Zaplaťpánboh za bangladéšskeho bankára
Zamysleli ste sa niekedy nad výrazom „advokát chudobných“? Je už v slovenčine natoľko zaužívaný, že nám bežne ani nenapadne, aké protikladné postavy spája. Právnici, podobne ako lekári, sa predsa tradične považujú za súčasť elity, „lepšej spoločnosti“. A chudoba je – nuž, chudoba, presný opak takéhoto sveta. Zvláštne protichodné pocity, ktoré takéto spojenie muselo kedysi vyvolávať, si môžeme uvedomiť, ak ho skúsime trocha pozmeniť. Napríklad – „bankár chudobných“. Práve takto označujú bangladéšskeho ekonóma Muhammada Junusa, ktorý so „svojou“ Gramín bankou pred niekoľkými dňami získal Nobelovu cenu mieru. Ak vezmeme internetové diskusie za vzorku názorov bežných obyvateľov, potom reakciou Slovenska je čiastočne údiv, čiastočne závisť, ba až hnev. Akoby pod „bankárom chudobných“ väčšina chápala akéhosi vydriducha, úžerníka, ktorý z tých najúbohejších vyciciava bohatstvo. Lenže je to celkom naruby. Bežná tlač už stručne informovala o tom, v čom je vlastne Junusova banka taká nezvyčajná. Poskytuje totiž mikropôžičky, drobné úvery, ktoré by boli pre normálne komerčné ustanovizne nezaujímavé. A poskytuje ich ľuďom, ktorí by boli nezaujímaví dvojnásobne – pretože nemajú žiaden majetok, ktorým by mohli za pôžičku ručiť. Ba čo viac, banka úmyselne nežiada ani ručiteľa, ani žiadny právny záväzok dlh splácať. Ako píše vo svojich pravidlách, nechystá sa totiž prípadného neplatiaceho dlžníka žalovať. Pôžičky sa, pravda, neposkytujú na to, aby sa prejedli. Junus ich začal poskytovať chudobným bangladéšskym ženám, ktoré potrebovali minimálny počiatočný kapitál, aby sa mohli začať samé živiť – povedzme pletením košíkov. Zárukou splácania je, že dlžníčky tvoria menšie skupiny, povedzme s piatimi členkami, ktoré si navzájom solidárne vypomáhajú, aby bol úver efektívne zužitkovaný. Iný ekonomický model Už tieto fakty naznačujú, že Gramín banka vlastne vôbec nie je bankou v klasickom slova zmysle. Ide skôr o akúsi ekonomickú komunitnú organizáciu, ktorá len vzhľadom na historickú situáciu nadobudla formu banky. Koniec koncov, prvých sedem rokov svojej existencie ani oficiálne za banku nebola považovaná. Formálne sa ňou stala až vtedy, keď sa kvôli nej schválil na tento účel nový zákon. Z iného uhla pohľadu by sme mohli Gramín banku nazvať aj akýmsi zárodkom trhového socializmu. Muhammad Junus sa totiž na nej „nenabalil“. Je síce jej zakladateľom, ale nie vlastníkom. Banka patrí samotným klientom – či lepšie povedané, klientkám, vzhľadom na to, že ženy stále tvoria drvivú väčšinu z takmer siedmich miliónov ľudí, ktorým poskytuje svoje služby. A tak hoci banka produkuje zisk, neslúži to nikomu na súkromné obohacovanie – plynie totiž späť do pôžičiek. Pôžičiek, ktoré celkom úmyselne a otvorene poskytuje aj tým najposlednejším z najposlednejších, totiž žobrákom. „Dedinská banka“, ako možno preložiť názov tejto inštitúcie, nie je jediným dobrým nápadom profesora Junusa. Jej rozvoj priniesol aj množstvo ďalších myšlienok, od šírenia telefónov do chudobných oblastí až po „gramínové káro“, jednoduchý a lacný odev, ktorý sa stal dokonca v Bangladéši určitým módnym trendom. Nečudo, že Junus bol viackrát ocenený už v minulosti – okrem iného je napríklad jedným z dvanástich „patrónov“, ktorí zaštiťujú medzinárodnú environmentálnu federáciu Priatelia Zeme. Čerstvý nobelovec je svojím spôsobom prototyp „sociálneho podnikateľa“. Tento pojem je u nás taký neznámy, že by sa mu ľahko dalo nesprávne porozumieť. Nemá totiž nič spoločné s vlastníkmi podnikov, ktorí prejavujú ono bájne „sociálne cítenie“. Sociálni podnikatelia však existujú aj u nás, i keď sa im tak nehovorí. Sú to napríklad úspešní lídri neziskových organizácií, ktorí ich dokážu viesť k efektívnej činnosti pre obec, mesto či celú krajinu. Sociálnym podnikateľom je jednoducho ten, kto má talent, nápady a energiu na ekonomickú činnosť – kto však zároveň tieto svoje schopnosti nevyužíva na osobné obohatenie, lež na prospech spoločnosti. Mikropôžičky, či zahraničné investície? Málokto vie, že mikropôžičkové programy inšpirované Gramín bankou existujú aj na Slovensku. Úspešný je napríklad program Vidieckej organizácie pre komunitné aktivity (VOKA), ktorý beží už niekoľko rokov. Jeho efektívnosť? Analytici z organizácie Priatelia Zeme-CEPA ju v roku 2001 zhodnotili porovnaním s počinom vtedajšej vlády, ktorá investovala nemalé peniaze do lákania automobilky Volkswagen. Vzhľadom na náklady a za ideálnych okolností vytvorený počet pracovných miest toto úsilie znamenalo, že vo Volkswagene „na vytvorenie jedného pracovného miesta štát investoval vyše 175-tisíc Sk, a to vo forme nenávratnej dotácie, nepočítajúc pritom množstvo ďalších stimulov a výhod“. Naproti tomu mikropôžičkový program VOKA „umožnil udržanie (prípadne vytvorenie) jedného pracovného miesta pomocou malého úveru vo výške okolo 24-tisíc Sk, a to za normálnych komerčných podmienok. Keďže návratnosť mikropôžičiek je rýchla, tieto zdroje, obohatené o príjmy z úrokov, ostávajú k dispozícii na vytváranie nových alebo stabilizáciu už existujúcich pracovných miest.“ Toľko k potrebe bojovať s nezamestnanosťou lákaním zahraničných investícií. Ekonóm Muhammad Yunus dostal Nobelovu cenu nie za teoretické úvahy, ale za praktickú činnosť, a to činnosť úspešnú. O drvivej väčšine nositeľov „Nobelových cien za ekonómiu“ sa to povedať nedá. Žiaľ, sú to teórie tých druhých, ktoré majú na svet oveľa väčší dosah. Politici sa totiž riadia najmä ich radami. Aspoň zatiaľ...
