski pri pravidelnom návrate domov naložia toľkými miliardami autá, lode aj lietadlá, ale najmä zveľadia anonymné bankové kontá v daňovom raji na Kajmanských ostrovoch a ujdú zdaneniu v Bratislave aj doma? Treba im uznať, že neinvestovali pre pekné oči bratislavských dievčat. Zostane niečo aj pre nás – okrem viac-menej dobre platenej mzdy? V lete som bol v Španielsku na plážach pri Valencii a na Palme a bol som aj na tureckej riviére. Milióny turistov z celého sveta zaplnili na pár mesiacov päťstoposteľové hotely a za piesok, slnko a all inclusive radi zaplatili miliardy. Ale všade stáli na pár krokov od pláží na zarastených pozemkoch desiatky nedokončených päťstoposteľových hotelov, pri ktorých sa investori prerátali. Betónové kostry domov bez stien patria do obrazu súčasnej krajiny skoro všade na svete. V americkej tlači čítam o praskajúcej bubline nehnuteľností v celom štáte či o Las Vegas, kde ceny domov rapídne klesajú a nájomníkov pre nové domy niet. Napriek tomu sa čulo stavia. Aj v Bratislave vidím na niektorých bytových činžiakoch už pridlho slepé okná. Som presvedčený, že budované Eurovey v hlavnom meste budú voči tomu imúnne. Nedostavanie neprichádza do úvahy. Nie som si však istý, či investícia vyjde, hoci rytieri si myslia, že vedia, ako sa zmocniť klientovej hotovosti – o naturálie nemajú záujem. Z ich slovníka citujem čudné predpoklady: Treba odpomôcť nedostatočnej ponuke obchodov. Existuje enormný potenciál stredoeurópskych trhov. Treba využiť strategickú polohu mesta. Ponúkneme neopakovateľné prostredie v strednej Európe. Staviame s rešpektom k historickému charakteru mesta. Tieto frázy veľa nezaručujú – ale to je vec rytierov. Vedel by som inakšie investovať tú peknú sumu – do niečoho, čo dá prácu nielen na čas stavbárom a dekoratérom, potom kuchárom, čašníkom a chyžným, ale aj na dlho továrenským robotníkom, technikom a inžinierom, ktorí budú produkovať to, čoho nám treba ako soľ: napríklad energiu. Do slnečnej energie, do masovej výroby slnečných kolektorov pre nás a na export do celého sveta. Slnečné kolektory sú pre budúcnosť to, čo sú autá pre prítomnosť: plnia potrebu a dávajú prácu. Niet na Slovensku nikoho, kto by na to tých Írov nahovoril? Nechystá sa na to niekto v garáži, kto by to rád rozkrútil? Ako patrili hrady lúpežných rytierov sťa drahocenné perly do náhrdelníkov horských reťazí a úrodných dolín Slovenska a Európy v stredoveku, tak sú súčasné a budúce mestá nemysliteľné bez prepychových Euroveí. Sú aj budú ešte „vyhľadávanejšie adresy“. No nevzdávam sa utópie, že ako zomleli božie mlyny stredoveké hrady, zomelú raz aj tie dnešné, lebo hrady sú prejavom úžasného nepomeru medzi mocou a bohatstvom tých pár tam hore a chudobou a bezmocnosťou mnohých tu dolu. Autor je publicista